Ďalšie svojvoľné rozhodnutie vlády – uznanie Goralov za národnostnú menšinu.

V strede minulého týždňa v Červenom Kláštore schválila vláda na jednom z radu svojich výjazdových zasadnutí ďalšiu, už pätnástu národnostnú menšinu na Slovensku. Stalo sa tak na návrh jej predsedu Roberta Fica.

On, niektorí členovia jeho vlády, ako aj viacerí goralskí aktivisti to zdôvodňovali – a novinové články to bez vlastného názoru a postojov len mechanicky preberali – zhruba takto.

Gorali ako národnostná menšina budú môcť čerpať prostriedky na financovanie svojich aktivít a rozvíjať svoju (goralskú) kultúru, jazyk, tradície. Je to drzé zavádzajúce zdôvodnenie. Doteraz tak nemohli robiť? Veď podobne ako iné kultúrne spoločenstvá čerpali financie z rôznych zdrojov.

Mali skôr povedať, že chcú viac slovenských a možno čoskoro aj poľských peňazí. Nasvedčuje tomu i výrok jedného aktivistu, že chcú spolupracovať s Čechmi a Poliakmi. Asi myslel tamojších Goralov. Problém je v tom, že oni sa ako etnografické komunity cítia súčasťou poľského, respektíve českého národa, nie sú žiadna národnosť.

Neobstojí ani argument s ohrozenou goralskou identitou. Nikto ju neobmedzuje, naopak, tá sa teší aj sympatiám a podpore negoralského obyvateľstva. Koniec koncov svojrázne znaky nevykazujú iba Gorali, ale svoje špecifiká, znaky, identitu má každý región, ba každá obec. Problém je v tom, že v súčasnosti sú fakticky všetky tradičné entity, teda aj goralská, vystavené rušivým tlakom, ktoré vyplývajú zo šialene sa meniaceho globálneho digitálneho, technokratického sveta.

Doteraz boli Gorali na Slovensku definovaní ako etnografická skupina (Encyklopédia ľudovej kultúry Slovenska 1, Bratislava 1995), ktorá sa cíti súčasťou slovenského národa. Goralskí aktivisti po akte vyhlásenia svojej komunity za národnostnú menšinu uviedli, že Gorali žijú v 70 obciach. Proti tomuto odhadu ťažko niečo namietať, hoci spomínaná encyklopédia v hesle Gorali uvádza len 58 takých obcí.

Možno však spochybniť ich iné tvrdenie, že na Slovensku žije 70- až 80-tisíc Goralov. Je to len veľmi subjektívny odhad, bezpochyby propagandisticky ladený.

Sčítanie Goralov sa doteraz nikdy neuskutočnilo, aktivisti tak mohli medzi nich zarátať aj tých, ktorí síce používajú goralské nárečie, ale Goralmi sa nemusia cítiť, či ľudí, ktorí žijú v dominantne goralských obciach, ale goralským nárečím nerozprávajú. A tých Goralov, ktorí sa cítia goralskou národnosťou, je len zlomok.

Pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 2021 si uviedlo goralskú národnosť na prvom mieste 537 ľudí, na druhom mieste 4 736 ľudí. Áno, pri nasledujúcom sčítaní, keď bude v sčítacích hárkoch figurovať aj kolónka goralská národnosť a keď sa budú organizovať kampane za prihlásenie sa k tejto národnosti, to nepochybne bude podstatne viac. Ale 70-tisíc?

Informácie, ktoré uverejňujú rôzni aktivisti, sú premyslené a cielené. No rozhodnutia a výroky vládnych inštitúcií či politikov ťažko nazvať inak ako ľahkovážne, nedomyslené, až dezorientované. Ako si možno inak vysvetliť výrok Roberta Fica po zasadaní vlády, že priznanie štatútu národnostnej menšiny Goralom prispeje k pestrosti Slovenska? Veď doteraz k tomu prispievali aj bez štatútu národnostnej menšiny. Áno, je všeobecne známe, že naša krajina je v rôznych ohľadoch mimoriadne pestrá.

Často sa tým chválime a klišéovito to opakujeme bez toho, aby sme domýšľali, či je to vždy aj prospešné a užitočné. Ani slovenské mocenské elity nereflektujú, že pestrosť má svoje hranice. K premiérovmu chápaniu pestrosti len toľko.

Všeobecne platí, že keď sa príliš spochybní akákoľvek podoba väčšiny a neprimerane sa posilnia menšinové až okrajové javy, môžu sa integrujúce väzby, ktoré udržiavajú súdržnosť a harmonické väzby každého systému, natoľko oslabiť, že tomu systému hrozí, že sa destabilizuje, ba i rozpadne.

No vrchol naivity predstavilo ministerstvo školstva, ktoré na svojich stránkach zverejnilo, že v obciach, kde je výrazne zastúpená goralská komunita, bude podporovať vyučovanie goralčiny, čiže goralského nárečia. Ktorej goralčiny? Tej zo Svrčinovca, z Oravskej Polhory, zo Ždiaru či z Lomu nad Rimavicou?

Už sa tešme, ako budú zanietenci horlivo kodifikovať ďalší nový spisovný jazyk. Možno si na pomoc zavolajú aj niekoho „povolaného“ z Poľska alebo aspoň zo slovenských ministerstiev. A ako sa bude otvárať nový učiteľský študijný program goralský jazyk a budú sa vydávať učebnice v goralčine.

Vláda takto zbytočne vypustila ďalší nezodpovedný signál. Možno preženiem, ale čo ak si napríklad skupinka Zemplínčanov, Záhorákov či Palócov (maďarsky hovoriaca komunita v Honte, Novohrade, Gemeri) nazlostených na bratislavocentrizmus a bratislavskú nevšímavosť a povýšeneckosť alebo jednoducho zopár recesistov len tak zmyslí vyhlásiť svoju nárečovú skupinu za národnosť? A čo ak sa rozhodnú dokonca Skaličania, ktorí tvrdia, že nie sú Záhoráci, sú „enem Skaličané“, vyhlásiť skalickú národnostnú menšinu?

Môžu to vyhlásiť len tak, veď ani pri Goraloch neprebehla nijaká verejná diskusia, nevznikli seriózne historické a kultúrne analýzy, bezpečnostné úvahy o výhodách a hrozbách, nevykonali sa sociologické prieskumy, ktoré by potvrdili či vyvrátili opodstatnenosť vyhlásiť goralskú národnostnú menšinu.

Stačí zavesiť na internet niekoľko propagandistických textov a mať silné lobovanie: zopár známych folkloristov, vplyvných lokálnych a bratislavských aktivistov, podnikateľov a politikov, ktorí majú silné väzby na najvyššie poschodia vládnej politiky a jej administratívy. Takto sa môžeme ocitnúť v absurdistane regionálnej sebalásky povýšenej nad záujmy štátneho celku.

Rozhodnutie vlády o goralskej národnostnej menšine nevyplynulo z logiky dejín, zo spoločenského pohybu, ale iba zo zákulisných hier, pripomínajúcich „našich ľudí“. Určite aj tento prípad ukazuje, ako hlboko klesla slovenská politika, ako sa nerozhoduje na základe seriózneho poznania a aká je dezorientovaná v základných historických a kultúrnych súvislostiach.

Aby bolo jasné, nie som proti uznávaniu nových národností u nás ani vo svete. Objavujú sa v ňom každú chvíľu. Ale vychádza to, či to má vzísť, opakujem, zo serióznych diskusií a z fundovaných analýz. A ešte viac z toho, že sa vôľa stať národnosťou prejavuje dlhodobejšie a preukazuje hmatateľné zázemie.

Ani v minulosti sme neboli a ani v súčasnosti nie sme svedkami nejakého emancipačného pohybu, ktorý by mal zreteľnejší ohlas medzi samotnými Goralmi a mohla by ho registrovať celá slovenská spoločnosť. Ak by bola goralská národnostná menšina vyhlásená na takomto základe, patril by som medzi tých, ktorí by to nielen rešpektoval, ale i podporili.

V laickom svete je veľmi rozšírené presvedčenie, že základným znakom a podmienkou národa a národnosti je jazyk. Goralské nárečie sa na prvý pohľad odlišuje od okolitých nárečí na Spiši a Orave. Je mixom poľštiny a slovenčiny (poľsko-slovenské), pričom podľa mňa ako nejazykovedca v ňom prevažujú poľské znaky.

Podľa tejto logiky by teda Gorali mali byť Poliakmi. To je však len povrchný pohľad. Národotvorné a národouvedomovacie procesy sú príliš zložité, aby sme ich mohli vtesnať do jednoduchej štruktúry, nedajbože definície.

Rolu v nich hrá s rôznou intenzitou veľa faktorov, často náhodných a subjektívnych, mozaikovo prepojených a meniacich svoju hierarchiu. Dejiny poznajú dosť príkladov, ktoré rolu jazyka relativizujú. V niektorých prípadoch neexistujú jazykové rozdiely (alebo existujú iba nepodstatné rozdiely) a napriek tomu sa dve komunity cítia byť odlišnými národmi.

Platí to napríklad o Chorvátoch a Srboch (do roku 1989 existovala srbochorvátčina ako spoločný jazyk), o Rakúšanoch a Nemcoch, o Angličanoch a Američanoch, o Íroch (ktorých jazyk bol na konci 19. storočia takmer na vymretie) a Angličanoch.

A naopak, existujú prípady, že komunity rozdielnych jazykov vytvorili jedno národné spoločenstvo, najmarkantnejšie to dokladujú Švajčiari a Francúzi.

Zaujímavý je i prípad moravských Slovákov, ktorí pred vyše sto rokmi predstavovali početné a sebavedomé spoločenstvo, neintegrovali sa však do slovenského, ale do českého národa, v rámci ktorého dodnes predstavujú etnografickú skupinu. Takže pri utváraní národnej identity niekedy silnejšiu úlohu ako jazyk zohrávajú historické faktory, mocenské pomery, rozdielne kultúrne hodnoty a predovšetkým vôľa byť národom (etnikom).

V laickom prostredí sa tiež často uvádza, že druhým základným znakom národa je spoločný pôvod. Nikdy to úplne neplatilo a v súčasnosti naplnenej migrovaním to platí ešte menej. Gorali sú vzorovým príkladom takého mixu. Ich pôvod a staré dejiny sú stále zahalené množstvom otáznikov. Na naše účely postačí, keď uvedieme, že v 16. – 17. storočí zažívali najmä severné horské oblasti Slovenska silné prisťahovalecké vlny, najmä valaskú kolonizáciu. Osídľovali a doosídľovali ich rumunskí, rusínski, slovenskí a poľskí valasi.

V rámci tohto procesu sa usadili na hornom Spiši a hornej Orave (niekoľko dedín i na Kysuciach, na Liptove, v Šariši, na Horehroní) aj Gorali. Niektoré obce založili, iné, kde už žilo pôvodné slovenské a nové valaské obyvateľstvo, doosídlili. Prirodzene, týkalo sa to aj 27 obcí na severnom Spiši a severnej Orave, ktoré celé dejiny patrili k Uhorsku, len v rokoch 1921 – 1939 ich povojnové zmluvy oddelili od Československa a priradili k Poľsku. To isté sa zopakovalo po roku 1945, odvtedy patria k Poľsku. K nim sa ešte dostaneme.

Gorali žijúci premiešane so staršími Slovákmi sa čoskoro poslovenčovali, na druhej strane ich nárečie v rade obcí prebrali pôvodní osadníci. Dialo sa tak predovšetkým prostredníctvom kostola a školy. Tento stav môžeme presne sledovať od polovice 19. storočia, keď sa začalo v Uhorsku pravidelné sčítanie obyvateľstva.

Ich štatistiky, ktoré vychádzali každých desať rokov, ukazujú, že Gorali sa stabilne hlásili za Slovákov. A taktiež dokladujú, že Poliakmi sa cítilo iba niekoľko stoviek ľudí, mohli to byť aj Poliaci pochádzajúci z Haliče či iných poľských zaborov žijúci v Uhorsku. Slovenské povedomie Goralov príliš neoslabili ani desaťročia vypätej maďarizačnej politiky, ale ani poľskí intelektuáli, ktorí pred prvou svetovou vojnou robili medzi Goralmi nábory, aby sa hlásili za Poliakov.

Z goralského prostredia vzišli také osobnosti slovenských dejín, ako bol Anton Bernolák, matičný hodnostár a kanonik Tomáš Červeň, Ferko Skyčák, ktorý bol zvolený do uhorského snemu v prevažne goralskom volebnom obvode.

Gorali cítili, že sú integrálnou súčasťou slovenského národa, aj počas celého 20. storočia, pričom ich ako etnografickú komunitu rešpektovali susedia aj znalci kultúry. A opakujem, príslušnosť k Slovákom prejavovali aj tí Gorali, ktorí sa v rokoch 1920 – 1939 a po roku 1945 ocitli v Poľsku. Z ich prostredia napríklad vyšiel herec Michal Dočolomanský či sochár Ludvik Korkoš. U Goralov teda dlhé generácie dominovala vôľa byť Slovákmi. Náhle, bez zjavnejšej prípravy sa to zmenilo až minulý týždeň.

Uznaním Goralov u nás za národnostnú menšinu vlastne pochováva slovenská vláda Slovákov v Poľsku. Veď oni sú tiež Goralmi! Dlhé desaťročia sa odtrhnuté obce viac či menej úspešne, no statočne usilovali uchovávať si slovenskú identitu. Bolo to namáhavé, kto nepozná Poľsko, nevie, aké bolo v každom politickom režime ťažké vyvracať to, že nie sú Slováci, že sú len pomýlení, poblúdení, poslovenčení Poliaci, že iba zabudli na svoju poľskú podstatu.

Neviem, aké argumenty si teraz nájde naša krajanská komunita v Poľsku, aby odôvodnila svoju slovenskú identitu. Slovenská vláda sa jej cynicky vysmiala, napľula jej rovno do tváre.

O čo sa usilovali s neveľkými úspechmi poľskí nacionalisti 150 rokov, to im ako na podnose priniesla slovenská vláda a administratíva. Skutoční štátnici jednoducho takéto úbohé kroky nerobia. Iba babráci otvárajú nové a nové Pandorine skrinky.

Stále ešte žijeme v pokojných časoch, ale nevieme, čo príde o pár rokov či desaťročí. Kto pozná poľskú vitalitu a jej zacielenosť presadzovať svoje zámery, nemôže neregistrovať možné následky.

Slovenská moc vložila poľským nacionalistom do rúk argument, že Gorali, ktorí sa v Poľsku hlásia k slovenskej národnosti (tá je v Poľsku uznaná), nie sú žiadni Slováci. Sú len takí istí Gorali ako ostatní Gorali, ktorí sa hlásia k poľskej národnosti.

Čoskoro môžu skupinky nacionálnych radikálov začať pracovať na tom, že aj Gorali na Slovensku sú Poliakmi. Všetko sa dá krásne a príťažlivo zdôvodniť. A spochybniť napríklad aj stabilita severnej hranice Slovenska.

Kto predsedovi vlády vlastne radí alebo našepkáva? V záujme koho a čoho?