Spoluautor výchovy charakteru Po komunizme sme sa výchovy v škole báli. Nikoho však nechceme indoktrinovať, len pomáhať byť lepšími

Slovenské školy by po novom mali viac priestoru venovať formovaniu charakteru žiakov. Výchova k cnostiam sa stala súčasťou nového štátneho vzdelávacieho programu, teda dokumentu, podľa ktorého sa budú od roku 2026 pri vzdelávaní riadiť všetky základné školy.

Akú úlohu má škola zohrávať pri výchove žiakov, nehrozí zásah do kompetencií rodičov? V rozhovore sme sa na to pýtali jedného z autorov modelu výchovy charakteru v novom štátnom vzdelávacom programe Andreja Rajského. Jej cieľom je podľa neho pomáhať žiakom stať sa lepšími ľuďmi a budovať kvalitnejšie vzťahy. „Nehrozí tu v žiadnom prípade nijaká indoktrinácia. Každý považuje čestnosť, spoľahlivosť či vytrvalosť za pozitívne črty. Neviem si predstaviť, že by s tým mohol mať niekto problém,“ hovorí v rozhovore profesor pedagogiky.

Spomína tiež tohtoročný prieskum v slovenských školách, ktorý ukázal, že rodičom aj učiteľom záleží na tom, aby škola pomáhala formovať charakter. „Všetky medzinárodné výskumy či v USA, alebo v Európe zároveň hovoria jednoznačne, že školy, ktoré sa snažia o výchovu charakteru, dosiahnu neočakávaný vedľajší produkt v podobe zlepšenia akademických výsledkov,“ zdôraznil Rajský.

Ako spoluautor nového kurikula vylúčil, že by nové osnovy vytvárali priestor na vnášanie nových ideológií. Súhlasí však so zavedením informovaného súhlasu rodičov pri riešení sporných otázok.

Andrej Rajský pôsobí ako profesor pedagogiky na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity, je spoluautorom koncepcie nového kurikula a štandardov vzdelávacej oblasti človek a spoločnosť.

Je úlohou školy vychovávať? Nemá to byť výsada rodiny?

Určite je rodina prvoradá, je kolískou výchovy k hodnotám a svetonázoru, to nebude azda nikto spochybňovať. Ale takto postavená otázka je vzájomne vylučujúca, akoby to bolo buď-alebo. Škola v sebe však vždy mala zabudovanú aj nejakú výchovu. Reálne sa to ani nedá oddeliť, že budeme vzdelávať v zmysle tréningu kognitívnych schopností, a pritom si nevšímať vzťahy, otázku čestnosti, vzájomnej úcty alebo rozvoj vlastnej osobnosti.

Škola ako inštitúcia vždy mala ambíciu formovať celého človeka, nielen hlavu. Samotná pedagogika ako veda vznikla na týchto základoch. Zakladateľ pedagogiky ako vedy na prelome 18. a 19. storočia Johann Friedrich Herbart postavil pedagogiku na dvoch nohách – na etike a na psychológii, aj keď sa to, samozrejme, časom vyvíjalo. Aj Komenský jednoznačne hovorí o tom, že škola musí viesť k mravom a vzdelanosti. Vo svojich dielach píše: „Človek vzdelaný, ale nemravný je bremenom zeme.“ Alebo: „Spona zlatá na pysku svině jest umění při člověku nectnostném.“

Výchova v nejakom zmysle je vždy súčasťou vzdelávania. Otázka však je, či si má rozvíjanie charakteru žiakov škola vedome dávať za cieľ. 

V zákonoch, ktoré sa týkajú školstva, sa aj doteraz hovorilo o výchovno-vzdelávacom procese. Každá škola hoci aj nevdojak vychováva. Už len tým, že dáva napríklad dôraz na výkony a výsledky. Žiak dostáva povedomie, že najdôležitejšie je presadiť sa a dospieť k výsledkom cez vlastný výkon. 

Keď sa v škole veľmi dbá na dodržiavanie disciplíny, žiaci získavajú dojem, že život je o moci a treba sa pripraviť na to, že v živote budú mocní vládnuť a my sa im budeme buď podriaďovať, alebo budeme hľadať únikové cestičky. A to je tiež už výchova, hoci zlá. Otázka preto ani tak nestojí, či škola má vychovávať, ale ako to má realizovať pre spoločné dobro všetkých.

Mnohé naše školy samy prirodzene prichádzajú na to, že musia do svojej vízie zahrnúť výchovu, či už sa to nazve k hodnotám, alebo k charakteru. Dopyt tu teda je.

Na základe čoho viete, že v školách je dopyt po charakterovom vzdelávaní? Niektorí rodičia nemusia súhlasiť s tým, aby škola formovala ich deti z hľadiska hodnôt.

Tento rok sme sa zapojili do veľkého európskeho výskumu TEPACE (Teachers Parents Character Education), ktorý bol realizovaný na vzorke až 10-tisíc respondentov z rôznych krajín. V spolupráci so štátnym Národným inštitútom vzdelávania a mládeže (NIVAM) sme ho realizovali na slovenských školách, na Slovensku sa doň zapojilo 57 škôl, 1705 rodičov a 868 učiteľov. 

Dosiahli sme reprezentatívne výsledky, pokryli sme celé Slovensko a všetky typy škôl. V rámci prieskumu sme skúmali názory slovenských učiteľov a rodičov na výchovu charakteru.

Prieskum smeroval k otázkam, ako napríklad: ak by ste si vyberali školu pre svoje dieťa, ktoré z nasledujúcich aspektov by hrali najvýznamnejšiu rolu vo vašom rozhodovaní? Respondenti si mohli vybrať viacero možností. Zhruba 90 percent odpovedalo, že najdôležitejšia je pre nich „kvalita výučby“, 75 percent zvolilo možnosť „hodnoty, ku ktorým škola vedie žiakov“. Až potom nasledovali aspekty ako blízkosť školy, vybavenie školy, krúžky… Hodnoty sa tak v rozhodovaní rodičov umiestnili na vysokej priečke.

Je úlohou školy budovať charakter?Učitelia majú viesť deti po novom nielen k vedomostiam, ale aj k dobrému životu

Mária Melicherová

Keď sme v prieskume položili otázku, ktoré z nasledujúcich vecí by ste chceli, aby vaše dieťa získalo vďaka tomu, že bude chodiť do školy, pričom si vyberali asi z ôsmich možností, najvyššie hodnotená položka, ktorú si zvolilo viac ako 80 percent rodičov, bola schopnosť rozvíjať pozitívne medziľudské vzťahy a tiež viac ako 80 percent zvolilo možnosť schopnosť byť dobrým človekom. Až na treťom mieste bolo prijatie na kvalitnú univerzitu alebo strednú školu.

V rámci ďalšej otázky mali rodičia odpovedať na škále jeden až päť, či je výchova charakteru v škole dôležitá. Na škále od jednoznačne nesúhlasím po jednoznačne súhlasím na Slovensku takmer 70 percent rodičov povedalo, že jednoznačne súhlasia, teda že je pre nich veľmi dôležitá výchova charakteru. Podobne vyše 60 percent učiteľov uviedlo, že je pre nich výchova charakteru veľmi dôležitá.

Tento prieskum v každom prípade ukazuje, že zdola, či už od učiteľov, alebo od rodičov existuje tento dopyt a považujú charakterové vzdelávanie za veľmi dôležité. Pre nás sú to tvrdé dáta, ktoré nám ukazujú, že takáto je realita a my musíme sprostredkovať spôsob, ako to spraviť.

Asi aj výchovné problémy, ktorým v dnešnej dobe školy čelia, im ukazujú, že sa treba tejto oblasti viac venovať. 

Áno. Medzinárodné výskumy či v USA, alebo v Európe zároveň hovoria jednoznačne, že školy, ktoré sa snažia o výchovu charakteru, dosiahnu neočakávaný vedľajší produkt v podobe zlepšenia akademických výsledkov. Všetky výskumy, ktoré sa robili na túto tému, to potvrdzujú. Keď deti vedieme k svedomitosti, schopnosti počúvať sa navzájom, spolupracovať, výsledky sa dostavujú. Výchova charakteru napokon zlepšuje aj študijné výsledky. 

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako vlastne došlo k tomu, že výchova charakteru je súčasťou nových osnov, podľa ktorých majú učiť všetky školy od roku 2026?

Keď sa robí takáto veľká zmena, sú pri tom desiatky ľudí, ktorí majú rôzne názory a predstavy o tom, čo by tam malo či nemalo byť. Keďže som bol medzi tvorcami nového kurikula a naša pedagogická fakulta je jedno z prvých pracovísk na Slovensku, ktoré sa venuje etickej výchove a témy výchovy k morálnym hodnotám a k charakteru sú pre nás veľmi dôležité z akademického, výskumného aj medzinárodného pohľadu, snažili sme sa, aby dostali svoje miesto.

Sledujeme aj, čo sa deje vo svete, kde prebieha akási rehabilitácia výchovy charakteru. Koncom 20. storočia sa veľmi tlačilo na výsledky, zručnosti, kompetencie a v posledných rokoch sa prišlo na to, že čosi tomu chýba, že to nestačí. Siahlo sa tak po starých overených pedagogických princípoch, ale nazvalo sa to inak, vytvorili sa rámce, dalo sa to do moderného šatu.

Na Slovensku aj v postkomunistických krajinách bol po páde komunizmu veľký odpor zo strany rodičov aj učiteľov voči možnej indoktrinácii, aby sme nepadli do nejakej inej alternatívy. A teda aj školy, aj štát sa silne zamerali na vzdelávanie a odsunuli tú druhú zložku, výchovnú. Zaviedla sa etická výchova, ale zostala veľmi na okraji, len ako nejaká alternatíva k náboženskej výchove.

Prešlo však niekoľko rokov a zdola, zo strany škôl sa začalo ozývať: „Poďme niečo robiť, nielen vzdelávať v úzkom zmysle slova so zameraním na akademické výsledky.“ Na Slovensku vyrástlo viacero škôl, ktoré si výchovu k hodnotám dali do vienka už pri vzniku. Ich skúsenosti a pripomienky ponúkame v sprievodcovi pre implementáciu charakteru na základných školách, ktorý práve dokončujeme.

V súvislosti s našou komunistickou minulosťou, keď režim využíval vzdelávanie na indoktrináciu, naozaj zaznievajú pri zavádzaní výchovy charakteru výhrady, či sa vraciame a chceme v škole vštepovať nejaké hodnoty.

Počas komunizmu sa v rámci výchovy zdôrazňovala lojálnosť, odolnosť a určitý typ čŕt, ale nie úcta, rozvoj osobnosti, prosociálnosť či dôstojnosť človeka.

Naša pedagogická fakulta je členom Európskej asociácie pre výchovu charakteru (ECVA) a naši kolegovia z Rakúska mali najprv obavy používať v školstve slovo charakter a hľadali ekvivalenty, lebo to stále evokovalo nacizmus, ktorý tento pojem zneužíval. Ale minulý rok s tým začali, lebo povedali, že musia tomuto slovu prinavrátiť pravý význam. Vzorom kurikulárnej reformy je pre nás aj Lotyšsko. Už niekoľko rokov pred nami tam implementovali charakter do kurikula a urobili aj nejaké merania, výskumy. V tomto sú niekoľko rokov pred nami.

V prípade charakterového vzdelávania nehrozí teda v žiadnom prípade nijaká indoktrinácia. Práve preto sme siahli po názve výchova charakteru, lebo iné alternatívne koncepty ako výchova k hodnotám pracujú s nejakými vopred danými princípmi alebo až cieľmi. Radšej preto hovoríme o výchove k cnostiam, lebo cnosť je vlastnosť, ktorá sa dá kultivovať, a je to niečo, čo zo svojej povahy nie je ideologické.

Pojem cnosť, s ktorým pracujete, evokuje kresťanskú terminológiu.

Cnosti sú obrovskou témou už starého Grécka, aj keď sa, samozrejme, vyskytujú aj v kresťanstve. Vychádzame hlavne z Aristotela, ktorý je praautorom etiky cností, prevzal ho do filozofie aj Tomáš Akvinský a po ňom mnohí iní.

Pri tvorbe kurikula sme navyše vychádzali z odporúčaného modelu Centra pre redizajn kurikula (Center for Curriculum Redesign), ktoré je poradcom OECD aj UNESCO, a tiež z britského modelu Jubilee Center for Character and Virtues, ktoré je pracoviskom Birminghamskej univerzity a je to momentálne svetová špička v tejto oblasti. Chodíme tam, spolupracujeme s kolegami, máme s nimi publikačné výstupy, podobne spolupracujeme s kolegami z iných krajín. Základ je teda akonfesionálny a neideologický.

Španielsky pedagóg a zakladateľ siete škôlPrestížna škola, ktorá zlyháva vo výchove charakteru, neplní svoju úlohu

Kristína Votrubová

Stretli ste sa pri tvorbe nového kurikula medzi odborníkmi s obavami, čo výchova charakteru znamená?

Na začiatku sa aj na úrovni NIVAMu a ministerstva školstva zaujímali, čo sa vlastne myslí pod tým, keď hovoríme o výchove charakteru. Zaujímalo to všetkých bez ohľadu na politické pozadie, boli tam konzervatívci aj progresívci. Keď sme predstavili, že ide o základné ľudské dobré vlastnosti, uspokojili sa, lebo videli, že o žiadnu indoktrináciu nejde.

Charakter je dimenzia osobnosti, ktorá je formovateľná, nie vrodená. Vrodený máme temperament. Aj keď súčasťou je aj snaha naučiť deti pracovať s emóciami, oproti sociálno-emocionálnemu učeniu smeruje charakterové vzdelávanie navyše k cieľu, ktorý musí byť dobrý. Je zacielené na dobrý život a spolužitie. 

Emocionálne zručný môže byť aj demagóg alebo šéf gangu či mafie. Môže byť empatický, mať komunikačné zručnosti či organizačný talent. Napriek tomu tieto jeho schopnosti môžu slúžiť na zlé ciele. Charakterové vzdelávanie je pomenovanie pre výchovno-vzdelávací proces, ktorý predkladá dobré ciele.

Čo si teda majú rodičia prakticky predstaviť pod výchovou k cnostiam či pod charakterovým vzdelávaním? K čomu majú školy v tomto zmysle deti viesť?

V rámci nového kurikula rozdeľujeme oblasť charakteru na tri oblasti, takzvanú osovú sústavu v podobe intelektuálnych, morálnych a vzťahových cností. Patrí sem morálne vedomie, teda uvedomovanie si a regulovanie vlastného prežívania hodnôt, túžba po poznaní, statočnosť, odvaha, odolnosť a tiež úcta k druhým, spravodlivosť a líderstvo.

Rámcujú ich dve tzv. metacnosti, praktická múdrosť čiže rozumnosť, rozvážnosť, ktorá nám pomáha hľadať zlatý stred a dobrý cieľ, a prosociálnosť, čo je dobročinnosť a dobroprajnosť.

To je teoretický model, ktorý pomenúvame. Každá z cností je rozpracovaná do istých očakávaných úrovní, ktoré by mal žiak dosiahnuť v určitom cykle vzdelávania.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Naša spoločnosť je dnes veľmi názorovo rozdelená, rôzne skupiny sa hlásia k rôznym hodnotám. Tie, ktoré uvádzate vo vzdelávacích materiáloch a ku ktorým chcete, aby učitelia viedli žiakov, sú také, na ktorých sa zhodneme všetci?

My práve preto hovoríme o cnostiach, nie o hodnotách. Cnosti sú záležitosť, ktorú si žiak nesie so sebou, a hodnoty sú skôr otázkou presvedčenia, ku ktorému v živote dospieva. Samozrejme, keď napríklad cirkevná škola vyzdvihuje kresťanské hodnoty, tak je to prirodzené a v poriadku.

Ale keď hovoríme o cnostiach, tak tam v podstate nie je čomu protirečiť. Každý považuje čestnosť, spoľahlivosť či vytrvalosť za pozitívne črty. Neviem si predstaviť, že by s tým mohol mať niekto problém. Avšak hodnotové pozadie môže byť rôzne, do toho nevstupujeme.

Cnosti sa zrejme nedajú „zneužiť“, ale neexistuje riziko, že v rámci rozoberania tém z tejto oblasti si niekto niekto trebárs pod rešpektom môže predstavovať niečo, čo iný nepovažuje za správne?

Áno, ale možnosť zneužitia je vždy, aj teraz a my tvorcovia kurikula to neovplyvňujeme. Politici sa to snažia ošetriť väčším slovom rodičov v niektorých sporných otázkach. Ale toto náš koncept charakterového vzdelávania nerieši. Rešpekt ponímame ako vzťah úcty k druhému človeku, bez ohľadu na jeho pozadie.

Na Slovensku v poslednom čase od časti politického spektra zaznieva obava z presadzovania LGBT ideológie v školách. Vy ste boli pri tvorbe nového kurikula na čele vzdelávacej oblasti Človek a spoločnosť, kam tieto témy spadajú. Vidíte v novom kurikule priestor pre potenciálne ideologické zneužitie sporných tém typu LGBT alebo ich poňatia spôsobom, s ktorým by časť rodičov mohla mať problém? Napríklad v novom štátnom vzdelávacom programe žiaci majú pomenovať dôležité faktory, ktoré utvárajú identitu, na etike môžu diskutovať o sexuálnej identite a aspektoch, ktoré ju tvoria.

Akékoľvek ideologizovanie v škole je manipulujúce, nemalo by mať vo vyučovaní miesto, a to bez ohľadu na to, o akú ideológiu ide. Pri formulovaní štandardov nového kurikula som presadzoval princíp, že štandardy majú mať dlhodobú platnosť, majú byť odborne fundované, nesmú podliehať volebným výsledkom a možno ideologickým závanom, ktoré vyznievajú z odkazov momentálnych politických víťazov. 

Len čo by sme vzdelávacie štandardy formulovali tak, že by z nich čitateľ, čo bude v prevažnej miere učiteľ, cítil skrytý ideologický nátlak, časti ŠVP by hrozilo, že bude predmetom ideových či politických zápasov a záujmov, podliehalo by pravdepodobne častým otrasom. Tomu sme sa chceli vyhnúť.

Aj preto citlivé témy hodnôt či intimity sú v ŠVP iba veľmi jemne naznačené. Spoliehame sa na takt, kultúrnosť a odbornosť pedagógov, ktorí majú pred sebou vždy konkrétnych žiakov s ich príbehmi a pozadím. Téma LGBTI sa v ŠVP nespomína, nedá sa hovoriť o žiadnej ideologizácii kurikula v tomto smere. 

Otázky osobnej identity a faktorov, ktoré ju utvárajú, sa týkajú celého spektra možných dimenzií, ako je príslušnosť k národu a etniku, k lokálnej komunite, ku konfesionálnemu spoločenstvu, ku kultúrnym prúdom, k politickým orientáciám a pod. Či sa táto téma dá zneužiť? Určite áno, ale práve preto hovoríme aj o školských komunitách, ktoré tvoria učitelia, žiaci a rodičia a ktoré dokážu v diskusii predchádzať možným zneužitiam.

V rámci prípravy kurikula sa hovorilo o možnosti prierezového predmetu vzťahová a sexuálna výchova.         

Takáto prierezová téma v novom kurikule nie je. Výchova a vzdelávanie v oblasti intimity a sexuality je súčasťou vyučovania biológie, etickej a náboženskej výchovy, ako to bolo aj doposiaľ. Štandardy však nepredpisujú, čo presne má byť obsahom vyučovania v tejto oblasti, samozrejme okrem poznatkov o reprodukčných orgánoch v biológii. 

Je dôležité hovoriť o sexualite, no vždy vychádzajúc zo vzťahovosti a dôstojnosti človeka. Človeka definuje v prvom rade to, že je človekom, vzácnou osobou. Sexuálny rozmer nesmie byť primárny na to, aby definoval osobu.

Minister školstva zavádza informovaný súhlas rodičov pri sporných témach. Súhlasíte s týmto krokom?

Je to iste dobrý krok, lebo dáva váhu rodičom, ktorí sú prvými a najviac zodpovednými vychovávateľmi vlastných detí. Malo by sa to týkať najmä svetonázorových a hodnotových otázok, v ktorých existuje pluralita názorov a presvedčení, a názor rodičov v tomto treba rešpektovať. Ale konečné znenie novelizovaného školského zákona ešte nepoznáme, tak sa nemôžem vyjadriť meritórne.

Drucker zavádza informovaný súhlas rodičaChce zmenu zákona, aby na školách neboli škodlivé ideológie, hoaxy či politická propagácia

Juraj Brezáni

Keď sa vrátime k výchove charakteru, častou výhradou voči tomuto konceptu je, či nejde o akúsi umelú a silenú snahu niečo predpisovať. Veď ak je učiteľ charakterný a cnostný, tak to odovzdáva žiakom automaticky, a ak nie je, tak ho to takto asi nenaučíme.

Postava učiteľa ako vychovávateľa je dôležitá ako vzor správania, najhoršie by bolo vidieť rozpor v tom, čo učí a ako sa správa, práve vtedy výchova zlyháva. Pri výchove charakteru sa však nespoliehame len na jednotlivca, ale na školskú komunitu či kultúru vzťahov. A tú nevytvára jednotlivec, musí to byť citeľné na klíme školy. Je pri tom akoby potrebné spliesť lano z troch povrazov. Tým prvým je osobný vklad, nadšenie a vzor konkrétneho učiteľa. Druhým je systém, čo znamená, aby sa škola nespoliehala, že sa o tento rozmer postará len učiteľ náboženstva či etiky, ale má to byť záujem celej komunity. A tieto dva faktory sa nedajú spojiť, ak nie je v škole vytvorená klíma dôvery.

Samozrejme, ak máme dobrého učiteľa, ktorého majú deti rady, tak je to super, ale nemalo by to stáť len na jednotlivcoch. Okrem postavy učiteľa sú dôležité aj ostatné vzťahy v škole – ako sa riaditeľka či zástupca rozprávajú s učiteľmi na chodbe, ako sa rozprávajú učitelia s upratovačkami, ako sa správajú upratovačky k žiakom? Tieto veci ovplyvňujú atmosféru v škole a dajú sa meniť a zlepšovať, ale musí to byť cielená snaha celej školskej komunity. K tomu, ako komunikovať v tíme školy tak, aby sa pestovala kultúra dobrých vzťahov a charakteru, ponúkame množstvo nástrojov a školenia.

Každá škola sa už dnes snaží robiť niečo dobré. Teraz sa snažíme školy viesť k tomu, aby si samy opísali, čo už v súčasnosti robia, aby to neboli ojedinelé aktivity, ale aby sa to robilo v kontexte celej vízie školy. Aby to robili uvedomele a v nejakom systéme, ku ktorému sa budú vracať. Na to, aby sa to mohlo podariť, je dôležité, aby bola na to v škole vyčlenená postava, nazvime to koordinátor charakteru, ktorá to bude mať na starosti. Ak škole skutočne záleží na výchove charakteru žiakov, bude musieť pre to vynaložiť isté úsilie, možno vyčleniť nejaké finančné prostriedky, možno zrušiť niečo z toho, čo doteraz robila.

Prečo je dôležité, aby budovanie lepšej klímy cez výchovu k charakteru malo systém a jasný zámer? Nemôžu to školy robiť tak ako doposiaľ bez názvu a konceptu? Čo by ich k tomu mohlo motivovať?

To, že by im to dávalo zmysel, že by to nerobili len kvôli vykazovaniu, lebo to nadriadený chce, ale že sa na tom ako komunita dohodnú, lebo to považujú za zmysluplné. Nie je to pritom robota navyše, ale vnášanie zmyslu do toho, čo už robia.

Je to beh na dlhé trate, nie každá škola sa pustí do toho, že chce byť „školou s charakterom“, mnohé školy si to určite len formálne vykážu.

Otázka výchovy charakteru nemá byť len súčasťou hodín náboženstva či etiky, ale má byť akousi prirodzenou súčasťou všetkých predmetov a celého života školy. Dnes však už mnohí učitelia venujú týmto témam priestor na ranných kruhoch alebo triednických hodinách, kde sa rozprávajú o tom, čo žiaci prežívajú a ako to riešia.

Áno, teraz sa s rannými kruhmi trochu roztrhlo vrece. Zavádzajú to mnohé školy, ale nie všetci vedia, ako to majú robiť. Stretli sme sa aj s tým, že síce ich začali robiť, ale učitelia aj žiaci boli z toho otrávení, lebo nevedeli správne využiť tento čas. Ale ranné kruhy, ak sa realizujú dobre, môžu byť účinným nástrojom aj na rozvíjanie charakteru žiakov.

Samozrejme, podporujeme napríklad triednické hodiny, exkurzie, školy v prírode či adaptačné kurzy, kde je viac priestoru tieto témy otvárať.

V rámci reformy pripravujeme pre druhý a tretí cyklus tzv. tematické dni. Za jeden školský rok by ich malo byť osem. Má to byť ďalší priestor, ktorý by škola mala vyplniť vzdelávaco-výchovným programom. Môže si napríklad pripraviť dlhodobý projekt zameraný na dobrovoľníctvo, do ktorého sa môže zapájať.

NIVAM pripravuje aj metodických sprievodcov, ktorí učiteľom pomôžu pochopiť, ako môžu tieto aktivity pripravovať, sú tam rôzne príklady.

Okrem toho robíme workshopy o tom, ako vnášať tému charakteru do vyučovania jednotlivých predmetov, napríklad cez prácu s textom v rámci literatúry či dejepisu. Ten nemusí byť priamo o dobrých vlastnostiach, ale môže v ňom byť skrytá myšlienka, ktorá vyzdvihuje nejakú cnosť.

Foto: Postoj/Adam Rábara

Spomenuli ste, že by v školách mohol byť koordinátor pre charakter, čo vyznieva ako nejaká mravnostná polícia. Akú úlohu by mohol mať tento koordinátor?

Nejde o to, aby kontroloval a rozkazoval. Mal by mať predovšetkým organizačnú funkciu, manažoval by procesy. Keď sa škola napríklad rozhodne vyčleniť počas týždňa hodinu, kde sa časť učiteľov stretne a bude mať riadenú diskusiu o nejakej téme, tento koordinátor by mal na starosti zariadiť také niečo. Mohol by to byť jeden zo zástupcov riaditeľa. Ale to závisí od školy, akú váhu chce tejto téme dať.

Podľa toho, čo hovoríte, keď sa škola zapojí do charakterového vzdelávania a chce pracovať na klíme a vzťahoch, vyžaduje to prácu na sebe u každého zamestnanca, nestačí iniciatíva jednej aktívnej učiteľky. A to je asi niečo, čo sa nedá školám nariadiť, dá sa im to iba ponúknuť…

Presne tak. Ale myslím si, že o tom je celkovo výchova aj vzdelávanie, že ako hovorí filozof Proklos, nemá to byť nalievanie do nádob, ale zapaľovanie. To platí možno ešte o to viac pre pedagógov. 

Keď pedagóg berie svoju prácu ako povolanie, ten s tým nebude mať problém, pretože sa v ňom zaiskrí aha efekt a povie si, že konečne mi to dáva zmysel. To, čo robím alebo robíme, zrazu má hlavu a pätu, niekam to smeruje. Vždy však budete mať v kolektíve nejaké percento ľudí, ktorí sa s tým nestotožnia, budú frflať a robiť to so zaťatými zubami, ale s tým sa nedá nič robiť.

Akú zatiaľ zaznamenávate spätnú väzbu zo škôl? 

Mnohé školy robia veľa vecí už teraz, treba len, aby tomu dali systém a náplň. To znamená, že to bude jedna celistvá skúsenosť školy, nielen mnoho zážitkov. Vôbec nemusia robiť nové veci a viac, ako robili doteraz. Len to musia vedieť pomenovať, dať si to do hierarchie, nastaviť vo vzťahu k tomu mnohé iné činnosti, ktoré sa v škole robia, vrátane vyučovania, stretnutí pedagogických komisií, práce s rodičmi. Možno už doteraz robili to isté, len ide o to, že teraz to budú robiť s väčšou uvedomelosťou a zámernosťou.

Keď chodíme do regiónov a hovoríme, čo to výchova charakteru vlastne je, na konci seminárov povedia väčšinou učitelia en bloc, že zažili aha efekt.

V čom spočíval tento aha efekt? 

Možno sa v úvode naľakali slova charakter, keďže je to trochu novinka vo vzdelávacom systéme. V minulosti sa u nás používali skôr výrazy ako mravná výchova alebo etická výchova. Keď však zistia, že ide o rozvíjanie dobrých ľudských čŕt alebo cností, ktoré sú na prospech tak vo vlastnom živote, ako aj v rámci spolužitia s druhými, zistia, že to je to, čo chceli. Vlastne to už aj robia, len sme im dali pojmoslovie, koncept, cez ktorý to dokážu lepšie uchopiť.

Aj dnes máme na Slovensku školy, ktoré určité hodnotové zameranie či rozvoj charakteru majú vo svojich základoch a kultúre školy. Nie je však nereálne očakávať niečo také od bežnej spádovej školy?

Máte pravdu, že existujú školy, ktoré na tom od svojho vzniku systematicky pracujú. Ale máme aj sídliskové či vidiecke bežné školy, kde sa o to tiež explicitne usilujú. Nie je to sci-fi. Aj keď určite nemáme predstavu, že sa spustí reforma a o desať rokov budú všetky školy so známkou „školy s charakterom“. Nejaké ciele však máme.

Čo by malo byť podľa vás výsledkom, keď si škola môže povedať, že to robí dobre, že snaha jej zamestnancov priniesla výsledok? Pri výchove charakteru nie je asi také ľahké merať výstupy.

Dá sa to merať napríklad cez rôzne checklisty, ktorých výstupy si musí zostaviť škola ako komunita, podľa toho, čo chce dosiahnuť. Musia byť konkrétne pomenované, čo si má všímať, napríklad úslužnosť v jedálni, vzťahy v triede…

Ale tá spätná väzba sa dá sledovať podľa toho, či sú deti spokojné, či sa darí eliminovať šikanu na škole, keď počas prestávok nemusí byť na chodbe dozor, lebo aj také školy sú, či učiteľom dáva viac zmysel ich práca a nakoniec či rodičia povedia, že ďalšie dieťa dám znovu sem, lebo som tu našiel, čo som chcel.

Výchova charakteru nie je zahrnutá priamo do obsahu, ktorý majú školy učiť, ale je súčasťou vzdelávacích štandardov, ktoré sú opisom toho, čo majú žiaci vedieť pri ukončení jednotlivých cyklov. Školy ju tak teoreticky môžu aj ignorovať.

Sme na začiatku tohto procesu. Do dokumentov si môžeme napísať hocičo, najdôležitejšie je, ako sa to premietne do reálnych zmien v školách. A na tom pracujeme, ako môžeme. Popri svojej akademickej práci chodíme do škôl, do regiónov, robíme konferencie pre učiteľov. Už sa neorientujeme na dokumenty, ale na prácu v teréne.

Na školenia a konferencie zatiaľ chodia len učitelia zo 400 škôl, ktoré sú zapojené do postupného zavádzania reformy?

Nie, prichádzajú z rôznych škôl. Minulý školský rok prejavilo najväčší záujem práve tých 39 pilotných škôl, aby vedeli, čo majú robiť. Keď sme prezentovali výchovu charakteru na veľkej konferencii, kde boli aj zástupcovia ministerstva, prišiel za nami manažér, ktorý má na starosti všetky regionálne centrá podpory učiteľov (centrá, ktoré v okresoch zastrešujú mentorov učiteľov, pozn. red.), a poprosil nás, či neurobíme takéto dlhodobé školenie pre mentorov, lebo im svitlo, že je to dôležité. 

Už aj dnes máme vyškolených mentorov, s ktorými máme veľmi dobrú skúsenosť, a aj oni môžu pomôcť so zavádzaním charakterového vzdelávania do škôl.

Samotný proces kurikulárnej zmeny má trvať do roku 2035. Aj experti z USA, ktorí sa dlhé roky venujú výchove charakteru, hovoria, že je to beh na dlhé trate, trvá to mnoho rokov, naše školy nie sú na niečo také zvyknuté. Väčšinou chcú rýchle metodiky, ktoré môžu hneď použiť. A keď zisťujú, že to je niečo, čo bude trvať štartovací rok a potom ďalšie roky, sú zaskočení. Ale to sa inak nedá, lebo ide o zmenu kultúry a tá sa nedá zmeniť rýchlo.