Kniha s dlhým názvom Ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a demokraticky, mierumilovne a kultivovane poraziť Roberta Fica má veľké ambície. Chce zistiť, prečo tu máme tak dlho najvýraznejšieho a najúspešnejšieho politika Roberta Fica, v čom je jeho silná stránka, kde robia chyby jeho súperi, jeho kritici, politici aj novinári.

No a dokonca má ambíciu ponúknuť riešenia, ako z toho von a ako sa zbaviť zúfalstva zo Slovenska a poslať Roberta Fica na politický odpočinok. Možno sú to priveľké ambície, ale veď aj dobrý pokus sa ráta.

Pozoruhodné je, že táto kniha je kritická najmä k tejto bubline, k jej hystérii, apokalyptickému vnímaniu reality či postojom, často mylným či skresleným.

V tom je Marcova kniha naozaj vzácna. A najpozoruhodnejšie sú tie časti knihy, kde práve akoby vstupoval do svedomia svojim kolegom, priateľom – teda ľuďom zo svojej bubliny. Pripomeňme, že autor je prekladateľ, bol reklamný copywriter, napísal niekoľko kníh a známy je najmä ako pravidelný autor denníka SME a Denníka N.

Je načase, aby moja generácia prevzala iniciatívu

Už v jeho textoch z posledného obdobia bolo vidieť, že je kritický k mnohým svojim kolegom publicistom, že dobre vidí sploštenú diskusiu, intelektuálnu lenivosť, prázdne floskuly, adorovanie niektorých opozičných lídrov. Prekážajú mu aj apokalyptické postoje, začal byť výrazným kritikom vlastnej bubliny.

Ale robí to láskavo, lebo Samo Marec je človek pozitívnej energie, empatie a nechce šíriť hnev či nenávisť, často opakuje, že dôležitá je teraz deeskalácia, je v našom bytostnom záujme, lebo „cesta, na ktorej sa Slovensko dnes nachádza, je zničujúca“.

Samo Marec priznáva, že chce poskytnúť nádej, ale zároveň je jeho slniečkarstvo zaujímavé. Nemá rád absolutistické a fatalistické závery (napríklad že Slovensko je proruská čierna diera) a nemá potrebu písať len o tom, aký je Fico príšerný.

Zaujíma ho napríklad aj to, v čom je Ficova sila a kde robia „demokratické sily“ chybu. A on tých chýb vidí veľa, aj zásadných. Preto je tá kniha zaujímavá.

Knižka sa ťažko rozbieha. Žáner je pritom fajn, striedajú sa pokusy o analýzu, politologické úvahy, fakty z rôznych výskumov, vtipné a výstižné bonmoty, ale aj vlastné skúsenosti z detstva, dospievania, krčmových rozhovorov či partnerského života. Marec je už vypísaný autor a tento špeciálny a náročný mix vcelku ustojí.

Občas sa opakuje, môže to byť pre čitateľa nepríjemné, ale je to aj didaktické, lebo jeho základné tézy potom čitateľovi uviaznu v hlave.

Samo Marec (ročník 1982) na začiatku v akomsi manifeste svojej generácie konštatuje, že sa píše rok 2024 (vtedy kniha vznikala) a štvrtýkrát vládne Fico, ten boj nás čaká znova a je „našou generačnou úlohou“.

Vraj štyridsiatnici musia teraz urobiť svoju domácu úlohu a zbaviť krajinu Fica. Takto to autor vidí.

Marec sa označuje za „generáciu Fica“ a jej úlohu vidí takto: „Je načase, aby moja generácia prevzala iniciatívu, ozvala sa, ponúkla riešenie a sformulovala nádej.“

Možno je to aj trochu pyšné, lebo však sú tu aj odhodlaní tridsiatnici, možno to bude skôr ich úloha, možno majú menej unavený pohľad a originálnejšie riešenia. Alebo sa to podarí niekomu zo starších ľudí, veď politiku dokážu radikálne zmeniť aj staršie ročníky, Tomáš G. Masaryk zakladal nový štát dva roky pred svojou sedemdesiatkou. Ronald Reagan sa ujímal úradu amerického prezidenta ako sedemdesiatnik.

Ale Samo Marec zase nie je celkom generačne uzavretý medzi štyridsiatnikmi, celkom zaujímavo a empaticky píše o mladej generácii, ktorá dospievala v časoch finančnej krízy, pandémie a vojny na Ukrajine. Vcelku rozumie mnohým úzkostiam mladých ľudí, ktoré sa nám starším môžu zdať malicherné či smiešne.

Keď pomsta nestačí ako koncept riadenia štátu

Však môžeme štyridsiatnikom držať palce, hoci môžeme mať svoj názor, či ide naozaj o generačnú úlohu. Ale zase starší človek môže prejaviť aj trochu súcitu, keď číta vetu, že „pre človeka ako ja dopadli parlamentné voľby naposledy dobre v roku 2010“. A ešte smutne dodá: „Aj v roku 2020 sme síce vyhrali, ale v skutočnosti sme prehrali.“

Samo Marec dodáva v tomto úvodnom manifeste, že „my ako elita potrebujeme istú sebareflexiu“.

Sám totiž zistil, že ho už nebavia ani vlastné texty, ani písať, ani čítať, lebo sa v nich, podobne ako u iných autorov z tohto spektra, opakuje tá istá mantra „lebo Fico“. Má potrebu pomenovať problémy a ponúknuť riešenia. Znie to velikášsky, ale je to pokorný text.

Asi najdlhšie ubieha prvá časť knihy, kde sa autor snaží opísať to, čo bolo a prečo to tak bolo. Aj keď niektoré postrehy sú vtipné aj výstižné a vidno na nich, že Marec je nielen skúsený autor, ale aj bývalý copywriter. Vie chytľavo veci pomenovať.

Napríklad vláde Igora Matoviča vyčíta „prevádzkové babráctvo“, píše, že v tom čase „o všetkom rozhodoval FB Igora Matoviča“. Je to skratka, ale výstižná. Marec tvrdí, že pomsta nestačí ako koncept riadenia štátu.

A vystihol asi aj podstatu politických možností Andreja Kisku, ktorý chcel založiť „premiérsku stranu“. Takže: Moc visí vo vzduchu, ale nemôžeš na ňu dočiahnuť, keď pritom ležíš.

Určite sú zaujímavé Marcove úvahy o tom, prečo opäť vyhral Robert Fico. Odmieta jednoduché vyhlásenia, že na vine je zaostalý či hlúpy volič. Podľa Marca to Fico dokonale trafil s heslom o „konci chaosu“. Ľudia chceli pokoj. A pripomenul aj Ficovu pracovitosť, schopnosť identifikovať témy, zrozumiteľne komunikovať a ambíciu stať sa hlasom nespokojnosti.

A zatiaľ nikdy mu sama od seba nepadla vláda, lebo on vie vládnuť. A aj vďaka tomu sú každé voľby už pätnásť rokov „referendom o Robertovi Ficovi“.

Najzaujímavejšími časťami knihy sú tie, kde Marec vďaka výskumom aj vlastnou osobnou skúsenosťou vyvracia niektoré postoje svojej bubliny.

Napríklad píše o medveďoch a pripomína nie veľmi vydarený text Milana Šimečku o medveďoch ako slobodomyseľných bytostiach. Pritom výskumy jasne ukázali, že väčšina spoločnosti vnímala medvede ako vážny problém, len niektoré elity to nevideli.

Píše dokonca aj to, že niektorí ľudia sa v skutočnosti nevenujú novinárčine, ale spravodajským hrám. A rovnako si všimol, že mladý Kaliňák bol v niektorých diskusiách lepší ako Marián Leško, ale jeho bublina to nechcela vidieť.

Jasne formuluje, že ten jeho tábor nepochopil niektoré deje a nezaujal najlepšie postoje, napríklad k migračnej kríze, kde elity (vrátane autora) nepochopili strach, ktorý bol z neriadenej migrácie vo výraznej časti verejnosti.

A taktiež konštatuje, že „odmietanie povinného očkovania neznamená automaticky príslušnosť k žiadnemu politickému táboru“.

Znie to jednoducho, ale sú to dôležité postrehy.

Elity si chodia po potlesk a spoločenskú dynamiku vytvára Huliak

Dobré sú aj jeho postrehy o príjmovej chudobe a o tom, že nie každý na Slovensku je „pánom svojho osudu“ a nie každý má „príležitosti, zručnosti, možnosti“, hoci sme už aj bohatou krajinou.

A veľmi kritický je ku všetkým, ktorí sú presvedčení, že len hlúpi ľudia môžu voliť koalíciu, preto „im možno aj nadávať“.

Púšťa sa aj do psychologizácie, ale to je teraz častým javom v politickej publicistike a asi to k nej už aj patrí.

Kde vznikajú pocity úzkosti? Prečo ľudia napriek nesmiernemu zbohatnutiu Slovenska zažili a zažívajú neistotu? Možno autorove odpovede nie sú presné alebo vedecky fundované, ale otázky sú položené dobre.

Čitateľ, ktorý nepatrí k fanklubu Denníka N, určite spozornie, keď si prečíta Marcov kritický postoj k diskusnému formátu Ako zachrániť demokraciu, s ktorým komentátori Denníka N a jeho hostia putujú po Slovensku. Chápe, že tento formát môže byť pre niektorých zúčastnených kolektívnou terapiou, ale píše: „Účinkujúci si neuvedomujú zodpovednosť, ktorú zo svojej pozície majú.“

Píše o plochosti diskusie, čierno-bielom videní sveta a často ide v tejto diskusii o hľadanie toho najvtipnejšieho označenia a najlepšieho bonmotu. A je tu aj akési presvedčenie, že „tí druhí sú debili“.

Zaujímavý je aj postreh, že „elity si chodia po potlesk a spoločenskú dynamiku vytvára Huliak“. A úplne presný je aj jeho postreh, že niekedy je v tomto prostredí už súboj o to, kto „naformuluje najväčšiu beznádej“.

Teraz treba pripomenúť, že Marcovu knihu vydalo vydavateľstvo Denníka N, redigoval ju Lukáš Fila, šéf vydavateľstva N Press.

Keby takúto kritiku „progresívneho tábora“ napísal niekto mimo neho, nemalo by to tú silu.

Trochu mi to pripomína knihu Pozor na každé slovo, ktorú vydal Postoj a ktorú napísal redaktor nemeckého liberálneho týždenníka. Keby tento text o tom, ako progresívna ideológia ohrozuje našu slobodu prejavu, napísal ktosi z konzervatívneho média, nemalo by to tú silu.

Aj sila Marcovej knihy je práve v tom, kto to píše. Kritický postoj k (najmä progresívnym) elitám zaujal autor, ktorý s nimi má veľa spoločného, číta ich, počúva, mnohých má ľudsky rád. S láskou píše o zlyhaniach prostredia, do ktorého sám patrí, a sám uznáva, že niektoré vlastné omyly pochopil až neskôr.

Marec odmieta elitárstvo, nie samotné elity, ku ktorým sa aj sám hlási, trochu to pripomína to biblické: odmietam hriech, ale milujem hriešnika.

Robíme z voličov koalície stroje na nenávisť

Ale zase nie je to tak, že by to bolo iba o elitách z progresívneho prostredia. Aj konzervatívne elity sa v niečom môžu nájsť, hoci v tomto prostredí je asi trochu viac sebareflexie. A to aj preto, že tu existujú dve kresťanské strany (KDH, KÚ), čo síce nepomohlo jednote, ale sebareflexii asi áno. Nehovoriac o dlhom období, keď bolo KDH mimo parlamentu.

„Mám pocit, že nám chýba intelektuálna zvedavosť a zamenili sme ju za presvedčenie, že my sme už na všetko prišli, máme pravdu a teraz debili, ktorých urážame, musia pochopiť, že tú pravdu máme,“ píše Marec a určite sa tieto slová netýkajú iba progresívneho krídla.

A silné sú aj pasáže, keď kriticky píše, že robíme z voličov koalície „stroje na nenávisť“ a niektoré novinárske označenia voličov koalície „bežne hraničia s dehumanizáciou“.

Mimochodom, na obálke knihu veľmi odporúča Ivan Korčok, Ľudovít Ódor a Zuzana Kovačič Hanzelová.

Tým je trošku aj povedané, na akú cieľovú skupinu autor najviac mieril. Odhadujem, že najmä čitatelia Denníka N a denníka SME si tú knižku zaobstarajú, lebo autora poznajú.

Silnou stránkou knihy je aj to, keď na základe faktov a výskumov vyvracia presvedčenia niektorých novinárov či politikov, že Slovensko je proruská krajina. Samo Marec cituje rôzne výskumy a z nich vyplýva, že to tak absolútne nie je. Dokonca ani slovenský antisystém nie je asi výrazne proruský, skôr je protizápadný a hľadá alternatívu.

Ak by sa dalo jednoducho zhrnúť posolstvo Marcovej knihy, tak je jednoznačne v tom, že tu nie je polarizácia, že Slovensko je skôr fragmentizované a je tu veľká skupina voličov patriaca do „tekutého stredu“, mnohí zo stredových voličov volili Hlas, no a o týchto voličov treba zabojovať, lebo to sú voliči, ktorí nemali v sebe taký hnev ako voliči Smeru a ktorým agresivita Fica prekáža.

A netreba ohŕňať nos ani nad Hlasom, práve naopak, treba o voličov Hlasu bojovať, získať si ich.

To je asi najdôležitejšie posolstvo knihy a nie je banálne.

Stručne sa venuje aj KDH, ktoré musí byť jednoznačne súčasťou protificovského tábora, napokon história tejto strany ukazuje, že KDH stálo vždy proti autoritárskym tendenciám, a oceňuje aj to, že táto strana je stále „živý organizmus“.

Marec konštatuje, že aj v tábore konzervatívcov dochádza k sebareflexii, hoci to možno progresívci nevidia. Týka sa napríklad pôsobenia KÚ v parlamente (autor sa pri písaní knihy stretol s mnohými ľuďmi a jedným z nich bol aj šéfredaktor Postoja Martin Hanus).

Autor nechcel ostať len pri výstižnom opísaní stavu, v ktorom sme sa ocitli a prečo sme sa v ňom ocitli. Hoci táto časť knihy, kde elity či ľudia z jeho „názorovej bubliny“ zlyhávali, je určite najzaujímavejšia. Odhodlal sa aj na konkrétne rady.

Prestať ľuďom nadávať a hovoriť im, ako majú žiť

V tomto formulovaní záverov, čo treba robiť, aby bol Fico porazený, Marcova kniha trochu pripomína rôzne lifestylové príručky typu Ako byť šťastný, bohatý, úspešný, chudší, zdravší...

Vnímavý čitateľ, ktorého zaujalo, ako Samo Marec analyzuje chyby uplynulých období, možno už ani také explicitné rady nepotrebuje, pochopil, kam autor smeruje.

Ale opakovanie je matkou múdrosti, tak sa to ešte v záverečných kapitolách všetko zhrnie, dôraznejšie vypointuje do viet typu: „A kde je chlieb?“ alebo „Skúste byť zmenou, ktorú sami očakávate.“ No trochu patetické, ale veď dobre.

Autor chce, aby jeho kniha bola „useful“, aby to nebolo nič akademické, ale skôr praktická príručka, čo robiť, aby bol Fico porazený.

Najprv je ten návod rozpísaný na takmer sto stranách, ale potom v závere je ešte zhrnutý na dve strany pre tých, ktorí už možno knihu ani neboli schopní dočítať. Autor je naozaj empatický a chce, aby neobišli naprázdno ani tí, ktorí neboli schopní prečítať všetkých 390 strán. A tak zhrnie svoju stratégiu na porážku Fica v jednoduchých bodoch. A je to aj didaktické: keď si to zopakujeme, hádam si to aj osvojíme.

Sú to jednoduché veci ako umenie kompromisu, nutnosť mať rád krajinu, ktorú chcete zachraňovať, bojovať o tekutý stred a podobne. Nechcem to vypísať všetko, aby autor celkom neprišiel o čitateľov.

Ale nie je to len patetické či praktické. Vtipne zaraďuje do zoznamu aj bod, že budeme potrebovať aj pomoc českej útočnej formácie Štěstí – Klika – Náhoda.

Autorka sa priznáva, že sa jej najprv cez knihu prelúskavalo ťažko, v prvej polovici sa jej zdalo všetko známe, nie veľmi objavné. Mala obavy, či to dočíta.

Nie so všetkým aj súhlasila, ale nevzdala to, hoci hrúbka knihy (ale zase malý formát) bola výzvou. Najmä keď sme si zvykli, že o súčasnej politike stačí publikovať zopár novinových textov alebo najlepšie vtipných a výstižných statusov na sociálnej sieti.

No potom kniha nabrala grády, najmä keď Samo Marec dosť odvážne a rázne kritizuje svoju bublinu, jej hviezdy aj elity, ktoré opovrhujú vlastnou krajinou aj väčšinou voličov a tým znemožňujú, aby sa niečo výraznejšie zmenilo. Je aj konkrétny a určite je v tom kus odvahy. Niektorí novinári sa mu možno ani nebudú zdraviť.

Ale cenná je tá kniha aj tým, že Samo Marec nevidí Slovensko ako čiernu dieru, krajinu bez budúcnosti, vidí nádej alebo veľmi ju chce vidieť, ale nie štýlom, že raz „tí hlúpi (voliči) pochopia, že sú hlúpi, a budú voliť tých správnych politikov, tých našich“.

Vyzýva, že netreba byť intelektuálne lenivý, ale treba, aby ľudia, ako je aj sám autor, zmenili dosť zásadne pohľad na slovenskú realitu. Inak Fico nebude porazený.

To je naozaj pozoruhodná vec.