Rastúca nespokojnosť v Hlase, ktorý uviazol v koalícii s dominantným a čoraz radikálnejším Robertom Ficom a postupne mu klesá podpora, si vyžiadala zásah z najvyšších poschodí Hlasu aj prezidentského paláca.

Viacerým je už zjavné, že Matúš Šutaj Eštok nie je dobrý líder strany. Zároveň však v tejto chvíli nie je naliehavý dôvod, aby ho straníci menili.

Jednak situácia nie je až taká vážna, aby sa v Hlase šírila panika: májové meranie agentúry IPSOS pre Denník N síce nameralo Hlasu 8,4 percenta, čo vyzeralo na veľmi varovný prepad. No podľa agentúr Focus a AKO čelí vládna strana istému poklesu, ale stále levituje v pásme medzi 10 a 12 percentami.

Vo vedení Hlasu majú preto viac než z dnešných preferencií obavu z dlhodobejšieho trendu a najmä z dát, podľa ktorých sa im zmenšuje jadro voličov. Teda čoraz menej ľudí hovorí, že táto strana je ich jednoznačná voľba, a pevnosť vzťahu medzi voličom a Hlasom sa oslabuje.

V tejto strane bolo pritom dôležitým hráčom jasné, že Šutaj Eštok nemá šancu plnohodnotne vyplniť dieru po Pellegrinim. S istým poklesom či úpadkom sa preto rátalo temer ako s prírodnou zákonitosťou.

Lenže výkon lídra Šutaja Eštoka bol pre straníkov aj samotného prezidenta, ktorý si ho vyvolil za nástupcu, sklamaním.

Zatiaľ nie výmena predsedu, ale hlavného poradcu

Šutaj Eštok má nesporne istý politický drajv aj komunikačné zručnosti. Ale po roku je zjavné, že nielenže celkom nezvláda ťažký rezort vnútra, ale funkcia predsedu strany ho politicky aj intelektuálne presiahla.

Rétorikou aj zovňajškom sa viac hodí k mladým smeráckym vlkom typu Erik Kaliňák a Juraj Gedra, no aj tu sa pri porovnaní niekedy zdá, že Ficovi asistenti majú na výber tém lepší cit a viac originality než líder Hlasu.

Šutaj Eštok neprišiel s vlastnou politickou líniou, je rétoricky aj mentálne závislý od toho, čo mu v straníckej propagande predžuje Smer. V praxi to vyzerá tak, že šéf Hlasu ako ozvena opakuje, čo hovorí šéf Smeru, len s niekoľkodňovým až týždňovým meškaním.

Problém nebol len to, že Šutajovi Eštokovi je poloha smeráckej ozveny najbližšia, ale jeho hlavný poradca Boris Miškovič z toho spravil niečo ako stratégiu.

Miškovič sa u neho nezjavil ako nováčik. Kedysi sa hýbal v biznise okolo sporných tendrov (napríklad SkyToll), od roku 2012 sprevádzal Petra Pellegriniho ako poradca.

Po odchode Pellegriniho do Prezidentského paláca sa stal Miškovič spin doktorom Šutaja Eštoka.

Lenže jeho línia sa líšila od programového a komunikačného nastavenia Hlasu, za ktorým stáli pôvodní politickí poradcovia Marián Bednár a Michal Hlaváč, ktorých si vzal Pellegrini so sebou do paláca.

Miškovič sa upäl na víziu, že Šutaj Eštok je prirodzeným dedičom Roberta Fica, ktorý keď raz odíde z výslnia – zo zdravotných alebo iných dôvodov –, nahradí ho práve mladý a energiou nabitý líder Hlasu. Ten sa má preto natlačiť do nacionalisticko-konzervatívneho priestoru spolu so Smerom a byť súčasťou európskeho radikálneho hnutia, ktoré čerpá z trumpizmu a kritiky systému.

Z tejto Miškovičovej stratégie však bol nervózny nielen Pellegrini, ale aj ďalší dôležití členovia predsedníctva. Nielen preto, že nebola v súlade s pôvodným nastavením, ale najmä z dôvodu, že oprávnene neverili, že niečo také môže fungovať.

Šutaj Eštok jednoducho nepôsobí ako víťazná kópia Fica, ale aj v Hlase a Smere vedia, že Fico má v bezprostrednom okolí potenciálne talentovanejších dedičov, než je osoba predsedu Hlasu.

Napokon, v kuloárnych rozhovoroch aj opoziční politici uznávajú, že napríklad Tibor Gašpar je nielen tvrdým, ale aj prekvapivo schopným politikom, ktorý funguje na kameru a vie robiť politiku i v zákulisí.

V Hlase tak silnel pocit, že Miškovičova stratégia, naštepená na smerácke inštinkty Šutaja Eštoka, vedie stranu do bludnej uličky, na ktorej konci ju Fico a spol. s gustom prehltnú.

Predseda strany musel ustúpiť tlaku a Boris Miškovič tak pred pár týždňami odišiel z poradcovského postu.

Mission: Impossible

Dalo by sa povedať, že Šutaj Eštok dostal po prvom neoslnivom roku šancu, aby korigoval kurz a viac vyhovel predstavám akéhosi „kolektívneho Hlasu“, teda prezidenta a jeho spojencov v strane.

Pellegrini si totiž želá, aby si Hlas zachoval elementárny prozápadný kurz a udržal si koaličný potenciál aj voči opozícii na čele s PS.

V strane aj na základe vlastných prieskumov vedia, že ich voliči si neželajú žiadne veľké spory vnútri vládnej koalície, určite nie s Ficom, ale ani povedzme s Dankom. Tento prístup možno ilustrovať aj na ministrovi Samuelovi Migaľovi, ktorým v strane – po tom, čo sa pod rúškom hodnotového sporu prevydieral na post ministra – opovrhujú viac než akýmkoľvek iným žijúcim politikom. Ale keď Migaľ opäť začal páliť ostrými (minulotýždňovou žalobou na Šutaja Eštoka, ktorý ho kedysi nazval vydieračom), v strane si povedali, že to budú ignorovať.

V Hlase sa skôr spoliehajú na podprahové vymedzovanie a jemné štuchance, kde môže pomôcť aj prezident Pellegrini, ktorý zas vie, že naňho nechce útočiť Fico.

Príklad z tohto týždňa: keď Fico oznámil, že z dôvodu tlaku NATO na oveľa vyššie armádne výdavky dospel k názoru, že Slovensku by svedčala neutralita, Pellegrini ho efektne odbil slovami, že Fico je expert na zahltenie verejného priestoru zbytočnou témou, ktorú bude krajina 20 dní riešiť a výsledok nebude žiadny.

Mimochodom, je vcelku možné, že s tou témou prišiel Fico nielen preto, že čoraz radšej škrtá zápalkami nad suchým senom. Ale aj preto, že potreboval prehlušiť – a aj prehlušil – inú zásadnú informáciu: a síce že novú atómovú elektráreň v Jaslovských Bohuniciach budú zrejme na priamu vládnu megazákazku stavať Američania z Westinghouse.

V Hlase chcú po novom staviť aj na tímovejšiu komunikáciu o svojich vládnych úspechoch, častejšie budú preto tlačovky ministrov Hlasu v straníckom formáte. A, samozrejme, Hlas chce v bratovražednom zápase so Smerom staviť aj na sociálny populizmus.

Voliči majú pochopiť, že kým Fico sa čoraz viac radikalizuje a oddáva sa obskúrnym geopolitickým fantáziám, v Hlase myslia na konkrétne problémy bežných ľudí a na chlebové témy.

Inak povedané, činovníci Hlasu majú pred očami starú verziu Smeru s ľudskou tvárou, keď sa Robert Fico nijako zvlášť nezaujímal o zahraničnú politiku, ale popularitu čerpal zo sociálnej agendy, respektíve z ilúzie, že buduje silný sociálny štát.

Táto zrevidovaná stratégia, na základe ktorej má Šutaj Eštok doručiť výsledky a ochrániť Hlas od ďalšieho poklesu, má však tri problémy.

Predsedu strany, ktorý rozhodne nevyzerá ako víťazný kôň, naopak, je v mentálnom závese za Ficom. Premiéra ich vlády, ktorý robí všetko pre to, aby si udržal priazeň najradikálnejších voličov a súčasne mieri na dôchodcov, teda najsilnejšiu voličskú bázu Hlasu. A tretím problémom je doba, v ktorej hrajú geopolitika a identitárne témy oveľa väčšiu rolu, preto Hlasu s jeho nízkym ideologickým profilom hrozí, že sa prepadne medzi dvomi stoličkami.

Hlas je za EÚ, NATO a silnú sociálnu politiku štátu. Ale stále najzdatnejší sociálny populista Fico cíti, že rodiaca sa dohoda členských štátov NATO na masívnom zvyšovaní obranných výdavkov dostane pod existenčný tlak práve ten obraz sociálneho štátu, ako si ho rokmi vypestovali politici Smeru a Hlasu.

Kým Fico bude efektne škrtať zápalkami, hovoriť o mieri a pýtať sa Hlasu, ako chce rozťať túto kvadratúru kruhu, s akou líniou prídu Šutaj Eštok a spol.?

V sobotu by si na sneme Hlasu mohli hneď úvodom pustiť známy soundtrack Mission: Impossible v úprave Larryho Mullena a Adama Claytona: ako hymnu nádeje, že zázraky sú možné.