Historický podcast Ako sa umieralo v stredoveku

Smrť bola všade naokolo, ako aj spievali v populárnom gregoriánskom choráli Media vita in morte sumus, Uprostred života sme v smrti, inak nazývanom aj antifónou hriešnikov.

Dušičkovým podcastom nás bude sprevádzať dr. Miriam Hlavačková a rozdelili sme ho na niekoľko menších častí. Téma umierania a smrti v stredoveku je značne rozsiahla, a preto podcast ponúka len pomyselný úvod do jednotlivých tém.

Na začiatku dr. Hlavačková priblíži poslucháčom nedávno skončený interdisciplinárny projekt o umieraní v stredovekom Uhorsku, ktorý riešil veľký tím vedcov pod vedením historikov z Historického ústavu SAV. Jedným z výstupov projektu je aj zborník Smrť v stredoveku, ktorý je momentálne dostupný len v knižniciach, lebo jeho náklad bol platený z grantových peňazí. V historickom ústave však riešia dotlač, ktorá by išla do distribučnej siete.

Existovali veľké rozdiely medzi umieraním a smrťou v stredoveku a v súčasnosti. Človek dávnych storočí sa skôr desil náhlej smrti a radšej sa na odchod z tohto sveta pripravoval dlhší čas. Preto sa v podcaste dotkneme parciálnych tém, ktoré súvisia s umieraním a so smrťou.

V prvej časti sa pozrieme všeobecne na smrť a zraniteľnosť ľudského života. Pre dávne storočia neexistujú spoľahlivé dáta, a preto sa úmrtnosť nedá kvantifikovať. Čo však vieme naisto, je, že existovala vysoká detská úmrtnosť, značne vysoká mohla byť aj úmrtnosť žien pri pôrodoch a veľký vplyv na úmrtnosť mali takisto epidémie, hladomory a v niektorých prípadoch aj vojny. 

Stredná dĺžka dožitia bola 30 – 33 rokov, ak rátame aj úmrtnosť detí. Ak úmrtnosť detí nezarátame, tak ľudia v priemere umierali asi pred dovŕšením štyridsiatky. Existujú však regionálne a spoločenské rozdiely naprieč Európou. No jednako ľudia žili obklopení smrťou, ktorá sa až príliš často pripomínala, a preto sa s krehkosťou vlastného života a so smrťou potrebovali vyrovnať veľmi rýchlo a nečakať na starobu.

Ľudia žijúci v období, ktoré voláme stredovek, sa vyznačovali predstavivosťou a symbolickým jazykom. Ich predstavy o posmrtnom živote boli v značnej miere kresťanské a po smrti očakávali, že duše zomrelých môžu ísť do pekla, očistca alebo raja. 

Pekným príkladom ich predstáv sú reliéfy a nástenné maľby v kostoloch. Na Slovensku sa oplatí vidieť nástenné maľby v Želiezovciach, Ponikách, Kraskove alebo reliéfy na Dóme sv. Alžbety v Košiciach. S kresťanskými predstavami sa však miešali aj rôzne ľudové viery, v ktorých sú idey zo starších pohanských čias alebo prieniky iných náboženstiev. Svoju úlohu tu hrala aj zvedavosť.

Súčasťou prípravy na smrť boli rôzne príručky, či už vo forme kníh pre klerikov a laikov asistujúcich zomierajúcim, alebo nástenné maľby v kostoloch, ktoré ako biblia chudobných boli na očiach všetkým. Obľúbenými boli najmä cykly zobrazujúce päť nerestí, ktoré sťažovali odchod zo sveta a spásu, a päť cností, ktoré zas uľahčovali umieranie.

Súčasťou prípravy na smrť bolo aj spísanie závetu. Lepšie povedané, závet sa stal povinným, aby nebožtík dostal kresťanský pohreb. V závete rozdelil svoj majetok príbuzným a časť majetku išla na rôzne charitatívne účely alebo sa z neho financovalo slávenie zádušných omší za spásu.

Umieranie a pochovávanie pomáhali zabezpečovať okrem rodiny aj mestá, ktoré mali vyčlenené fondy pre chudobnejších a pohrebné bratstvá, ktoré sa starali o zomierajúcich a organizovali pohreb. Na rozdiel od súčasnosti ľudia v minulosti málokedy umierali sami a ich odchod zo sveta sa odohrával v spoločnosti mnohých aj cudzích ľudí.

Ďalšou inštitúciou, ktorá mohla človeka sprevádzať na poslednej ceste životom, bol špitál, v iných jazykoch a historiografiách sa používa aj termín hospic. Špitálov bolo viacero druhov alebo v jednom špitáli boli rôzne časti. Bežne ubytovávali starých ľudí, ktorých potom doopatrovali. Boli súčasťou každého mesta a väčšieho kláštora. Bohatí zomierajúci často na ne pamätali vo svojich závetoch a tak ich pomáhali financovať.

Súčasťou umierania a smrti bolo aj množstvo rituálov, gest, modlitieb a nielen „posledné“ pomazanie a prijímanie, viaticum, na cestu do večnosti. Aj preto ľudia chceli zomrieť doma, kde sa to všetko mohlo zabezpečiť jednoduchšie. Ak však zomierali vonku alebo na bojovom poli, mali vlastné špecifické rituály, ku ktorým mohlo patriť prehltnutie trávy, kúska hliny, ktoré považovali za náhradu viatica, alebo spoveď inému bojovníkovi, keď kaplán nebol nablízku.

Samozrejme, samotný pohreb a obrady sa líšili a veľa záviselo od sociálneho statusu zomrelého. Od jednoduchého pochovania chudobného do bezmenného hrobu až po mesiace trvajúce obrady v prípade kráľa. Cintoríny mali tiež svoju špecifickú atmosféru a aspoň nakrátko sa zmienime aj o nich.

PhDr. Miriam Hlavačková, PhD., z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied sa zaoberá cirkevnými dejinami neskorého stredoveku, dejinami každodennosti, vzdelanosti a kultúry. Absolvovala výskumné pobyty v Budapešti, vo Viedni a v Ríme a za svoju prácu získala niekoľko ocenení. Na svojom konte má desiatky vedeckých štúdií a napísala tri monografie. Najnovšia s titulom Pútnik: kráľ Mikuláš Ujlaki a jeho cesta do Ríma: sonda do života stredovekých pútnikov vyšla v roku 2022. Okrem toho je spoluautorkou viacerých monografií. V októbri tohto roku vyšiel zborník Smrť v stredoveku, ktorý zostavila so Žofiou Lysou. S dr. Danielou Dvořákovou nahrávajú populárny podcast Archivárky na cestách.