Britský veľvyslanec Nigel Baker Flirtovanie s Putinom je problémom, dnešné Rusko je pre Európu najväčšou hrozbou od čias Adolfa Hitlera

Na Slovensku pôsobíte piaty rok, ako britský diplomat ste tu zažili dramatické 90. roky, únos prezidentovho syna či zmarené referendum. Mnohí tie 90. roky porovnávajú s dneškom, ako sa z vášho pohľadu zmenilo Slovensko za tridsať rokov?

Slovensko je dnes vo viacerých ohľadoch celkom inou krajinou. Pred tými tridsiatimi rokmi som tu zastupoval Spojené kráľovstvo, ktoré bolo členom EÚ, Slovensko v nej ešte nebolo, dnes je to naopak. Ale zdá sa mi, že hoci v 90. rokoch bola vaša krajina dosť polarizovaná, dnes je slovenská spoločnosť polarizovaná viac ako vtedy.

Podľa čoho tak usudzujete?

Ľudia mali v 90. rokoch rôzne politické názory, ale tie sa ešte formovali pod vplyvom živých skúseností z bývalého komunistického režimu. Navyše existovala silná zjednocujúca sila, ktorou bola jasná orientácia štátu na členstvo v EÚ a NATO, teda na vstup do západného klubu národov.

V tomto klube chce väčšina ľudí zostať aj dnes.

Áno, tým som si pomerne istý, no pri pohľade na prieskumy verejnej mienky vidieť, ako sú Slováci rozdelení na kľúčových líniách. Rusko a Ukrajina sú jednou z nich, ale je tu aj veľa agresívnej rétoriky politikov naprieč sociálnymi sieťami.

Myslím si, že je tu aj menšia jednota v cieľoch, nejasnejší pocit, akým smerom sa má Slovensko uberať a kde má stáť v súčasnom zložitom globálnom kontexte.

Ako si tento mentálny vývoj vysvetľujete?

Vstup do klubu bol zrejme pre mnohých Slovákov úľavou, úloha bola splnená, viacerí si zaiste mysleli, že Slováci budú postupne bohatí ako Nemci a v bezpečí ako Francúzi. Ukázalo sa však, že takto jednoducho to nefunguje.

V 90. rokoch bola veľmi utlmená aj hrozba z Ruska, ktoré bolo veľmi zahľadené do seba, ani Vladimir Putin nebol prezidentom so svojou víziou obnoveného impéria.

Lenže po hospodárskej kríze z roku 2008 prišla migračná kríza, potom tie dva katastrofálne roky covidu, ktoré v nejednej krajine, aj v dôsledku záplavy dezinformácií, podkopali viaceré istoty.

Ale dôležité je ešte niečo iné: mnohí Slováci majú pocit, že z vývoja od 90. rokov nemali taký prospech, aký by si zaslúžili. Takmer všetci sú bohatší než v roku 1989, ale necítia to tak. To vyvoláva nevôľu a pocit nespravodlivosti, že kým niektorí sa majú lepšie, iní nie.

Samozrejme, má to slovenské špecifiká, ale nedeje sa niečo podobné na globálnej škále vrátane vašej krajiny? Británia má síce dve tradičné strany, ktoré sa vďaka väčšinovému volebnému systému striedajú pri moci, ale britskú spoločnosť takisto veľmi polarizuje tlak globalizácie, obzvlášť migrácie, aj to viedlo k odchodu z EÚ.

Iste, tieto tlaky sa netýkajú len Slovenska. A určite platí, že celá debata o brexite Britov veľmi rozdelila. Prvýkrát vo svojom živote som videl, že ľudia neboli schopní diskutovať o nejakej otázke pri stole, pretože bola príliš toxická. Bolo to naozaj ťažké.

Je však zaujímavé, že kým pandémia viaceré štáty vrátane Slovenska spoločensky rozhlodala, Britov aj napriek pobrexitovému rozdeleniu a polarizujúcej osobe Borisa Johnsona skôr spojila. Ako je to možné?

Áno, je to tak, aj u nás síce kolovali rôzne dezinformácie, ale covid naozaj pôsobil na britskú spoločnosť zjednocujúco. Asi nám pomohol fakt, že Briti žijú v demokracii, ktorá sa vyvíjala stovky rokov, máme teda veľmi silné inštitúcie a pomerne silný zmysel pre verejné dobro.

Takže keď hlavný britský vedec zodpovedný za pandémiu vyhlásil, čo treba urobiť, ľudia mu verili. Keď sa spustil očkovací program, vláda vyvinula veľké úsilie, aby ho vysvetlila a aby tomu ľudia rozumeli. A deväťdesiat percent Britov to podporilo, vlastne proti očkovaniu nebola žiadna relevantná politická opozícia.

V Spojenom kráľovstve máme vládu Jeho Veličenstva a na druhej strane lojálnu opozíciu Jeho Veličenstva. Takže hoci sa aj u nás odohrávajú ostré súboje pravice a ľavice, v momentoch národnej výzvy sa všetky strany zjednotia.

Na Slovensku sa, žiaľ, každá otázka politizuje, ľudia sú nútení zaujímať polarizované názory, aj keď to v skutočnosti nechcú. Teda aj covid sa stal súčasťou táborového konfliktu.

Máte slovenskú manželku, takže u vás doma znie aj slovenčina, našu mentalitu teda chápete lepšie než mnohí iní veľvyslanci. Ako si vysvetľujete pohľad veľkej časti Slovákov na Rusko a na konflikt na Ukrajine?

Každá krajina má svoju špecifickú históriu, kľúčovým prvkom vašich dejín je skutočnosť, že Slovensko je nezávislé len tridsať rokov. Československo bolo počas demokracie alebo pod komunistickou nadvládou z pohľadu niektorých Slovákov tiež len akousi centralizovanou operáciou. Už len to je dôležitý rozdiel oproti Maďarom, Poliakom alebo Čechom.

Zdá sa mi, že Slováci kolektívne podceňujú svoje schopnosti a vlastné inštitúcie. To všetko vyplýva aj z toho, že ste mladou demokraciou. Občas sa pristihnem pritom, že Slovensku fanúšikujem viac než Slováci, s ktorými sa rozprávam.

Zažil som tu totiž výnimočné veci. Pamätám si, že keď som bol ešte v roku 1993 v Prahe a sťahoval som sa na Slovensko, mnohí Česi vraveli, že Slovensko predsa neprežije. Realita však bola úplne iná. Vznikla Národná banka Slovenska, ktorá zohrala kľúčovú rolu pri udržaní ekonomickej stability, vytvorili ste ďalšie inštitúcie, napríklad silné ministerstvo zahraničia.

Trochu mi tu chýba niečo, čo by som opísal ako slovenskosť. Teda spoločne zdieľané vedomie, kam smeruje Slovensko, aká je jeho vízia.

Robert Fico sa pred Vianocami stretol s Vladimirom Putinom, nedávno delegácia vládnych poslancov na čele s Andrejom Dankom navštívila Moskvu, kde si natočili propagandistické videá a pre kremeľské médiá poskytovali servilné rozhovory, v ktorých chválili Putina a hanili Západ, to všetko v treťom roku vojny, keď Rusko bombarduje Ukrajinu. Vnímate to stále ako hru pre domáce publikum alebo ide o niečo zásadnejšie, o odklon v zahraničnej politike?

Cesta pána premiéra Fica nás zaiste prekvapila a spojenci ju neuvítali. Dnes nevidíte rad európskych lídrov, ktorí by išli rokovať s Vladimirom Putinom. A nemyslím si, že návšteva pánov podpredsedov Danka a Gašpara výrazne zmenila situáciu. Samozrejme, chápem, že sú Slováci, ktorí majú určitý vzťah k Rusku.

Len si treba uvedomiť, Slovensko je členom EÚ aj NATO, z čoho vyplývajú povinnosti aj práva. Všetky krajiny NATO sú zaviazané brániť Slovensko pred útokom a je zjavné, že v Európe existuje len jeden smer, z ktorého je útok možný. Tento záväzok voči Slovensku má aj konkrétny dôkaz, pôsobí tu mnohonárodná bojová skupina NATO.

A platí to aj opačne, Slovensko sa takisto zaviazalo brániť každého iného člena NATO, na ktorého sa útočí. Slovensko je dnes v bezpečí vďaka NATO, je bezpečnejšie, než bolo kedykoľvek predtým.

Flirtovanie s Vladimirom Putinom, ktorého vláda pácha vojnové zločiny, ktorý je obžalovaný na medzinárodnom súde, ktorý – hoci jeho štát je členom Bezpečnostnej rady OSN – roztrhal Chartu OSN, je problémom. To, čo pácha Rusko, by malo zaujímať každú jednu krajinu, najmä relatívne malú krajinu, ktorá je závislá od medzinárodných pravidiel.

Všetky krajiny NATO sú zaviazané brániť Slovensko pred útokom a je zjavné, že v Európe existuje len jeden smer, z ktorého je útok možný.

Vladimir Putin jednoducho verí v obnovenie ruského impéria. Povedal to mnohokrát a vieme, že na dosiahnutie tohto cieľa je pripravený použiť silu. Začal Gruzínskom, pokračoval vyhrážkami Moldavsku, anexiou Krymu, teraz sa snaží úplne zlikvidovať nezávislosť suseda Slovenska. Preto je pre mnohých v Európe ťažké pochopiť, prečo sa niekto tvári, že svet sa vo februári 2022 nezmenil.

Pre slobodné a nezávislé Slovensko, ktorého obyvatelia môžu žiť svoj život, slobodne cestovať a využívať výhody toho, že sú súčasťou modernej európskej civilizácie, Rusko zaiste nie je alternatívou.

Napokon, koľko Slovákov chodí študovať do Ruska, koľko Slovákov má svoje domy plné ruského spotrebného tovaru, ruských áut, ruských počítačov alebo ruských mobilných telefónov?

Rusko je bývalá imperiálna mocnosť, ktorá chce obnoviť svoje impérium, hoci vie, že slabne. Ide o posledný úder chvosta draka, alebo ak chcete, škorpióna. Kým udrie, bude sa vyhrážať, chvastať, pôsobiť čo najmohutnejšie a najveľkolepejšie. Ale pre mňa je to strašiak, pod ktorého šatami sa skrýva slama.

Robert Fico by vám na tieto argumenty povedal: Ale veď Slovensko je pevnou súčasťou EÚ a NATO, je to náš životný priestor, do Ruska som šiel hájiť energetické záujmy Slovenska, ktoré poškodzuje Ukrajina. A takisto by mohol povedať, že kritika jeho cesty je typickým západným pokrytectvom, pretože aj nemecký kancelár či britský premiér rokujú s lídrami rôznych štátov, aj takých, v ktorých sa nerešpektujú ľudské práva ani právo na sebaurčenie susedného národa. Nie je v tom západné pokrytectvo?

Nemyslím si to. Samozrejme, ak by sme naše medzinárodné vzťahy obmedzili len na krajiny, ktoré stopercentne zastávajú naše hodnoty, pravdepodobne by nebolo veľa štátov, s ktorými by sme mohli rokovať.

Takže áno, musíme byť realisti, pokiaľ ide o svet, v ktorom žijeme. Ale ako som povedal, svet sa vo februári 2022 zásadne zmenil. Rusko predstavuje najväčšiu hrozbu pre európsku bezpečnosť od čias Adolfa Hitlera a nacistického Nemecka. Po tom, čo nacistické Nemecko začalo útočiť na susedov a veľmi jasne vyjadrilo svoje ciele, sme s ním nerokovali.

Nebudeme rokovať s Vladimirom Putinom, kým vedie vojnu proti susednej krajine, ktorú chce zlikvidovať. Myslím, že nie je pokrytecké povedať to a zároveň byť pripravený rokovať s krajinami, s ktorými nesúhlasíme.

V hre sú základné bezpečnostné záujmy celej Európy, všetkých demokracií v celej Európe. Úspech Vladimira Putina by tieto základy európskej bezpečnosti rozvrátil, dostali by sme sa do fázy hlbokej neistoty, ktorá by nás aj Slovensko stála oveľa viac, než nás teraz stojí udržiavanie našej obrany a podpora Ukrajiny.

Najhlbšie záujmy Slovenska sú nakoniec oveľa viac v súlade so záujmami Spojeného kráľovstva, NATO a ostatných krajín Európskej únie, než sa to možno niekedy prezentuje. A to je kľúčové.

Lenže nový americký prezident Donald Trump sa chce rozprávať o podmienkach mieru práve s Vladimirom Putinom. Znamená to, že USA a Spojené kráľovstvo sa dostanú do tvrdého konfliktu?

Uvidíme, čo Donald Trump skutočne urobí.

Naša zahraničná politika a vzťahy s inými krajinami sú založené na dlhodobých úvahách. Britský minister zahraničných vecí David Lammy začiatkom roka predniesol prejav, v ktorom povedal, že v zahraničnej politike sa Spojené kráľovstvo bude riadiť niektorými rozhodujúcimi zásadami.

Po prvé, ide o pochopenie, že svet sa zmenil. Máme manuál zo studenej vojny, vieme, ako sme vtedy fungovali, ako sme chránili našu bezpečnosť a ako úzko sme spolupracovali so spojencami vrátane USA.

Po druhé, musíme byť pripravení zintenzívniť spoluprácu, zvýšiť výdavky na obranu. A po tretie, treba pracovať na zlepšení vzťahov s ostatnými krajinami po celom svete. V prejave náš minister pripomenul aj to, že Spojené štáty sú najbližším spojencom Spojeného kráľovstva a budú ním aj naďalej. Tieto vzťahy nie sú založené na krátkodobých úvahách, ide o hlboko zakorenené záväzky, ktoré sú sociálne, politické a hospodárske.

Iste, modus operandi Donalda Trumpa je vecami zatriasť. V biznisovom jazyku sa týmto ľuďom hovorí „disruptor“. Chce sa presadiť a spôsob, akým to robí, je ten, že hádže kamene do rybníka a sleduje, čo sa stane, keď sa hladina rozvlní. Ale myslím si, že v hĺbke duše chápe tieto súvislosti.

Máme s ním skúsenosti aj z prvého prezidentského obdobia, keď prispel k rozvoju NATO a jasne pomenoval výzvu, ktorou je Čína.

Ale v prvej ére Trumpa bola iná doba aj trochu iný Trump. Ľudia z republikánskeho establišmentu, ktorí ho obklopovali, sú z veľkej časti preč, on sám si veľmi zakladá na osobných spojenectvách, pričom v Spojenom kráľovstve nevidieť okrem Nigela Faragea nikoho, s kým by si rozumel. V Európe má naňho z lídrov priamu linku len Orbán a Meloniová, možno ešte poľský prezident. Nie je to tak, že britský vplyv na Trumpa a americkú administratívu bude teraz minimálny?

Je pravdou, že v Spojenom kráľovstve je pri moci vláda Labouristickej strany. Ale Trump má k Británii vzťah, jeho rodina pochádza zo Škótska, má dobré vzťahy s mnohými britskými politikmi aj s britskou kráľovskou rodinou, rovnako majú tesné väzby na Britov aj mnohí republikánski kongresmani.

Trump zároveň chápe úlohu Británie vo svete, napokon, úzko spolupracujeme na viacerých programoch aj v Tichomorí, máme úzko prepojené rôzne vojenské aj inštitucionálne štruktúry.

Trumpov modus operandi je vecami zatriasť. V biznisovom jazyku sa tomu hovorí „disruptor“. Chce sa presadiť a spôsob, akým to robí, je ten, že hádže kamene do rybníka a sleduje, čo sa stane, keď sa hladina rozvlní.

Je ľahké písať o Donaldovi Trumpovi a jeho osobných vzťahoch, ale v našom prípade existujú hlbšie väzby, ktoré spájajú naše krajiny.

Donald Trump je realista, ktorý chce byť úspešný a chce, aby ho ostatní videli ako úspešného. Nebude chcieť robiť nejaké lacné ústupky Vladimirovi Putinovi.

Bude odhodlaný demonštrovať silu USA a ich spojencov voči Rusku a Číne. A myslím si, že absolútne chápe, že Spojené kráľovstvo je v tomto zmysle dôležitým spojencom.

V prístupe k Ukrajine sa však niečo zásadné zmení. Doterajšia západná línia znela, že budeme pomáhať Ukrajine, ako sa len dá, hoci niekedy to bolo menej a neskôr, než bolo potrebné. Ale dosiaľ platilo, že je to len na Ukrajine, či a kedy si sadne za stôl s Ruskom a prípadne aké ústupky bude ochotná robiť. Z vyjadrení Trumpa je zjavné, že sa to úplne mení, Trump ponúkne nejaký plán, ktorý bude Ukrajincov nútiť k veľkým ústupkom, inak ich USA prestanú podporovať. Ako to čítate v Británii?

Ešte by som bol pri vyhodnocovaní opatrný. Donald Trump povedal v predvolebnej kampani na tému Ukrajiny pomerne veľa vecí, z ktorých niektoré si aj trochu protirečia.

Britský postoj sa nezmenil. Je jasné, že naša podpora pokračuje. Zaviazali sme sa podporovať Ukrajinu, ročne vynakladáme na vojenskú, humanitárnu podporu a zachovávanie sankcií tri miliardy libier.

A áno, platí, že v určitom bode musí nastať mier, a to za tých najlepších podmienok pre Ukrajinu. Ak by si to želala zajtra, podporíme ju v tom. Pre Ukrajinu však ide o existenčný boj a myslíme si, že Moskva momentálne nemá záujem o mier za podmienok, ktoré by Ukrajinci mohli akceptovať.

Naša pozícia sa teda nezmenila a onedlho budeme vedieť, ako o tom premýšľa Donald Trump a aká je jeho ponuka. V novej administratíve sú ľudia, ktorí budú mať vplyv na prezidenta Donalda Trumpa, pričom dosiaľ hovorili aj veľmi odlišné veci.

Britská a americká línia bola realistická aj správna po februári 2022, keď sa po ukrajinských úspechoch dalo veriť, že Ukrajina dokáže zatlačiť Rusko viac na východ a vytvoriť si tak dobré východisko na rokovania. Ale postupne od roku 2023 je jasné, že ukrajinská protiofenzíva nevyšla, Rusko sa posúva po štvorcových kilometroch na západ a Ukrajinci už nemajú dostatok vlastných vojakov. Nebolo chybou Západu, že nezačal testovať diplomatické možnosti a popri ďalšej pomoci rokovať s Ruskom o podmienkach možného mieru?

Vraciam sa k nášmu postoju v otázke mierových rozhovorov. Je na Ukrajine, aby rozhodla, kedy ako krajina, ktorá je napadnutá a ktorej hrozí zánik, pristúpi k týmto rokovaniam. Putinovi musí byť jasné, že ide o samostatný štát.

Lenže Ukrajina sa bráni vďaka západným zbraniam, bez nich by bola na tom oveľa horšie, respektíve by už bola porazená. Nemá Západ morálnu aj politickú autoritu, aby dokázal prísť aj s vlastnou predstavou a nenechával to len na Ukrajincoch?

Predovšetkým som presvedčený, že Ukrajina by bojovala aj bez podpory Západu. To, v akej miere by to dokázala, je už iná otázka, ale myslím si, že odhodlanie Ukrajincov by sme nemali podceňovať. Prezident Putin dosiahol jednu vec: vytvoril modernú Ukrajinu a pocit jednoty medzi Ukrajincami.

Nemyslím si, že Rusko je také silné, ako si ho ľudia predstavujú, jeho ekonomika je pod obrovským tlakom.

Straty, ktoré Rusi utrpeli, už dosahujú rozmery prvej svetovej vojny a tieto obrovské obete ďalej rastú. Iste, je takmer nemožné odhadnúť, aká je podpora vojny v Rusku, pretože tam nemôže nikto slobodne hovoriť. Ale Rusko nie je trojmetrový obor. Už to nie je supermocnosť. Áno, má jadrové zbrane, čo musíme mať vždy na pamäti. Ale nemôžeme si dovoliť, aby nás tým vydieralo.

Aj keby prezident Putin povedal, že zajtra chce mier, musí chápať, že nám ide o dlhodobo udržateľný mier. Nejde o taký mier, po ktorom by Rusko opäť obnovilo útok, lebo zlým mierom by len získalo čas a nové možnosti.

Preto je dôležité, aby sme naďalej jasne hovorili, že je na Ukrajine, aby rozhodla o vhodnom čase na mierové rokovania, a je na nás, aby sme jej pomohli vytvoriť najlepšie možné podmienky na zabezpečenie skutočného mieru.

To, čo hovoríte, je britský postoj, ktorý zastávajú u vás konzervatívci aj labouristi. Neodráža sa v tom postoji aj skúsenosť z traumy Mníchova z roku 1938? Nevplýva mníchovská zrada na súčasné britské vedomie vo vzťahu k Putinovi?

Mníchov bol nesporne vplyvným momentom, ktorý formuje zahraničnú politiku Británie a spôsob, akým sa pozeráme na svet. Väčšina Britov sa spätne za túto epizódu hanbí, a hoci existujú rôzne komplexné politické a diplomatické zdôvodnenia, väčšina Britov je dnes určite viac naklonená postoju Winstona Churchilla než postoju Nevilla Chamberlaina.

Poučenie z Mníchova je, že ak uspokojíte diktátorov, nikdy neprestanú chcieť viac. Rozumejú iba sile. Vidia slabosť, cítia slabosť a vrátia sa, sú ako bitkári na ihrisku.

A to je dôvod, prečo porovnávam imperialistické Rusko s imperializmom nacistického Nemecka. Iste, nie je to ideálne prirovnanie, ale Vladimir Putin sa vyjadril veľmi jasne, Ukrajinou sa to nekončí.

Vaša vláda teda vychádza z toho, že Putinovi nejde len o Ukrajinu, ale o znovuobnovenie impéria. Ako si to predstavujete? Chce dostať strednú Európu pred rok 1990?

Prinajmenšom by sa chcel vrátiť do času, keď sa krajiny strednej a východnej Európy stali členmi NATO. Varšavská zmluva bola klubom s pravidlami veľmi odlišnými od pravidiel NATO. 

Ak dnes už Putin nedokáže obnoviť Varšavskú zmluvu, chce vytvoriť aspoň svet, v ktorom všetky tie krajiny, ktoré boli súčasťou sovietskej sféry vplyvu alebo dokonca členmi sovietskeho impéria, už nebudú mať schopnosť robiť suverénne rozhodnutia pod ochranným dáždnikom NATO. To by bol podľa mňa ideálny scenár pre Vladimira Putina.

Ale ako si to predstavujete? Hitlerovo Nemecko obsadilo západnú Európu bez Británie v priebehu pár mesiacov. Putin bojuje tri roky a obsadil našťastie len dvadsať percent územia Ukrajiny. Je to naozaj hrozba, akou bol Hitler?

Ale Putin si skutočne myslel, že ruský útok na Ukrajine bude len trojdňovou vojnou. Myslel si, že rýchlo ovládne Kyjev a bude kontrolovať vládu. To sa nestalo, Ukrajina sa bráni, aj s podporou Západu. Dalo by sa teda povedať, že sme sa poučili z 30. rokov minulého storočia. Nie sme pripravení dovoliť imperialistickým krajinám, aby iný štát len tak zhltli. Ak položíte túto otázku v Tallinne, vo Vilniuse alebo v Rige, povedia, že sa cítia ako terče.

Prečo porovnávam imperialistické Rusko s imperializmom nacistického Nemecka? Vladimir Putin sa vyjadril veľmi jasne, Ukrajinou sa to nekončí.

Teda že Putin sa o to pokúsi, keď si bude myslieť, že sa mu to podarí. Ak sa to opýtate vo Varšave, to už je oveľa väčšia krajina, povedia niečo podobné. V Gruzínsku a Moldavsku by tiež určite povedali, že tá hrozba je skutočná.

Putin chce šíriť svoj vplyv po celej Európe, zrušiť NATO a demokraciu v toľkých krajinách, v koľkých to len dokáže, aby si udržal to, čo nadobudol silou. Popierať to znamená klamať seba samých.

Podľa optimistického predpokladu bude síce Trump na Ukrajinu tvrdý, bude ju tlačiť k ústupkom typu vzdajte sa pätnástich až dvadsiatich percent východného územia, ale bude jej chcieť poskytnúť jasné bezpečnostné záruky. I keď Trump bude sotva hovoriť o ukrajinskom členstve v NATO, Británia si naďalej myslí, že Ukrajina tam patrí?

Na summite NATO vo Washingtone, na ktorom sa v minulom roku zúčastnili všetky krajiny NATO vrátane Slovenska, sme sa dohodli, že budeme naďalej podporovať euroatlantické ašpirácie Ukrajiny vrátane prípadného členstva v NATO.

Považujete za realistické, že všetky štáty NATO schvália členstvo Ukrajiny?

Hovoríme o politike NATO, ktoré nenúti žiadnu krajinu, aby sa stala členom. Ale ak sa ktorákoľvek krajina chce stať členom, má plné právo žiadať o členstvo. Samozrejme, na to je potrebné splniť zložité podmienky.

V súčasnosti je nepochybné, že istý typ bezpečnostných záruk pre Ukrajinu bude kritickým prvkom každého dlhodobého mieru, ak má byť udržateľný. V opačnom prípade si Rusko vo svojom súčasnom mentálnom stave bude pýtať viac, len čo zacíti príležitosť.

Či to bude, alebo nebude v rámci NATO, budú Briti zohrávať kľúčovú rolu pri garanciách?

Opäť by sme len špekulovali, ale je jasné, že patríme medzi najsilnejších podporovateľov Ukrajiny, a ak bude reč o realizovateľných zárukách, nie je dôvod myslieť si, že Spojené kráľovstvo nebude pripravené podporiť Ukrajinu.

Vráťme sa ešte na Slovensko. Nezdá sa vám, že súčasná slovenská vláda na čele s premiérom Ficom predpokladá, že Ukrajina bude porazená, a pripravuje sa na nový geopolitický poriadok v Európe?

Pán premiér Fico vždy hovorí, že budúcnosťou Slovenska je plnohodnotné členstvo v EÚ a NATO. Kým neuvidíme niečo dramaticky iné, povedal by som, že toto je línia, a som presvedčený, že si to želá väčšina Slovákov.

Ak by sa zajtra nejaký slovenský líder postavil a povedal, zmenili sme názor, chceme vystúpiť z NATO, lebo nepotrebujeme túto bezpečnostnú záruku, chceme byť v ruskej sfére vplyvu, koľko percent Slovákov by si to želalo? Myslím, že by išlo o dosť nízke percento.

S premiérom Ficom ste mali minulý rok dva konflikty, najskôr v apríli, potom na jeseň, keď ste kritizovali jeho vystúpenie v propagandistickej ruskej relácii. Premiér si vyprosil, aby ste zasahovali do nezávislosti Slovenska, a odkázal, že Slovensko nie je britskou kolóniou. Keď britský veľvyslanec verejne reaguje na slová premiéra, znamená to, že to máte odkomunikované s domácou vládou, alebo môžete konať podľa vlastného uváženia?

Nenazval by som to konfliktom s premiérom Ficom.

Ako by ste to nazvali?

Ako britský veľvyslanec stojím za britskými záujmami a dávam jasne najavo, kde stojí Spojené kráľovstvo ako spojenec Slovenska. Preto hovoríme napríklad o vzájomnom záväzku dodržiavať sankcie, na ktorých sme sa všetci spoločne dohodli. A áno, mám plnú podporu svojej vlády pri objasňovaní toho, čo je britskou vládnou politikou.

Nie je teda prekvapujúce, že prezentujem pozície britskej vlády. A neprekvapuje to ani mojich kolegov v Londýne.

Hovorili ste s Ficom osobne v minulom roku?

Áno, minulý rok sme sa o týchto problémoch rozprávali. Pán premiér má jasné a silné názory, stojí si za tým, čo vníma ako slovenský záujem, a to je úplne v poriadku.

Nie je prekvapujúce, že prezentujem pozície britskej vlády. A neprekvapuje to ani mojich kolegov v Londýne.

Takisto on chápe, že mojou úlohou je zastávať britské záujmy. Je normálne, že spojenci vedú otvorené rozhovory a že niekedy je dôležité tie rozdiely vyjadriť aj verejne. 

Mlčanie by mohlo vyvolať dojem, že nikoho nič nezaujíma. Naopak, verejne som sa vyjadril z dôvodu, že nám záleží na pohľade Slovenska a jeho pozícii, sme predsa blízkym spojencom, ktorý sa hlási k obrane Slovenska. Otvorenú debatu si vážime, tak to funguje medzi priateľmi.

Okrem premiéra, ktorý veľmi často kritizuje Ukrajinu a teraz jej hrozí recipročnými opatreniami pre plyn, máme silného ministra obrany Roberta Kaliňáka, o ktorom je známe, že udržuje dobrú komunikáciu s USA aj s americkou ambasádou. Je to Kaliňák, ktorý takto pozitívne komunikuje aj s britskou stranou?

Rozprávam sa so všetkými ministrami o rôznych témach, aj s Robertom Kaliňákom sa stretávam pomerne pravidelne a máme dobré rozhovory.

Myslím, že pán minister absolútne chápe úlohu Slovenska a NATO, hovoríme o témach, ktoré sa týkajú angažovanosti v oblasti obrany, posledné dva-tri roky veľmi úzko spolupracujeme so Slovenskom, pokiaľ ide o logistiku a zásobovanie Ukrajiny.

Na Fica a Kaliňáka sa pýtam z dôvodu, že obaja stelesňujú dve tváre slovenskej politiky voči zahraničiu. Jednu tvorí rétorika nepriateľská voči Ukrajine a Západu a v poslednom čase čoraz priateľskejšia voči Rusku. Druhou sú skutky, keď v Rade EÚ hlasujeme spolu s ostatnými za sankcie proti Rusku, dodávame muníciu a zbrane na komerčnej úrovni, v tejto veci je aktívny najmä minister Kaliňák. Ako sa vníma v Európe tento rozpor medzi rétorikou a skutkami?

V medzinárodných záležitostiach som realista, vždy uprednostňujem činy pred slovami. Ale zaiste záleží aj na slovách. Najmä vtedy, keď je dôležitá jednota NATO alebo Západu.

V konečnom dôsledku však záleží na tom, čo robíte, Donald Trump nám to pripomína pomerne pravidelne. Je naozaj dôležité, že Slovensko podporuje Ukrajinu dodávkami elektriny aj zbraní na komerčnej báze.

Na Slovensku prebiehajú pomerne veľké zmeny na ministerstve zahraničia, v Poľsku je to ešte o dosť brutálnejšie, po zmene vlády tam museli odísť dve tretiny veľvyslancov. Poznáte v Británii politické výmeny v diplomacii ako v Poľsku či USA?

Nie, a musím povedať, že ako profesionálny diplomat uprednostňujem náš systém.

V britskej zahraničnej službe sa deje v zásade len málo personálnych zmien, politické menovania na úrovni veľvyslancov sú naozaj len príležitostné, napríklad keď vláda menovala bývalého ministra Labouristickej strany za veľvyslanca vo Washingtone. To je však výnimka z pravidla.

Vo svojej kariére som zažil veľa ministrov zahraničných vecí, ako profesionálny diplomat som nikdy necítil tlak. Mojím džobom je slúžiť každej demokratickej britskej vláde, naše globálne záujmy sú napokon dlhodobé a je skvelé, že sa opierajú o stabilné inštitúcie.

Tento rok na Slovensku končíte, keďže misie britských veľvyslancov zvyčajne trvajú štyri až päť rokov. Pred Slovenskom ste pôsobili vo Vatikáne, kam by ste si želali ísť po Bratislave? Keď to teraz vyjadríte pre Postoj, možno vám to splnia.

(Smiech.) Pred Slovenskom a Vatikánom som bol v Bolívii a na Kube, takže mojou kariérnou špecializáciou sú najmä Európa a Latinská Amerika. 

Asi by bolo rozumné, keby ma britská diplomacia udržala v priestore Latinskej Ameriky alebo Európy. Zrejme by bolo zvláštne, keby som v tejto fáze svojej profesionálnej kariéry išiel do Afriky, ale uvidím.