Prednosta pôrodnice v Ostrave Najväčšie sklamanie žene prináša zafixovaná predstava o pôrode

Tvrdí, že o zdravé ženy pri pôrode by sa mali starať najmä pôrodné asistentky a nie gynekológovia. „Lekár je primárne zameraný na hľadanie rôznych rizík a komplikácií, zatiaľ čo pôrodná asistentka sa primárne zameriava na podporu prirodzeného fyziologického pôrodu,“ vysvetľuje v rozhovore pre Postoj prednosta pôrodnice vo Fakultnej nemocnici Ostrava Ondřej Šimetka.

Je zástancom toho, aby si ženy mohli vybrať, v akej polohe porodia svoje dieťa, a aby mali možnosť privinúť si bábätko na kožu bezprostredne po pôrode bez zbytočných vyrušení, a to i po cisárskom reze. Za prekonané považuje rutinné nástrihy prvorodičiek aj zvyklosti, podľa ktorých žena počas procesu pôrodu nemôže jesť, piť či hýbať sa. Priznáva však, že zaužívané postupy sa ťažko menia.

Napätým situáciám pri pôrode sa dá podľa neho vyhnúť zmiernením tónu komunikácie na strane žien aj zdravotníkov i snahou počúvať a pochopiť sa. „Historicky to bolo takto – doktor rozhoduje, pacientka poslúcha. Správny je však horizontálny vzťah medzi lekárom, pôrodnou asistentkou a pacientkou. To znamená, všetci traja sa počúvajú, žena povie svoje predstavy, zdravotník na to musí reagovať,“ hovorí český pôrodník. 

Pôrodnica v Ostrave má povesť pokrokovej kliniky a je voľbou mnohých matiek z Čiech aj zo zahraničia. Docent Ondřej Šimetka stál s manželkou pri založení českej pobočky Lekárov bez hraníc, strávil niekoľko rokov prácou na humanitárnych a rozvojových projektoch v Ázii a v Afrike. V priebehu posledných 20 rokov sa podieľal na znižovaní materskej úmrtnosti vo Východnom Timore. 

Získal cenu Via Bona za úsilie o zlepšovanie českého pôrodníctva, tento rok ho časopis Forbes zaradil medzi 50 najlepších lekárov Česka. Od roku 2020 je aj senátorom českého parlamentu. Nedávno vystúpil na konferencii Pôrod 2024 v Bratislave.

Jedným z ukazovateľov pokroku v pôrodníctve je dnes znižovanie množstva epiziotómií, teda nástrihov hrádze. Ešte pred niekoľkými rokmi bol u nás medzi zdravotníkmi rozšírený názor, ktorý uprednostňoval nástrihy pred väčším natrhnutím. Je táto prax prekonaná?

Našu generáciu učili, že prvorodička má mať nástrih, že to chráni zvierač, boli na to aj štúdie, ale dnes vieme, že to nie je dobré a že nástrih hrádze by sa mal robiť u približne desiatich percent rodičiek. Každé obdobie v sebe nesie nejaký stupeň poznania. 

Všetko sa vyvíja, boli aj časy, keď sa neodporúčalo dojčenie s odôvodnením, že umelá výživa je taká dokonalá, že je lepšia ako materské mlieko. Keď sa ukáže, že niečo nebolo správne, treba to zmeniť a tie veci sa menia ťažko. Najťažšie je priznať si, že názory na jednotlivé veci sa zmenili, keďže výsledky štúdií vyšli inak.

Keď sa zverejnili štatistiky z pôrodníc v Česku, videli sme, že tie čísla epiziotómií sú od 10 do 60 percent. To sa nedá vysvetliť ničím iným ako zvyklosťami v jednotlivých pôrodniciach a tie zvyky sa podávajú z generácie na generáciu a závisí to od toho, aká prísna je pracovná kultúra na pracovisku, aké pokyny idú od vedenia.

Niekedy to bolo tak, že každá prvorodička musela mať nástrih, a keď ho nemala, lekári sa báli, čo im povie primár. Evidentne z toho niečo stále pretrváva. Ale snažím sa na to pozerať pozitívne, že snáď sme na dobrej ceste.

Hovoríme o nových poznatkoch a zmene zažitých tradícií, ktoré prinášate aj na vaše pracovisko, no čítala som aj váš názor, že v pôrodníctve sa treba vracať aj k prirodzeným veciam, ktoré fungovali už v dávnych časoch. Čo ste tým mysleli?

Príkladov je viac. Napríklad to, či žena môže jesť a piť počas pôrodu. Pamätáte sa možno ešte na pokyn, že v prvej dobe pôrodnej žena už nemohla jesť a piť len opatrne, lebo v okamihu, keby prišiel problém, sa rátalo s možnosťou cisárskeho rezu, čo vylučovalo možnosť piť a jesť. Dnes môže žena slobodne jesť a piť a naopak – mala by v tom byť podporovaná. Podobne by mala mať možnosť v prvej dobe pôrodnej pohybovať sa, nie ležať.

Ďalšou prirodzenou vecou, ktorá sa vrátila, je bonding (prvý kontakt koža na kožu medzi matkou a dieťaťom po pôrode, ktorý pomáha rozbehnutiu vzťahovej väzby, pozn. red.). V mojej generácii sa oddeľovala matka a dieťa po pôrode s argumentom, nech si matka oddýchne a dieťa nech je v sterilnom prostredí. 

Potom sa začal robiť bonding, ale myslelo sa pod tým hlavne akési spoločné túlenie. Dnes vieme, že bonding nie je len o tom, že sa maznáme, máme peknú fotku, ale má to významné zdravotné vplyvy pre dieťa a matku, naviazanie vzťahovej väzby, rozbeh laktácie, vnímanie bolesti a celkové vnímanie pôrodu.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Alebo dotepanie pupočníka, ktoré je obzvlášť dôležité. A dlho sme to podceňovali a nevideli sme rozdiel v tom, či sa preruší pupočník o desať sekúnd alebo o dve minúty. Dnes vieme, že to má veľký význam, že minimum pre dotepanie pupočníka by malo byť 60 sekúnd, teraz sa začína hovoriť, že minimum by malo byť dokonca 180 sekúnd. Sú aj názory, že pokiaľ sú matka aj dieťa v pohode, malo by to trvať čo najdlhšie. Má to celoživotný vplyv na bábätko, lebo keď sa preruší príliš skoro, dieťa pripravíme o značnú časť krvného objemu.

Bonding sa na Slovensku často robí prerušovane, teda dieťa sa žene na chvíľu dá bezprostredne po pôrode a potom sa berie na prvé ošetrenie, váženie a meranie, po ktorom sa vráti žene a na jej hrudi trávi aj dve hodiny.

To je zas o tom, čo máme zažité ako tradičné nastavenie a v čom treba zmeniť zmýšľanie. U nás už neonatológovia alebo sestry ošetrujú dieťatko na bruchu mamy, dieťa sa neumýva, nemeria, váži sa až po určitom čase. V našej nemocnici robíme bonding aj v prípade cisárskeho rezu, necháme dotepať pupočník, bábätko ide k matke a v priebehu operácie leží maminke na hrudníku, a pokiaľ nemôže byť na nej, je na hrudníku otca.

Dnes sa veľa hovorí o dôležitosti prirodzeného pôrodu, po ktorom nasleduje bonding a dojčenie. Nedávno som sa rozprávala s viacerými psychologičkami, ktoré sa stretávajú s tým, že niektoré ženy si nesú ako veľké zlyhanie to, že nezažili prirodzený pôrod či bonding, čo ovplyvňuje ich výchovu aj na dlhé roky, sú potom napríklad veľmi ochranárske. Ako viesť debatu so ženami v rámci predpôrodných príprav tak, aby vedeli, že to sú dôležité veci, ale aby to na ne nevytváralo neprimeraný tlak?

My sa snažíme predpôrodné prípravy viesť tak, že ideál je prirodzený pôrod, bonding, dojčenie, ale v niektorých prípadoch to skrátka nie je možné a tie veci nie sú absolútne, všetko sa dá dobehnúť. Ale niekedy sme prekvapení, čo si z toho kto odnesie. 

Prehovárate rovnakými slovami k dvadsiatim ženám a každá si z toho odnesie niečo iné. Buď to chce počuť, alebo to nechce počuť, chce to prijať alebo nechce. Niekto si jednoducho povie, že sa ho to netýka. Stáva sa, že bonding nie je objektívne možný, lebo dieťa musí byť na pozorovaní, alebo aj je objektívne možný, no napriek tomu sa to nepodarí.

Pôrodníctvo je špecifické v tom, že primárne nejde o zdravotnú starostlivosť o chorých, ale o zdravé ženy a ich deti. V čom by mala byť starostlivosť z tohto pohľadu iná ako v iných segmentoch zdravotníctva?

Pri tejto debate je nutné jasne povedať to, že sa chceme baviť o normálne zdravo prebiehajúcich tehotenstvách a pôrodoch. A je nutné dať v tejto debate bokom ženy, ktoré majú rizikové tehotenstvo alebo rôzne choroby. Lebo v debatách sa to často mieša a potom sa tieto dve skupiny nevedia pochopiť, lebo každý hovorí o niečom inom.

Keď tehotenstvo prebieha normálne, bez komplikácií a obmedzení, nie je to choroba, je to prirodzený fyziologický stav a taká žena by mala byť podporovaná v tom, že je schopná porodiť. Nie je primárne dobré myslieť na komplikácie a na to, čo všetko sa môže stať, ale podporovať fyziologický proces spontánneho pôrodu. 

Samozrejme, zároveň má byť žena sledovaná, môže sa stať, že aj v prípade bezproblémového tehotenstva dôjde ku komplikácii alebo k situácii, ktorá sa vyvíja inak, ako by sme chceli, a vtedy je potrebné odchýlku od tej normy spoznať a reagovať na ňu včas a dobre. 

Lebo niektoré naše zásahy môžu pôrod vrátiť do správneho priebehu, ale keď sa niekedy komplikácia nechá zájsť príliš ďaleko, nedá sa už riešiť inak ako akútnym cisárskym rezom. Takže sledovať, podporovať, príliš nezasahovať a v okamihu, keď sa to odchýli od normy, je dobré byť včas aktívny.

V tom sa asi mnohí pôrodníci nezhodnete, čo je ten správny zásah a v akom čase.

Áno, v tom sa často nezhodneme a nezhodneme sa možno ani v tom, kto má mať starostlivosť o rodiacu ženu primárne na starosti. Či to má byť pôrodná asistentka a doktor má byť bokom alebo má ísť primárne o lekársku starostlivosť. Tie modely sú rôzne a ja nechcem žiadny kritizovať, jedno aj druhé môže fungovať. 

Sú modely, ktoré sú historicky dobre zabehané tak, že tehotná žena je v starostlivosti pôrodnej asistentky, a keď je identifikovaný problém, je posunutá k lekárovi, a potom sú krajiny ako Česko, kde tá primárna starostlivosť pôrodných asistentiek bola zrušená alebo prerušená a ten model je založený na lekárskej starostlivosti.

Vy ste však zástancom primárnej starostlivosti pôrodných asistentiek o rodiace ženy.

Ja som zástancom toho, aby sa o zdravú tehotnú ženu pri pôrode starala pôrodná asistentka.

Prečo je to z vášho pohľadu lepší model?

Lebo lekár je primárne zameraný na hľadanie rôznych rizík a komplikácií, zatiaľ čo pôrodná asistentka sa primárne zameriava na podporu prirodzeného fyziologického pôrodu. Je to trošku iný uhol pohľadu. Nechcem, aby to vyznelo tak, že doktor pri pôrode je zlo, ale niekedy to, že sa doktor snaží predvídať komplikácie, vedie k tomu, že je intervencií priveľa a niektoré sú zbytočné.

Nie je to však pre ženu a dieťa v konečnom dôsledku bezpečnejšie, keď sa riziká vyhodnocujú preventívnejšie?

Ako lekár som dlho pracoval v rozvojových krajinách, kde bola obrovská novorodenecká úmrtnosť. V priebehu posledných 20 rokoch som strávil niekoľko rokov vo Východnom Timore, kde deväť percent detí neprežilo pôrod a prvý rok života, kde na jednom pôrodníckom oddelení v nemocnici, kde som pracoval, za rok zomrelo osemnásť žien. Mňa sa preto ľudia stále pýtajú, ako môžem byť s týmito skúsenosťami za prirodzené pôrody. Ale to je práve to, že človek vidí, že prirodzené veci majú svoje opodstatnenie, a zasahovať sa má v prípade, keď sa vyskytnú problémy, komplikácie, rizikové faktory.

Videl som tam veci, ktoré v Česku nevidíme, lebo by sme si mysleli, že to je také rizikové, že do toho radšej už nejakým spôsobom zasiahneme. A zrazu som videl, že tie veci majú svoj prirodzený chod a že to je možné. Takáto prax, keď vidíte všetky možné komplikácie v rôznych štádiách, vás veľa naučí. A ukáže vám aj to, že to, čo my považujeme za komplikáciu, často dopadne dobre, akurát my to riziko nechceme podstupovať. 

Potom je nutné skĺbiť špičkové technológie, špičkovú starostlivosť, ktorá sa má využívať pre sledovanie rizikových pôrodov, a tam je nutné využívať maximálne najnovšie znalosti a technológie, ale u zdravých bezproblémových pôrodov nechať priebeh prirodzeným procesom. A je veľké umenie rozlišovať tento typ starostlivosti – rešpektovať prirodzený chod vecí tam, kde je to možné, a byť veľmi precízny tam, kde sú riziká. To potom vedie k tomu, že máme excelentné výsledky.

Stretávate sa s kolegami na Slovensku. V čom vnímate rezervy slovenského pôrodníctva?

Záleží na tom, s kým sa rozprávate. Rozdiely medzi nemocnicami sú naozaj veľké. V Trenčíne majú čísla na úrovni európskych trendov. Ale videl som aj napríklad čísla cisárskych rezov z iných nemocníc a ten rozptyl je oveľa väčší ako v českých pôrodniciach. Keď má však nemocnica nad 50 percent cisárskych rezov, nie je to dobré.

Znižovanie počtu cisárskych rezov je už dlhšie trendom v rámci zlepšovania pôrodníctva. V rámci tejto témy sme v našom denníku zverejnili aj príbehy žien, ktoré mali napríklad traumu z prvého komplikovaného pôrodu, no nebolo to považované za dostatočný dôvod na cisársky rez pri druhom pôrode, ktorý napokon dopadol podobne ako prvý. Nevnímate trend, že sa pri snahe znižovať množstvo cisárskych rezov ide niekedy až na hranu?

V Českej republike toto nevnímam. Je to o tom, ako je zdravotník ochotný ženu počúvať, a aj o tom, kedy žena do pôrodnice príde. V čase tehotenstva sa o ženu stará gynekológ v ambulancii, ktorý v nemocnici často nepracuje, a niekedy k nám príde žena so zlými informáciami. Preto je dôležité, aby rodička, ktorá má svoje dôvody na cisársky rez, a takých žien je dosť, prišla diskutovať do pôrodnice včas.

Máme pacientky, ktoré k nám prídu už v polovici tehotenstva a povedia, že majú z prvého pôrodu nejaké poškodenia alebo psychické traumy, alebo malo dieťa nejakú komplikáciu v dôsledku ťažkého vaginálneho pôrodu a už to nechcú znova riskovať. A my im vyhovieme. Ale potrebujeme, aby nám dôvody jasne povedali a aby počuli aj nevýhody cisárskeho rezu, že to nie je jednoduchší spôsob pôrodu, že tá rekonvalescencia je zložitejšia. 

Pokiaľ tomu porozumejú, a napriek tomu trvajú na svojom, my ich v tom podporíme a prevedieme cisársky rez. Hovoríme tomu psychologická indikácia, nevymýšľame si žiadne iné dôvody. Napíšeme, že z psychologických dôvodov žena trvá na cisárskom reze, pričom bola poučená, dôvody sú také a také. Sú aj ženy, ktoré boli znásilnené alebo majú traumy z detstva, a je dobré im to umožniť.

Takže sa nebojíte, že vám takéto prípady pokazia štatistiku miery cisárskych rezov.

My sa snažíme nezvyšovať počet cisárskych rezov. A keď ich robíme, snažíme sa ich urobiť pekne, spôsobom takzvaného láskavého cisárskeho rezu (tzv. gentle C-section), aby bol pritom partner, aby sa bondovalo hneď pri cisárskom reze. Ale máme dosť žien, ktoré majú psychologickú indikáciu a nedohodli sa v inej pôrodnici. Alebo tam nerobia cisársky rez s bondingom. Nesnažíme sa plniť nejaké čísla, ale snažíme sa o čo najindividuálnejšiu starostlivosť pre všetky tehotné a rodiace ženy.

Počet cisárskych rezov napriek snahám neklesáNejdú niektoré pôrodnice kvôli vidine nižších čísel až na hranu?

Alena Potocká

Aj v rámci svojej prednášky ste povedali, že v posledných rokoch sa zmenil typ rodičiek. Rodia staršie ženy, u ktorých sa často pridružujú ochorenia, viac ako v minulosti trpia nadváhou, čo objektívne zvyšuje množstvo komplikácií. Napriek snahe o prirodzené pôrody u týchto žien musí byť zrejme zákonite lekárska intervencia väčšia.

Áno, v týchto prípadoch musí byť väčšia. Najrizikovejšími faktormi sú vek a obezita a z nej vyplývajúce komplikácie, pretože z biologického hľadiska, z pohľadu tela, odhliadnuc od sociálnych hľadísk a podobne, je najideálnejší vek na rodenie 20 až 24 rokov. Pričom priemerný vek prvorodičky v Česku je 30 rokov. To už je základný faktor. Ďalším významným faktorom je obezita a pohyblivosť.

Dnes máme úplne inú skladba rodičiek, ako sme mali pred 30 rokmi, ale aj ako som zažil v rozvojových krajinách. Ale aj tam vidím, ako sa to v priebehu posledných 20 rokov mení.

Ako ste povedali, na Slovensku sú medzi jednotlivými pôrodnicami naozaj veľké rozdiely a ženy sú ochotné za pôrodnicou s dobrou povesťou cestovať aj do iných regiónov či do zahraničia. Aký máte názor na pôrodnú turistiku? Nemôže byť už väčšia vzdialenosť, ktorú sa žena rozhodne pred pôrodom podstúpiť, nebezpečná?

V Česku máme hustú sieť pôrodníc, takže keď sa žena rozhodne rodiť nie v najbližšej nemocnici, ale v inej, môže to znamenať, že za ňou cestuje namiesto 15 minút 25 minút. Iná situácia je, pokiaľ ide do pôrodnice v inom štáte alebo cestuje sto kilometrov.

Aj v Česku sme svedkami pôrodnej turistiky, chodia k nám ženy z iných regiónov aj zo zahraničia, ale niekedy to riešia tak, že sa ubytujú pár dní pred termínom pôrodu a čakajú. Nezažívame však to, že by sa niekomu rozbehol pôrod a vydal by sa na 200-kilometrovú cestu.

Takže nie ste svedkom nebezpečných situácií pre to, že by žena cestovala ďaleko?

Možno sa to stáva, ale ja neviem o tom, že by to bol nejaký častý jav.

Ale to, že ženy vyhľadávajú niektoré pôrodnice na základe toho, čo počuli od známych alebo na sociálnych sieťach, je realita. Otázka je, či to, čo je na sociálnych sieťach, je vždy pravdivé. Lepšiemu rozhodovaniu žien by mali slúžiť verejné štatistiky z pôrodníc ako počty cisárskych rezov, nástrihov a podobne, čo sa v Česku, našťastie, podarilo a tieto údaje sa dajú vyhľadať.

Čítala som vyjadrenie jednej pôrodnej asistentky, ktorá povedala, že budúcnosť pôrodníctva je zapísaná v pôrodných plánoch žien, ktoré si zostavujú pred pôrodom. Niekedy sa však stáva, že žena má o pôrode svoju predstavu, no realita sa vyvinie inak. Nestretávate sa potom s nejakým „bojom“ medzi ženou, ktorá má utkvelú predstavu, a zdravotníkmi, ktorí potrebujú urobiť všetko pre bezpečie ženy a dieťaťa?

Sme svedkami nereálnych predstáv žien a to súvisí s tým, v akom prostredí sa žena počas tehotenstva pohybuje, s kým sa rozpráva, s kým diskutuje. Môže tak dostať úplne protichodné informácie o krásnom orgazmickom pôrode a môže dostať čisto medicínske informácie, aké riziká hrozia a podobne.

Je to veľmi nevýhodná pozícia, keď žena príde s nereálnymi očakávaniami alebo príde s predstavami, ktoré nezodpovedajú jej tehotenstvu alebo jej telu. Keď je žena prvýkrát tehotná v 38 rokoch, po umelom oplodnení, má za sebou tri-štyri pokusy a má predstavu, že to bude krásny ľahký pôrod, tak je to nereálne. Môže sa to stať, ale pokiaľ sa to nepodarí, môže to viesť k veľkému sklamaniu. Najväčšie sklamanie žien po pôrode spočíva v tom, že mali nereálne predstavy, boli zle poučené.

Niekedy môže mať žena reálnu predstavu vzhľadom na svoj stav, ale situácia sa u nej vyvinie inak.

Áno, ale takáto žena to väčšinou prijme dobre. Povie si: Ja aj personál sme urobili maximum, čo sa dalo, no dopadlo to inak, ako som si predstavovala. A takáto žena je väčšinou spokojná. Tam ide hlavne o to očakávanie, s akým prichádza. Pokiaľ prichádza s tým, že si nepripúšťa, že by sa u nej mohlo niečo skomplikovať, a udeje sa to, hľadá, kto je vinník, a potom má pocit, že buď ona zlyhala, alebo jej uškodil personál, a nie je to schopná prijať.

Dosť je to aj o tom, ako je nastavená komunikácia. Dôležité je, či je vzťah s pacientkou vertikálny alebo horizontálny.

Čo tým myslíte?

Často to býva vertikálny vzťah – doktor hore, pod tým pôrodná asistentka, pod tým pacientka. Historicky to takto bolo – doktor rozhoduje, pacientka poslúcha. Správny je však horizontálny vzťah. To znamená, všetci traja sa počúvajú, žena povie svoje predstavy, zdravotník na to musí reagovať, v niečom ju utvrdí, že je to správne, v niektorých prípadoch jej povie, že je to správne, ale v jej prípade to jednoducho nejde. Často pri tom býva i dula, ktorá môže byť v komunikácii veľmi nápomocná.

Nestretávate sa teda s bojovným nastavením žien, ktoré idú za svojou predstavou?

Stretávame sa s tým výnimočne. Dôležité totiž je, ako s takouto ženou debatu začnete. Môže spočiatku agresívne prezentovať svoj plán, že ona vie najlepšie a čo my chceme, ale pokiaľ na jej prvú vetu zdravotník nenaskočí a začnú sa o tom baviť, ona pochopí, že sa jej niekto snaží porozumieť a počúva ju, a potom je to dobré.

Samozrejme, takáto komunikácia nie je vždy príjemná a reakcia zdravotníka môže byť tiež ostrá a potom sa to vyhrocuje. Niekedy k nám chodilo dosť žien, ktoré so svojím pôrodným plánom nepochodili vo svojej najbližšej pôrodnici, a tak prišli k nám. U nás zažili to, že s nimi diskutujeme o tom, čo inde neprešlo, a vysvetlíme, v čom to má riziká, či to je alebo nie je reálne, a tá žena potom odchádza spokojná. Stačí jej pocit, že ju niekto vypočul.

Keď u nás pred rokmi začali ženy prichádzať s pôrodnými plánmi, mnohé boli nepekne napísané v rozkazoch: „Nechcem, zakazujem, nesmie sa.“ Mnohé ženy sa už naučili používať lepší spôsob, ako vopred povedať svoje predstavy. A rovnako je pravda, že niektoré veci, ktoré sa pred desiatimi rokmi písali do pôrodných plánov ako špeciálna požiadavka, sú už v dnešnom čase akousi normou.

Rodičia sú v porovnaní s generáciami pred nimi veľmi informovaní. Je bežné, že sa na pôrod pripravuje už aj muž na mnohohodinových kurzoch spolu s manželkou. Ako vnímate generáciu dnešných rodičov? 

Rozhodne sú vzdelanejší ako predchádzajúce generácie. Niektorí sú vzdelaní v medziach akýchsi poučiek bez hlbšieho porozumenia a potom, keď je situácia odlišná, než ako si predstavovali, nie sú tomu schopní porozumieť. To môže byť aj chyba personálu, že to nie sú schopní vysvetliť, alebo niekedy to môže byť aj tým, že rodičia majú zafixovanú svoju predstavu, ktorú si naštudovali, myslia si, že oni vedia niečo, čo ten zdravotník nevie, a majú potrebu mu to hovoriť vo forme rýchlych záverov, ktoré však v medicíne nie vždy platia. 

Prevzdelaný laik nie je ideálny, lebo tam chýba hlbšie porozumenie problému. Dnes sa dá dostať aj k medicínskym článkom, ale rozumieť im nie je pre laika ľahké. On si potom osvojí jednoduché floskuly, ktoré sú platné, ale len pre určitú skupinu, ale ako laik si to môže interpretovať inak.

Vo vašej pôrodnici vo Fakultnej nemocnici v Ostrave ste rozbehli kampaň „koza von“, v rámci ktorej sa snažíte nahrádzať klasické pôrodné lôžka pôrodnými gaučmi, ktoré majú ženu navádzať k rôznym pôrodným polohám. V Česku sa tieto gauče rozšírili už do mnohých pôrodníc, na Slovensku ho majú napríklad v pôrodnici v Trenčíne alebo v Starej Ľubovni.

Tá kampaň „koza von a gauč dovnútra“ sa rozbehla veľmi spontánne, no ja ako lekár nechcem úplne dehonestovať klasické pôrodné lôžko. My ho z času na čas v pôrodnici použijeme. Nemáme vo všetkých pôrodných miestnostiach gauče, máme tam lôžka a niekedy je nutné priviesť k pôrodnému gauču aj lôžko. Ide skôr o to, že tie veci by sa mali dopĺňať a využívať tie, ktoré sú vhodné pre danú rodičku.

Na jednej fotke som vás videla v tričku s nápisom, že deti by sa mali plodiť v horizontálnej polohe, ale rodiť vo vertikálnej. Väčšina ľudí má pri predstave pôrodu pred očami ležiacu ženu. Prečo sú pre pôrod výhodnejšie vertikálne polohy?

Ja som z generácie, ktorá bola vzdelávaná v tom, ako boli pôrody aj zobrazované, teda že žena leží na chrbte. Čiastočne sú tak lekári vzdelávaní aj dnes. A potom je to vnímanie ťažké meniť. Nie je príjemné pripustiť si, že sa to dá robiť aj inak. Čo sa týka vertikálnej polohy, vo svojich prednáškach používam fotky historičky, ktorá zhromaždila obrázky pôrodov z rôznych kultúr a kontinentov, ktoré dokazujú, že sa vždy rodilo prevažne vo vertikálnych polohách, lebo je to prirodzenejšie. Potom sa to nejako zvrtlo a začali sa používať pôrodné lôžka a žena rodí na chrbte, pričom to nie je veľmi výhodná poloha.

Myslím, že si mnohé štáty veľmi málo uvedomujú, aké je dôležité venovať pozornosť a prostriedky do tehotenstva, pôrodu a šestonedelia a všeobecne do podpory žien v tomto období, pretože tu vzniká základ pre zdravý a spokojný život.

Výhoda vertikálnej polohy spočíva v menšej intenzite bolesti a miere stresu tehotnej ženy, je tam menšia potreba akútneho cisárskeho rezu, menšie riziko použitia pôrodníckej operácie – pôrodníckych kliešťov alebo vaakumextrakcie, menšia potreba nástrihov hrádze, aj keď to, samozrejme, veľmi súvisí s tým, ako je personál vyškolený. 

Je tam nižšie riziko poranení zvierača, steny konečníka a menšie použitie liekov ako oxytocín a pôrod je celkovo kratší. To sú dôkazy, ktoré sa nedajú úplne spochybniť. Panva sa lepšie rozširuje v určitých polohách, čo umožňuje lepší pôrodný mechanizmus hlavičky, lepšie kombinácie maternicovej svalovej činnosti, lepšie otváranie pôrodných ciest a lepšie možnosti na to, aby sa žena medzi kontrakciami uvoľnila, lebo si nájde úľavovú polohu a to rozhodne nie je poloha na chrbte.

Pôrodný gauč je stavaný tak, že má ženu navádzať na polohy, ktoré sú pre ňu prirodzené. Nechávate to na intuícii ženy, akú si zvolí, alebo zdravotníci ženu inštruujú a pomáhajú jej podľa polohy bábätka a podobne?

Je to rôzne. Niektorá žena vie intuitívne zaujať polohu, ale nie je to pravidlo u všetkých. Pohyblivosť niektorých žien v dnešnej dobe je znížená v dôsledku obezity a nižšej fyzickej kondície. Pôrodné asistentky alebo duly sú tam na to, aby žene ponúkli polohy, a ona cíti, v akej polohe je jej dobre.

Keď mal nejaký odborník výhradu, že polohy na pôrodnom gauči nie sú výhodné pre pôrodníkov, ktorí nemajú pri gaučoch taký dobrý prístup ako na klasickej „koze“, reagovali ste, že pôrod nie je o výhodnosti pre lekára, ale pre ženu, ktorá rodí. Sú však na rôzne polohy vyškolení lekári a pôrodné asistentky, aby vedeli urobiť všetko bezpečne?

V centre starostlivosti má byť žena, ktorá rodí, a to okolo sa má tomu prispôsobiť, pokiaľ to je možné. Zdôrazňujem, že sa rozprávame o normálnom, prirodzenom spontánnom pôrode. Pokiaľ by išlo o komplikácie, treba urobiť zákroky. Závisí to od nastavenia na danom pracovisku. Často ide od vedenia, ako motivuje zdravotníkov. Ale musím povedať, že hneď ako sa zmeny zavedú do praxe, začne to personál baviť. Vidia výsledky, spokojnosť žien, to potom podnecuje aktivitu k ďalšej zmene.

Zaznamenal som, že pôrodné gauče sa dostávajú aj na univerzity, v Česku sú na štyroch, na Slovensku v jednej, v Bratislave. Takže aj mladé pôrodné asistentky, ktoré sa školia, sa s tým stretnú už v priebehu štúdia. To je zásadné, lebo keď sa máte preúčať po rokoch zabehnutej praxe, robí sa to horšie. Tým však nechcem povedať, že študenti nemajú vidieť „kozu“ v priebehu štúdia. Všetko tam má svoje miesto a študenti by mali pochopiť, čo je na čo a pre koho dobré, a ponúknuť konkrétnej žene, čo by pre ňu mohlo byť vhodné.

Mesiac pred pôrodom k nám ženy chodia na registráciu a každej žene navrhneme, že sa môže ísť pozrieť na pôrodnú sálu, porozprávať sa s pôrodnou asistentkou, pozrieť si pôrodnú vaňu, aby neprišla do úplne cudzieho prostredia. A sú ženy, ktoré vidia gauč a vidia kozu a povedia: „Nie, ja som prvýkrát rodila na koze a chcem zas rodiť na koze.“ Takže my ich do ničoho nenútime.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Pôrodný gauč funguje aj ako dvojlôžko, kde sa po pôrode môže uložiť otec k matke a dieťaťu a spolu tam môžu tráviť prvé spoločné rodinné chvíle. U vás v nemocnici sa to takto bežne deje?

Áno, deje sa to bežne a je to fakt super. Žena po pôrode ostáva na pôrodnom gauči s dieťatkom a zalezie k nim aj otec. Vznikne tam pekná atmosféra a musím povedať, že i pre lekára je to veľmi pekná chvíľa.

Nie každý otecko to tak, samozrejme, chce. Niektorý sedí na stoličke pri matke, rozposiela fotky a volá do celého sveta. Ale je množstvo ľudí, ktorí tie dve hodiny ležia spolu, personál ich prichádza z času na čas skontrolovať, my si všetky bábätká zľahka monitorujeme tým, že majú pulzný oxymeter na ručičke, vieme, že sú v pohode a nemusíme tam rušiť.

Vo vašej nemocnici môžu ženy rodiť do vody. Koľko žien si volí túto možnosť?

Umožňujeme to asi dva a pol roka. Nie je to však veľmi častý spôsob, za rok máme takýchto pôrodov do vody asi sto pri celkovom počte 2 000 pôrodov. Musíte mať na to ženu, ktorá spĺňa podmienky. Ale musím povedať, že je to veľmi pekné, sám som na to zmenil názor v priebehu rokov. Dlho som to vôbec nevidel a zdalo sa mi to zbytočné.

Ako sa rozhoduje, či žena pôjde rodiť do vody?

Niektoré ženy vyslovene hľadajú pôrodnicu podľa toho, či v nej majú vaňu a či umožňujú pôrod do vody. Lebo je veľký rozdiel, či nemocnica umožňuje ležanie vo vani v prvej dobe pôrodnej alebo či sa bábätko skutočne môže narodiť do vody. 

Využitie vane v prvej dobe pôrodnej je dnes už relatívne bežné, ale samotný pôrod väčšinou prebieha na súši. U nás sa do vody aj rodí. Niekedy to však ženy robia tak, že vaňu vyskúšajú v prvej dobe pôrodnej, a keď im to vyhovuje, tak tam ostanú, a keď im to nevyhovuje, vyjdú von. Nie je dobré prísť so zafixovanou predstavou o pôrode, to všetko sa vyvinie v priebehu.

Akú má pôrod do vody výhody zo zdravotného hľadiska?

Lepšie sa pri ňom znáša bolesť, má rýchlejší priebeh, zabezpečí lepšie prekrvenie maternice, menej sa pri ňom využívajú analgetiká, je tam minimum poranení, žiadne nástrihy, lebo bábätko sa tam rodí bez dotyku rúk zdravotníka. Vedenie pôrodu je úplne iné ako pri klasickom pôrode. Úplný nezvyk je to pre neonatológov. Mladí lekári sú na to pripravení, ale sú názory, že bábätko by sa do vody rodiť nemalo, lebo sa utopí, ale to tak nie je.

Existujú výskumy na to, že keď má žena zlú prvú pôrodnú skúsenosť, výrazne sa zvyšuje šanca, že už nebude chcieť mať ďalšie dieťa. Podobne cisárske rezy u prvorodičiek znižujú šancu na ďalších potomkov. Z tohto pohľadu sa zdá, že vy zdravotníci zohrávate takisto určitú úlohu v rámci toho, koľko detí sa žena rozhodne mať.

Je pravda, že prvý pôrod rozhoduje o tom, koľko bude mať žena detí. Tam, kde je viac cisárskych rezov, tam je menej detí. Neviem však, či zdravotníci rozmýšľajú takto v kontexte verejného zdravia. My sme skôr školení na poznávanie jednotlivých patológií, na absolútnu bezpečnosť. Preto je dôležité strážiť si svoje štatistiky na pracovisku, štát si musí strážiť svoje štatistiky, mať svoju politiku, aby sa zlepšovali čísla nielen z hľadiska úmrtnosti, ale aj zdravia matiek, pretože keď bude menej cisárskych rezov u prvorodičiek, budú mať rodiny viac detí a štát bude mať viac „daňových poplatníkov“. 

Myslím, že mnohé štáty si veľmi málo uvedomujú, aké je dôležité venovať pozornosť a prostriedky do tehotenstva, pôrodu a šestonedelia a všeobecne do podpory žien v tomto období, pretože tu vzniká základ pre zdravý a spokojný život. A to by malo byť v záujme štátu okrem iného aj z ekonomického hľadiska – investície do narodenia a prvých rokov života sa štátu vracajú. Je to spočítané, bola za to koniec-koncov udelená aj Nobelova cena za ekonómiu. Múdra spoločnosť je taká, ktorá je schopná a ochotná poskytnúť bezpečnú a rešpektujúcu perinatálnu starostlivosť každej žene.