Údaje hovoria, že v roku 2024 v zahraničí študovalo 39 percent maturantov zo slovenčiny a maďarčiny a až 61 percent tých, ktorí maturovali z matematiky. Slovensko patrí k štátom s najvyšším podielom vysokoškolákov v zahraničí.

Je jasné, že študovať do zahraničia odchádzajú tí najšikovnejší a najambicióznejší. A nie je nič tragické, keď sa mladí ľudia poberú do sveta, aby nabrali vedomosti a skúsenosti.

V inom je problém, v návratoch domov.

Neobjavil sa údaj, koľko z týchto vyštudovaných sa vráti na Slovensko, ale odhaduje sa, že domov sa vráti asi tak polovica.

Nezanedbateľné množstvo tých najlepších mozgov Slovenska sa teda domov nevráti a nie je to len problém demografický, ide aj o to, že títo vzdelaní ľudia doma chýbajú. Ich odchodom sa znižuje kvalita vedy, priemyslu, kultúry, zdravotníctva či školstva.

Tak mohli by sme teraz trochu polamentovať, ponariekať či ponadávať, alebo si starosvetsky zamoralizovať.

Skúsme inak. Lebo sa ponúka krásna príležitosť.

Pred 150 rokmi, 25. júla 1875, prišiel na svet Ján Lajčiak. Možno je to v niečom už aj akýsi symbol, tragická postava vzdelaného navrátilca, ktorého doma neprijali.

Aké to je, keď sa vrátite z cudziny domov, po rokoch ťažkého štúdia v chudobe, s doktorátmi z prestížnych univerzít, a doma vás nikto neocení? A potom triete biedu niekde na odľahlom mieste a miestni vzdelanci na vás zazerajú ako na človeka, ktorý už nerozumie domácim pomerom a chce tu zaviesť cudzorodé prvky či mierky?

Dôvod na depresiu, rezignáciu či útek?

Lajčiak sa narodil v Pribyline, to je tam, kde si dnes chodievame zväčša pozrieť pekný skanzen, a pred pár mesiacmi sa táto obec hojne spomínala, lebo po skanzene behal medveď a eliminovať ho, ako sa jemne hovorí, pomáhala armáda.

Nuž, tak v tejto obci sa narodil muž s mimoriadnymi intelektuálnymi kapacitami. Túžba za vzdelaním ho zaviedla do Banskej Bystrice, Prešova, do nemeckého Erlangenu, do Lipska. Tam si na univerzite zapísal prednášky z teológie, filozofie, zo semitských štúdií, z hebrejčiny, asýrčiny, zo sýrčiny, z etiópčiny, arabčiny, zo semitských epigrafík, z Talmudu, egyptčiny, zo staroperzštiny, sanskritu, z čínštiny, zo staroslovančiny a z ruštiny. Získal tu doktorát zo semitských jazykov (z arabčiny, hebrejčiny, zo sýrčiny a z asýrčiny) a z filozofie.

A potom išiel ešte študovať na parížsku Sorbonnu, kde získal doktorát z teológie.

Ján Lajčiak a Vyšná BocaBola zapadnutá dedina jeho tragédiou?

Eva Čobejová

Štúdiá ukončil v roku 1905, mal už tridsať rokov a vedel, že je čas vrátiť sa domov, teda do Uhorska.

V jednom liste napísal, že nechce ostať v cudzine, lebo „ťažko by mu bolo národ svoj utrápený opustiť“. Dúfal, že si ľahko nájde dobrú faru, aby netrel biedu, lebo ako skonštatoval, už sa natrápil dosť za celé tie roky štúdií.

Plánoval, že si založí rodinu, pár rokov bude evanjelickým kňazom a potom pôjde vyučovať na vysokú školu a bude viesť so slovenskými vzdelancami veľké intelektuálne polemiky, bude provokovať tradičné národné kruhy a nastoľovať nové odvážne vízie.

Všetko bolo inak. Jeho milá zrušila sobáš, jeho bývalé kaplánske miesto v Budapešti bolo obsadené, na univerzitách oňho nemali záujem a ani veľké a dobre zabezpečené cirkevné zbory v Turci, na Orave či na Liptove sa nehlásili.

Jediné miesto, odkiaľ prišla ponuka, bola obec Vyšná Boca pod hrebeňom Nízkych Tatier, ťažko dostupné a drsné miesto pre život, kde žili remeselníci či chovatelia dobytka.

Keď prechádzate autom z Horehronia na Liptov a začínate schádzať z Čertovice dole, tak po ľavej ruke zhora vidíte tú dedinku, zaseknutú medzi horskými úbočiami. V časoch Jána Lajčiaka tam žilo okolo 400 ľudí, dnes ani nie stovka.

Sneh tu môžete zazrieť ešte začiatkom mája, slnko svieti len krátky čas počas dňa, lebo vysoké hory naokolo ho sem veľa nevpustia.

Aké je toto miesto pre intelektuálny život? Teda aké bolo začiatkom 20. storočia?

Ján Lajčiak prišiel v roku 1906 do Boce s tým, že tu asi nepobudne dlho, stále bude súčasťou života slovenskej intelektuálnej elity. Dúfal, že bude redaktorom časopisu Viera a veda a že sa slovenské noviny budú o jeho polemické texty biť.

Bolo to inak. Jozef Škultéty mu vyčítal, že sa unáhľuje v súdoch, že mu chýba miera, že používa „cudzozemské merítko, západno-europejské“.

Slabšia letora by rezignovala. Lajčiak sa zariadil inak.

Začal prekladať evanjeliá a najmä tu v Boci začal písať svoje životné dielo Slovensko a kultúra.

Počítal aj s tým, že mu jeho štúdiu nikto nevydá, že to bude musieť urobiť sám, a tak si na to sám šetril. Privyrábal si výrobou medu, bryndze a najmä šetril na všetkom, teda najmä na sebe, a peniažky odkladal.

Svoje dielo dopísal, peniaze nasporil, ale knihu vydať nestihol. Zomrel ako štyridsaťtriročný v deň, keď vzniklo Československo. Zomrel na fare vo Vyšnej Boci.

Jeho knihu potom vydali jeho priatelia v roku 1920, ale nevzbudila vtedy žiadny ohlas, nikto ju nerecenzoval, nepolemizoval s ňou, akurát Juraj Janoška v Cirkevných listoch konštatuje, že „kniha je nespravodlivo, takmer predpojato prísna a príkra a robí dojem práce človeka rozpadnutého“.

Kniha volala po intelektuálnej polemike, ale tá neprišla.

K výročiu Jána LajčiakaOd jeho uznávania k poctivému poznávaniu

Adela Kvasničková

Nuž, nemal by sa Lajčiak lepšie, keby ostal niekde v cudzine? Je to tragický príbeh navrátilca?

Nie celkom to z dnešného hľadiska tak vyzerá. Čoraz viac ľudí si začínalo uvedomovať, že Lajčiak vytvoril niečo dôležité.

Najmä po vzniku samostatného Slovenska sa na knihu začínala upierať pozornosť. Lebo to bola prvá sociologická štúdia slovenskej spoločnosti, snaha o vytýčenie vízie, o kritický pohľad s jasne definovanými úlohami a možnými cestami.

Dnes sa patrí, aby ju intelektuál mal vo svojej knižnici, hoci všetky jej vydania sú vypredané.

Sociologička Adela Kvasničková v článku pre Postoj však napísala dôležitú vec, už je tu široká zhoda v tom, že Lajčiakovo dielo je v slovenskej produkcii nadčasové, aktuálne, výnimočné. Ale skutočnosťou zostáva, že Lajčiak nenašiel ani nasledovníka, ani serióznu polemiku. „V doterajšej recepcii jeho diela prevažovalo informovanie, popularizovanie, uznávanie nad nadväzovaním.“

To vyzerá dosť smutne, tak ukončime tento text radšej Lajčiakovými slovami z knihy Slovensko a kultúra.

„Cieľom každého národa je, aby kultúru tvoril, a tak i slovenský národ má za cieľ rozvoj svojej kultúry. Tento rozvoj kultúry dáva cenu jeho životu a zmysel jeho snahám a námahám. Dokiaľ národ, akýkoľvek malý a nepatrný, ľne ku svojim kultúrnym ideám, dokiaľ je schopný za tieto kultúrne idey bojovať i mrieť, dovtedy má nádej v tuhej borbe národov na existenciu. Všetky naše boje a utrpenia nie sú nič iné ako kultúrny boj. Uvedomenie si tohto má pobádať všetkých roduverných Slovákov k čulejšej práci – jedných k telesnej, druhých k duševnej – pamätlivých súc toho, že každé hlivenie je najväčším nepriateľom kultúrneho rozvoja.“