V týchto dňoch sme si pripomenuli 75. výročie popravy Milady Horákovej, právničky a ľavicovej demokratickej političky, ktorá patrila medzi prvé obete komunistického režimu. Horáková bola popravená 27. júna 1950, potom ako bola vo vykonštruovanom procese odsúdená za vlastizradu.

Ešte predtým, počas vojny, zakúsila Horáková perzekúciu aj zo strany gestapa, ktorým bola vyšetrovaná, mučená a väznená.

Pripomínanie procesu s Miladou Horákovou je skôr českou záležitosťou, keďže u nás jej prípad nevyvoláva až taký veľký záujem a emócie ako napríklad politické procesy s biskupmi Michalom Buzalkom, Pavlom Gojdičom a Jánom Vojtaššákom alebo so slovenskými „buržoáznymi nacionalistami“, ktoré tiež prebiehali začiatkom 50. rokov.

Tento rok si však na Miladu Horákovú spomenula časť slovenskej právnickej obce a rozhodla sa výročie jej popravy si pripomenúť. Žiaľ, veľmi nešťastným spôsobom.

Súdna rada Slovenskej republiky a Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave zorganizovali pri tejto príležitosti konferenciu pod názvom Milada Horáková a ďalší – organizované zlyhania vyšetrovacích orgánov, justície a celej spoločnosti; Môže sa história opakovať?

Podľa tlačovej správy Súdnej rady bolo cieľom konferencie reflektovať aj „na právne a spoločenské paralely medzi procesmi z päťdesiatych rokov a na nezákonnosti vyskytujúce sa v trestnom práve aj v nedávno minulom a súčasnom období“.

To nedávne a súčasné obdobie je dôležité.

Pretože nech by na konferencii odznelo čokoľvek, takéto zarámcovanie a uvedenie témy jednoznačne evokovalo snahu o hľadanie podobnosti medzi procesmi z 50. rokov so zvýšeným úsilím o odhaľovanie a stíhanie korupčných káuz počas Matovičovej, Hegerovej a Ódorovej vlády, ktoré odštartovali udalosti po vražde Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej.

Časť politikov, advokátov, ale aj ľudí z justície práve v súvislosti s týmito snahami rozbiť systém „našich ľudí“ často operuje so slovnými spojeniami ako politické procesy či návrat do 50. rokov.

Odkaz na proces s Miladou Horákovou urobil napríklad minister vnútra Matúš Šutaj Eštok pri komentovaní rozsudku v kauze guvernéra Národnej banky Petra Kažimíra.

Proti spájaniu procesov z 50. rokov s dnešnými kauzami sa ohradil aj Ústav pamäti národa v ktorého vyhlásení sa píše: „Naproti tomu je v súčasnosti na Slovensku justičná vražda Milady Horákovej zneužívaná na pokusy o diskreditáciu niektorých súčasných trestných konaní. Takéto porovnanie je neprípustné, vychádza z neznalosti dejín 20. storočia a je prejavom neúcty voči obetiam komunizmu.“

Napriek tomu, že právo je profesia, ktorá stojí na citlivom narábaní so slovami a faktmi, je až zarážajúce, ako je elita slovenskej právnickej obce (aspoň inštitucionálne) schopná ležérne až účelovo narábať s historickými paralelami.

Iste, aj v demokratických systémoch sa vyskytujú justičné omyly a nedá sa ani vylúčiť, že pri niektorých korupčných prípadoch z nedávnej minulosti mohli zlyhať aj inštitúcie či jednotlivci, ktorí majú spravodlivosť strážiť.

Vylúčiť sa nedajú ani prípady prílišného policajného aktivizmu, ale voči nim tu existuje systém korekcií napríklad v podobe Ústavného súdu, slobodného výkonu advokácie alebo aj toľko diskutovaného paragrafu 363 v rukách generálneho prokurátora. Tieto korekcie na rozdiel od čias procesu s Miladou Horákovou fungujú. Aj keď určite nie dokonale.

Justičná mašinéria totalitného štátu, ktorá za sprievodu fyzického a psychického mučenia doslova priemyselne likviduje svojich oponentov, to je však úplne iná galaxia. Existuje množstvo literatúry, ktorá to presvedčivo dokumentuje. Za seba odporúčam výbornú knihu Arthura Koestlera Tma na poludnie.

Preto, pri všetkej úcte k niektorým zástupcom slovutnej právnickej obce a politikom, medzi procesmi, ako bol ten s Miladou Horákovou, a aktuálnymi kauzami, ako bol napríklad súd s Dušanom Kováčikom, Petrom Kažimírom a ďalšími, neexistujú žiadne relevantné paralely.

Tvrdiť niečo iné znamená znásilňovať ako históriu, tak aj súčasnú realitu pre potreby aktuálnych politických zápasov. Čo je špeciálne v prípade takých postáv, ako bola Milada Horáková, dosť nechutné.