Mnohí Američania sa síce sústreďujú na migráciu spoza južnej hranice, ale ešte väčším problémom za posledných desať rokov je masová migrácia Američanov z modrých štátov (kde vládne Demokratická strana, pozn. prekl.) do červených štátov (s prevahou republikánov).

Vysoké dane, nedostatočné sociálne služby a zhoršujúce sa podmienky pre rodiny strednej a robotníckej triedy spôsobili, že sa mnohí obyvatelia progresívnych bášt, ako je Kalifornia, New York, Illinois či Minnesota, presídlili do relatívne konzervatívnych štátov, ako je Florida, Tennessee či môj rodný štát Texas.

Okrem meniacej sa demografie ovplyvnila táto migrácia kultúru a politiku dotknutých štátov, i keď nie tak, ako očakávala väčšina pozorovateľov. Namiesto toho, aby sa červené štáty premenili na fialové, prílev migrantov z modrých štátov spôsobil, že červené štáty sú ešte červenšie. Je preto primeranejšie vnímať týchto prišelcov skôr ako zahorknutých utečencov unikajúcich zo zlyhaného štátu než ako kolonistov pripravených šíriť svoj nadradený spôsob života do menej civilizovaných častí krajiny.

Bývalý scenárista a konzervatívny stĺpčekár Roger Simon vo svojej novej knihe American Refugees: The Untold Story of the Mass Exodus from Blue States to Red States (Americkí utečenci. Nerozpovedaný príbeh masového exodu z modrých štátov do červených) rozpráva príbeh o tom, ako sa sám presťahoval z Los Angeles do Nashvillu: „Narodil som sa ako Newyorčan, do Kalifornie som prišiel ako dvadsaťjedenročný mladý muž, a to nielen kvôli nekonečným letám a vlnám na oceáne. Chcel som patriť k filmovému priemyslu, písať a režírovať filmy. A odrazu som po sedemdesiatke utekal preč, aby som začal nový život – aký a načo? – v Tennessee.“

Po mnohých desaťročiach zápasu s ideologicky nepriateľským prostredím sa napokon ako sedemdesiatnik odsťahoval počas drakonického kovidového lockdownu v Kalifornii. Aj keď podobne ako väčšina prišelcov očakáva, že nájde konzervatívnu utópiu, kde vládne zdravý rozum, školy nie sú indoktrinačnými centrami a ľudia sa tešia základným slobodám, naopak, pozoruje, že jeho novému domovu akútne hrozí, že bude ako ten starý: „V tomto depresívnom procese [stávania sa demokratickými], ktorého výsledok ani zďaleka nie je rozhodnutý, by boli Nashville a Tennessee testovacím prípadom.“

Simon však rýchlo nachádza podobne zmýšľajúcich „utečencov“, ako je on sám, a spoločne vytvoria nepravdepodobnú koalíciu ľudových konzervatívcov, ktorých cieľom je vyprovokovať etablovanú republikánsku elitu v Tennessee, aby sa prebrala z prehnaného sebauspokojenia. Prišelci majú síce väčšiu dynamiku a dôvtip, ale ich nevýhodou je chýbajúca história a neznalosť štátu, pričom niektorí miestni ich vnímajú ako moderných carpetbaggers (bielych osadníkov prichádzajúcich v 19. storočí do južných štátov USA, charakteristických lacnou batožinou a politickou aktivitou, pozn. prekl.).

Simon sa nakoniec cíti ako doma, nielen preto, že sa vo svojom novom meste zblíži s mnohými ľuďmi, ale i preto, že sa znovu vráti k judaizmu vďaka všadeprítomným bohoslužobným budovám v Nashville a aj vďaka srdečnému povzbudeniu zo strany (väčšinou kresťanských) priateľov. Jeho boj za konzervatívnejšie Tennessee sa do konca knihy nekončí, no pokiaľ ide o smerovanie kultúry, je optimista.

Sama osebe je kniha Americkí utečenci pekným príbehom o staršom mužovi, ktorý sa vydal na svoju konečnú odyseu, no jej skutočná hodnota spočíva v tom, čo predstavuje. Nespočetné analógie možno vidieť v iných migráciách, ktoré sa dejú na Západe, najmä v oblasti náboženstva. Lebo rovnako ako ľudia odchádzajú z modrých štátov do červených, odchádzajú aj katolíci z progresívnych farností do konzervatívnejších.

Čiastočne to súvisí s pohybom, ktorý opisuje Simon. Katolíci z kostolov v modrých štátoch dnes zapĺňajú lavice kostolov v štátoch červených. A podobne ako sa Simon vrátil k svojej židovskej viere, povzbudzuje okolitá kultúra mnohých nepraktizujúcich katolíkov k tomu, aby sa znovu obrátili a chodili zasa na omšu.

Na vlastné oči som to videl tu v severnom Texase. Inak tuctové farnosti sa napriek tomu nafúkli o nových členov a mimoriadne farnosti s osobitne dobre riadenými programami alebo s charizmatickými farármi sú naplnené na maximum. Kto sa pýta, ako vyzerá živá katolícka kultúra v 21. storočí, nájde ju v ktoromkoľvek z týchto kostolov.

Ďalšia analógia so Simonovou knihou sa týka súperiacich ideológií. Progresívne farnosti minimálne pol storočia alebo i viac priorizovali témy sekulárnej sociálnej spravodlivosti, vyznačovali sa brakovou estetikou 70. rokov 20. storočia a pri evanjelizácii používali neseriózny terapeutický prístup, ktorý bagatelizuje zodpovednosť a rozum v prospech potvrdzovania a sebavedomia.

Naopak, konzervatívne farnosti idú opačným smerom, majú vážnejší pastoračný prístup a znovu objavujú staré intelektuálne a umelecké tradície svojej viery. Tieto rozdiely v posledných niekoľkých rokoch, najmä po kovidových lockdownoch, urýchlili rozsiahlu cirkevnú migráciu, v rámci ktorej sa mladší katolíci, najmä tí, čo majú rodiny, začali zhlukovať do kostolov, ktoré lepšie plnia ich duchovné potreby.

A podobne ako politika v Tennessee, ani tieto konzervatívne farnosti často nie sú dosť konzervatívne pre prichádzajúcich farníkov s nerealisticky veľkými očakávaniami. Tí chcú počuť lepšiu hudbu (po latinsky), lepšie kázne a chcú chodiť na omše a študijné skupiny s trendovejšími a šikovnejšími katolíkmi, ktorí dokážu rozprávať o ušľachtilých témach. Možno sú aj také, ale väčšina konzervatívnych farností, podobne ako väčšina červených štátov, musí stále slúžiť veľmi rozmanitým ľuďom, takým, akí sú. Okrem toho majú cirkevní predstavitelia, ktorí sú v priemere oveľa starší ako laici, prirodzene problém udržať s týmito zmenami krok.

Našťastie, ako ukazuje Simonova skúsenosť, táto polarizácia a následná migrácia nemusí vyústiť do ustavičného napätia a potenciálnej občianskej vojny – alebo schizmy. Keď sa na ňu pozrieme zo správneho uhla pohľadu, je znakom životaschopnosti a obnovy. Kostoly, ktoré strácajú veriacich, ale i tie, ktoré ich získavajú, by mali uvažovať nad tým, ako sa pretvoriť, aby boli v súlade s pravdou a lepšie sa prispôsobili tomuto pohybu. Povedie to k prekvitajúcim cirkevným spoločenstvám, ktoré budú v konečnom dôsledku šťastnejšie, svätejšie a jednotnejšie.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Auguste Meyrat je učiteľ angličtiny v okolí Dallasu. Vyštudoval humanitné vedy a výchovné vedenie. Je redaktorom týždenníka The Everyman, napísal eseje pre stránku The Federalist, pre časopisy The American Thinker a The American Conservative, ako aj pre Dallaský inštitút pre humanitné vedy a kultúru.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.