Historik o Vojvodine Medzi tamojšími Slovákmi žil aj Štefánikov brat. Mečiarova vláda sa k nim zachovala lepšie než Fico

Ján Tkáč časť svojho detstva prežil vo Vojvodine, odkiaľ pochádza jeho matka a kam sa jeho rodina v roku 1976 odsťahovala z Vranova nad Topľou. V roku 1990 sa kvôli štúdiu vrátil na Slovensko. Skúma dejiny československo-juhoslovanských vzťahov a vojvodinských Slovákov, pracuje v Univerzitnej knižnici v Bratislave.

Slováci žijú vo Vojvodine už viac než dve storočia, odkedy vtedy vyľudnený región osídľovali po tureckých vojnách. Čím to je, že sa tam vysťahovali väčšie skupiny práve Slovákov?

Vojvodina patrila Uhorsku a po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 a podpise mieru v Sriemskych Karlovciach 1699 pripadla Habsburgovcom. To územie bolo vtedy pomerne neobývané a zároveň Habsburgovci potrebovali obranu proti Turkom.

Viedenský dvor zo začiatku organizoval kolonizáciu nemeckým obyvateľstvom, ktoré dostávalo tie lepšie pozemky pozdĺž Dunaja. Pribudla potom aj uhorská šľachta, ktorá sa tam začala vracať alebo dostala pozemky a chcela ich osídliť poddanými, ktorí by platili dane.

Časť tamojšej uhorskej šľachty mala kontakty aj v Hornom Uhorsku, a tak verbovala poddaných zo severných stolíc. Navyše niektorí poddaní utekali zo severu na juh, lebo na severe boli vyššie poddanské povinnosti. Severné stolice niekedy požadovali návrat týchto poddaných, ale tie južné to často ignorovali, lebo samy potrebovali viac obyvateľstva.

V tom istom období prichádzali aj utečenci z Osmanskej ríše, prevažne Srbi, ktorí dostávali privilégiá za osídľovanie takzvanej vojenskej hranice. Mali podobné privilégiá aj Slováci alebo tam žili ako bežní uhorskí poddaní?

To záviselo od jednotlivých zemepánov. Časť Slovákov sa usadila na zemepánskych pozemkoch, časť na majetkoch uhorskej kráľovskej komory. Niekoľko rokov boli oslobodení od poddanských dávok, niekde viac, niekde menej. Pochopiteľne, osady s viacerými úľavami boli väčšinou väčšie a viac sa im tam darilo.

Mnohí vojvodinskí Slováci sú evanjelici. Je to náhoda alebo to bolo nejakou reakciou evanjelikov na väčšiu slobodu v tejto časti Uhorska?

Je pravdou, že väčšinou odchádzali evanjelici, ale odchádzali aj katolíci. Katolíci sa však v priebehu 18. – 19. storočia zväčša asimilovali, pomaďarčili, pochorvátčili.

Splynuli s chorvátskym obyvateľstvom?

Áno, v Iloku, na jeho okolí a v Slavónsku sa Slováci pochorvátčili. Slovenskí katolíci vo Vojvodine a v Maďarsku sa väčšinou pomaďarčili pod vplyvom maďarizácie. Poznám nejaké mestečká a dediny vo Vojvodine a v dnešnom Maďarsku, ale aj vo Vojvodine, ktoré boli kedysi väčšinovo slovenské a dnes sú čisto maďarské.

Prečo odchádzali evanjelici? Za socializmu sa argumentovalo, že tam bol náboženský útlak, ale to je iba polovičná pravda. Dosvedčuje to aj skutočnosť, že sťahovanie Slovákov pokračovalo aj po Tolerančnom patente Jozefa II. z roku 1781, keď dostali právo stavať kostoly. Niektoré dediny ich však mali už aj predtým, hlavne v dnešnom Maďarsku, tak ako Kiskőrös (Malý Kereš) alebo Békešská Čaba. Hlavným dôvodom sťahovania Slovákov na Dolnú zem bola relatívna preľudnenosť slovenského vidieka. Náboženský dôvod bol až druhoradý.

Počas revolúcie 1848 sa vojvodinskí Srbi postavili na stranu Habsburgovcov a bojovali proti Maďarom. Ako sa k tomu stavali Slováci?

Je to zaujímavé, ale toto obdobie vojvodinských Slovákov je doposiaľ málo preskúmané.

Protest na podporu vojvodinských SlovákovEurópa je nemá, slepá a hluchá, ale veríme, že pochopí

Christian Heitmann

A ako vnímali tamojší Slováci zánik Rakúska-Uhorska a vznik Juhoslávie?

Nebolo to celkom jednoznačné. Už v priebehu vojny sa objavili snahy Slovincov, Chorvátov a Srbov žijúcich v Rakúsko-Uhorsku vytvoriť svoj slobodný nezávislý štát, ktorý by sa zjednotil so Srbským kráľovstvom. Predstaviteľom Srbského kráľovstva išlo v prvom rade o rozšírenie Srbska a zjednotenie Srbov do jedného štátu. Túto predstavu podporovali aj viacerí srbskí politici v Uhorsku. 

Dvadsiateho piateho novembra 1918 sa konalo tzv. Veľké národné zhromaždenie v Novom Sade, Srbi tomu hovoria Velika narodna skupština. Na ňom sa mohli zúčastniť iba Srbi a ostatní Slovania. Na mienku Maďarov, Nemcov, Rumunov a Židov sa nikto nepýtal. Nemci a Maďari boli považovaní za príslušníkov Rakúsko-Uhorska. Rumuni boli obeťou sporu medzi Srbskom a Rumunskom, ktoré si robilo územné nároky na územie Banátu.

Vojvodinskí Srbi sa nechceli pripojiť k nejakému Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov, ale k Srbskému kráľovstvu. Slovenskí predstavitelia, ktorí cestovali do Nového Sadu, sa pôvodne chceli pripojiť k Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov, čo bolo celkom logické, keďže aj predtým žili v jednom štáte, v Rakúsko-Uhorsku.

Drvivá väčšina slovenských predstaviteľov na zhromaždení bola z Báčky, niekoľkí z Banátu. Slováci zo Sriemu tam nemali predstaviteľov. Politickí predstavitelia, ktorí sa zišli na zhromaždení, sa nakoniec rozhodli pripojiť k Srbskému kráľovstvu a nie k Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov.

Srbi toto rozhodnutie Veľkého národného zhromaždenia považujú za legitímne. V skutočnosti o tom rozhodla skupina ľudí, ktorá zastupovala asi tretinu obyvateľstva Vojvodiny. Srbi spolu s Chorvátmi tvorili 36 percent z celkového počtu obyvateľstva, Maďarov bolo 27 percent a Nemcov 23 percent. Slovákov boli asi tri percentá. O pripojení k Srbsku tak rozhodla jedna tretina obyvateľstva Vojvodiny.

Slováci, ktorí žili v Srieme, viac inklinovali k Chorvátsku, s ktorým Uhorsko podpísalo vyrovnanie v roku 1868, podobne ako sa rok predtým uskutočnilo rakúsko-uhorské vyrovnanie. Nie všetci Slováci vo Vojvodine boli spokojní s pomermi v novom štáte, ktorý nahradil Rakúsko-Uhorsko.

Historické regióny Vojvodiny – Báčka, Banát a Sriem. Zdroj: Wikimedia

Nakoniec sa Srbsko a Štát Slovincov, Chorvátov a Srbov aj tak zjednotili do Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, teda Juhoslávie. Bol v tom období väčší pokus tamojších Slovákov o vysťahovanie do Československa?

Keď 1. decembra 1918 regent Alexander Karađorđević vyhlásil zjednotenie Srbska s krajinami nezávislého Štátu Slovincov, Chorvátov a Srbov do jednotného Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, predurčil politický charakter nového štátu. Vtedajší Slováci neuvažovali o migrácii, keďže na tom území žili už niekoľko generácií. Okrem toho etnická štruktúra Vojvodiny bola pestrá a žiaden národ nemal dominantné postavenie.

Skôr existovali protesty, ktoré boli spôsobené povojnovými ťažkosťami, rôznymi prechmatmi a nešikovnosťou srbskej štátnej správy, telesnými trestmi, pôsobením maďarskej agitácie, čo vyústilo do túžby niektorých Slovákov pripojiť sa k Československej republike. 

Ako sa nespokojnosť prejavovala?

Slováci napríklad odmietali nastúpiť k vojenským odvodom, z vojska utekali domov, po dovolenke sa nevracali k vojenským útvarom a búrili sa. Situáciu musel ísť upokojovať aj československý vyslanec Antonín Kalina, ktorý presviedčal Slovákov, že sa to nejako urovná. Dostal aj inštrukcie od ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša, podľa ktorého sa Slováci mali prispôsobiť, lebo Juhoslávia mala byť dobrý spojenec vo vznikajúcej Malej dohode.

Ďalší dôvod nespokojnosti Slovákov bola pozemková reforma, ktorá sa uskutočnila v dvadsiatych rokoch. Väčšinu pozemkov dostali Srbi, prevažne tí, čo prišli zo Srbska. Nemci a Maďari nedostali nič. Slováci dostali pôdu len ojedinele.

Väčšina Slovákov bola predtým zvyknutá na to, že im vládli Maďari, a spočiatku mnohým prekážala zmena, ktorou bol nový juhoslovanský štát s dominanciou Srbov nepoznajúcich miestne pomery. Ale Slováci sa dokážu rýchlo prispôsobiť.

V Chorvátsku bola po prvej svetovej vojne jednou z príčin nespokojnosti aj menová reforma, ktorá bola vykonaná v neprospech bývalých habsburských území. Dotklo sa to aj vojvodinských Slovákov?

Na menovú reformu sa viac sťažovali Chorváti. Slovákom prekážali skôr dane, aj to zo začiatku len sporadicky. Väčšina slovenských politikov vo Vojvodine sa tomu veľmi nevenovala.

V Juhoslávii nejestvoval jednotný daňový systém a Vojvodina bola daňovo najviac zaťaženou oblasťou. Kým v ostatných častiach jestvovalo päť-šesť daní, vo Vojvodine ich bolo až 22. Až v tridsiatych rokoch sa proti vysokým daniam postavila aj juhoslovanská opozícia. Patril k nej aj právnik a prvý predseda Matice slovenskej Ján Bulík.

Ako sa k tejto skupine stavala československá diplomacia? Angažovalo sa Československo v prospech slovenskej menšiny?

Mal som možnosť študovať v archíve českého ministerstva zahraničných vecí. Československí vyslanci posielali do Prahy veľmi málo správ o Slovákoch a slovenských obciach, výnimkou bol iba spomínaný prvý československý vyslanec v Belehrade Antonín Kalina, ktorý tam pôsobil do roku 1922. 

Slovákov upokojoval, pomáhal pri zakladaní slovenského gymnázia v Petrovci, mal aj niekoľko návrhov na hospodárske projekty, ktoré by sa uskutočnili medzi Slovákmi vo Vojvodine a podporili by československo-juhoslovanské vzťahy. Ďalší československý vyslanec Jan Šeba napríklad intervenoval v prípade zakladania samostatnej slovenskej evanjelickej cirkvi v Juhoslávii. Podpora Slovákov v Juhoslávii zo strany Československa sa nakoniec najviac prejavila v školskej a kultúrnej oblasti.

V roku 1937 krátko po sebe navštívili Belehrad traja najvyšší československí predstavitelia, predseda vlády Milan Hodža, minister zahraničných vecí Kamil Krofta a prezident Edvard Beneš, všetci sa stretli aj so slovenskými predstaviteľmi vo Vojvodine. Hodža navštívil aj slovenské obce bývalého kulpínskeho volebného okresu, kde bol v rokoch 1905 a 1910 zvolený za uhorského poslanca. Spolu s Benešom prispeli aj na juhoslovanskú Maticu slovenskú.

V konečnom dôsledku sa československá diplomacia najviac zaujímala o vojvodinských Slovákov s cieľom podporiť malodohodové spojenectvo Československa a Juhoslávie.

Nakoľko ešte boli ešte živé kontakty medzi tamojšími Slovákmi a severným Uhorskom, prípadne potom so Slovákmi v Československu?

Boli živé, udržiavali sa najmä na neoficiálnej, osobnej a rodinnej úrovni. Drvivá väčšina Slovákov na územie Vojvodiny prišla ešte v priebehu 18. a začiatkom 19. storočia. Ale veľká časť slovenskej vojvodinskej inteligencie, ktorá žila v prvej polovici 20. storočia, bola z Horného Uhorska, prevažne zo Slovenska. 

Napríklad spisovateľ, učiteľ a národný dejateľ Ján Čajak sa narodil v Liptovskom Svätom Jáne. Obe jeho deti sa neskôr opäť presťahovali na Slovensko. Kovačický farár a senior Ján Čaplovič a jeho syn Ján sa tiež narodili na Slovensku. Syn Ján sa potom vrátil na Slovensko. Známa rodina Greisingerová, ktorá najprv pôsobila v Hložanoch a potom v Petrovci, pochádzala z Radvane nad Hronom. Dlhoročný riaditeľ petrovskej sporiteľne Ján Grúnik pochádzal z okresu Žilina. 

Evanjelický farár a báčsky senior Gustáv Klobušický pochádzal z Hornej Mičinej. Historik a prekladateľ Jozef Maliak sa narodil v Revúcej, potom pôsobil medzi Slovákmi v Juhoslávii, aby sa nakoniec vrátil späť na Slovensko. Popredná predstaviteľka spolku československých žien Štefánia Mičátková, rodená Michalcová, pochádzala z Trenčína.

Brat Milana Rastislava Štefánika Igor Branislav bol evanjelickým farárom v Báčskej Palánke a Novom Sade.

Vzťah Slovákov k Československu sa prejavil navonok viacerými spôsobmi. Okrem juhoslovanských štátnych sviatkov si Slováci v Juhoslávii pripomínali aj narodeniny prezidenta T. G. Masaryka a oslavovali vznik ČSR 28. októbra. Vo verejných budovách sa často vedľa obrazu kráľa Alexandra nachádzal aj obraz prezidenta T. G. Masaryka. Napríklad v máji 1931 bola v sieni Slovenského národného domu v Starej Pazove odhalená pamätná tabuľa kráľovi Alexandrovi a prezidentovi T. G. Masarykovi.

Slovákov v Juhoslávii navštevovali rôzne umelecké súbory z Česka a zo Slovenska. Politickí, hospodárski a kultúrni predstavitelia z ČSR navštevovali Slovákov vo Vojvodine najmä počas Slovenských národných slávností. 

Celkovo bol však záujem československého štátu o Slovákov v Juhoslávii malý. Vzťahy Slovákov so Slovenskom sa potom zintenzívnili v tridsiatych rokoch 20. storočia v súvislosti so sudetskou krízou a mníchovským diktátom.

Mali Slováci v Juhoslávii v medzivojnovom období aj zastúpenie v parlamente?

Mali, ale iba raz v rokoch 1919 – 1920 v tzv. dočasnom Národnom zastupiteľstve v Belehrade, ktorého cieľom bolo vypracovať volebný zákon a pripraviť voľby.

Najsilnejšia srbská strana vtedy ponúkla jedno poslanecké miesto Slovákom. Predstavitelia Slovenskej národnej strany na čele s Ľudovítom Mičátkom túto ponuku odmietli. Ponúknutý mandát však prijal už spomenutý Igor Branislav Štefánik, starší brat Milana Rastislava, ktorý potom po rozkole s Mičátkom zo Slovenskej národnej strany vystúpil.

Volebný systém v Juhoslávii a najmä vo Vojvodine nebol pre Slovákov priaznivý. Boli roztrúsení vo viacerých volebných okresoch, čo zamedzovalo ich jednotný politický postup a znemožňovalo zvolenie slovenského kandidáta.

Štefánikov brat potom aj zostal v Juhoslávii?

Áno, zomrel v roku 1940 a je pochovaný v Novom Sade. V rokoch 1920 – 1923 bol v Československu a vo Francúzsku, aby usporiadal pozostalosť brata Milana Rastislava. Po návrate do Juhoslávie sa politicky neangažoval, venoval sa publicistike a organizovaniu slovenskej evanjelickej cirkvi v Rumunsku a Juhoslávii. Viac bol aktívny na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov. Po nastolení diktatúry kráľa Alexandra vo viacerých kázňach diktatúru a kráľa obhajoval.

Prečo došlo k vyhláseniu diktatúry?

Kráľ Alexander ju vyhlásil 6. januára 1929 na Troch kráľov, teda keď Srbi oslavujú Vianoce. Predchádzala tomu vyhrotená politická kríza v Juhoslávii v rokoch 1927 – 1928. Snahy o zabezpečenie rovnoprávnosti Chorvátska so Srbskom vyvrcholili do slovných politických hádok a urážok v parlamente. Radikálny poslanec Puniša Račić 20. júna zastrelil v parlamente dvoch chorvátskych poslancov a troch ďalších, medzi ktorých patril aj Stjepan Radić, zranil. Stjepan Radić neskôr zraneniu podľahol. 

Chorváti požadovali okamžité rozpustenie parlamentu a vypísanie nových volieb. Chorvátska sedliacka demokratická koalícia opustila Belehrad a odišla do Záhrebu. Kráľ Alexander I. potom vymenoval novú vládu a jej vedením poveril Slovinca Antona Korošeca. Vlečúcu sa parlamentnú krízu sa kráľ snažil vyriešiť po svojom a od leta 1928 začal tajne pripravovať štátny prevrat. Pre svoje úmysly získal aj podporu Francúzska.

Medzivojnové obdobie sa v Juhoslávii skončilo trochu neskôr ako u nás, aprílovou vojnou v roku 1941. Juhoslávia bola rýchlo porazená a skĺzla do medzietnického násilia, chorvátska Ustaša prenasledovala Srbov, srbskí četnici bosniackych Moslimov a ku konci vojny spolu s partizánmi aj vojvodinských Nemcov. Postihol podobný osud aj Slovákov?

Vojvodina bola rozdelená. Báčka pripadla horthyovskému Maďarsku, Sriem a mestečko Zemun sa stali súčasťou takzvaného Nezávislého štátu Chorvátska (NDH), lebo do roku 1918 toto územie aj tak patrilo Chorvátsku. Banát oficiálne patril Srbsku, ale bol pod nemeckou okupáciou. 

Medzietnické násilie vo Vojvodine nedosiahlo také veľké rozmery ako napríklad v Bosne a Hercegovine alebo v Chorvátsku. Je však pravda, že vo veľmi zlom postavení bolo najmä srbské obyvateľstvo, ktoré sa do Báčky dostalo po roku 1918. V Báčke bola obnovená maďarizácia. Podobne nevýhodne na tom boli Srbi v chorvátskom Srieme.

Banát v tom čase získal nejakú autonómiu.

Srbsko bolo v rokoch 1941 – 1944 pod nemeckou vojenskou správou. Bola tam zriadená kolaborantská srbská vláda, ktorú väčšinu času viedol generál Milan Nedić. Banát patril formálne k Srbsku, ale ako autonómna oblasť bol spravovaný nacistickým Nemeckom prostredníctvom miestneho nemeckého obyvateľstva, tzv. Volksdeutscherov.

Slovákov to veľmi nepostihlo, niekoľkí sa zapojili do odboja, niektorí ešte predtým aj do československého odboja. Ale odbojové hnutie tam nebolo veľmi silné, lebo naň neboli vhodné podmienky, je to rovina.

Vyskytli sa nejaké diverzné akcie, aj boli niekoľkí pozatýkaní a v októbri 1941 v Báčskom Petrovci aj popravení. Odboj sa viac zmobilizoval až v roku 1944. Väčšina slovenských obcí bola oslobodená bez väčšieho boja na jeseň 1944.

Foto: archív Jána Tkáča

Ako sa Slováci stavali k maďarskej okupácii Báčky?

Navonok s ňou súhlasili. Obyčajní ľudia sa snažili žiť ďalej, pokračovali cirkevné podujatia, aj keď niektoré z nich mali už maďarský podtón, slávili sa maďarské štátne sviatky.

Slovenskí farári sa museli prispôsobiť, tí najexponovanejší slovenskí politici alebo novinári ako Andrej Sirácky alebo Michal Topoľský dokonca pracovali pre Slovenskú národnú jednotu, ktorá vychádzala v Budapešti. Publikovali aj knihy a vznikla aj menšinová Strana slovenskej národnej jednoty. Vo Vojvodine hralo rolu aj to, že Slováci tam nežili v maďarskom mori, ale boli tam aj srbské, maďarské a nemecké dediny, takže ani Maďari si tam nemohli dovoliť všetko.

Oficiálne sa zavrelo slovenské gymnázium v Petrovci, škola naďalej fungovala ako štátna maďarská. Keď sa konala maturita, členovia maturitnej komisie prišli odinakiaľ a skúšali v maďarčine.

Prvé prejavy odporu sa v slovenských obciach prejavili na jeseň 1941, keď sa pálili konopné sklady. Maďarská okupačná správa zostrila režim. V obciach južnej Báčky Petrovec, Pivnica, Hložany, Kulpín a Kysáč bolo niekoľko desiatok osôb zatknutých za protištátnu činnosť. Niektorí boli popravení.

V januári 1942 došlo aj k masakru v Novom Sade, keď maďarské okupačné vojská zabili vyše 3800 ľudí, prevažne Srbov, Židov, Rómov a Rusínov. Boli medzi obeťami aj Slováci?

V Novom Sade asi nie. Nová maďarská správa si vynucovala poslušnosť a utláčala najmä srbské obyvateľstvo, ktoré personifikovalo bývalú Juhosláviu, uplatňovala voči nemu najostrejšie represálie. Väčšie represie postihli aj Židov. Vo vzťahu ku Chorvátom, k Slovákom a Rusínom maďarské úrady spočiatku taktizovali s úmyslom oddeliť ich od Srbov a získať pre svoje ciele, respektíve rýchlo ich asimilovať. Koncom januára 1942 začali razie aj v slovenskom Petrovci, ale z nezistených dôvodov boli maďarské jednotky odvolané, takže Slováci boli ušetrení.

Represiám sa však nevyhli. Po spomínanom pálení konopných skladov boli 28. októbra 1941 v Petrovci popravení šiesti Slováci Braňo Mokić, Ján Labáth, Ján Márčok, Martin Hrubík, Rudolf Hrubík, maloletý Pavel Ďuga a dvaja Srbi, ktorí sa na akcii pálenia skladov nezúčastnili, ale boli považovaní za hlavných organizátorov. Desiatky ďalších Slovákov z južnej Báčky boli odsúdené na dlhoročné väzenie. 

Väčšina zatknutých bola pre nedostatok dôkazov prepustená. Zatýkania, aj keď v menšom meradle, pokračovali aj v priebehu rokov 1942 – 1943. Celková situácia v Báčke bola od roku 1942 do polovice roka 1944 na vojnové pomery pokojná. Mnohí báčski Slováci museli narukovať do maďarskej armády, prípadne boli neskôr ako maďarskí vojaci prevelení na ruský front.

Mali Slováci vplyv na AVNOJ, teda Antifašistickú radu národov Juhoslávie, ktorá bola najvyšším politickým orgánom partizánov?

Myslím, že priamo nie. Mnoho Slovákov sa však zúčastnilo na odboji, bojovali v partizánskych jednotkách. Janko Čmelík zo Starej Pazovy bol ako jediný Slovák vyhlásený za národného hrdinu.

S novým usporiadaním Juhoslávie po druhej svetovej vojne získala Vojvodina autonómiu, rovnako ako Kosovo. V prípade Kosova sa však vraví, že počas éry Aleksandra Rankovića autonómia existovala len na papieri, môžeme povedať to isté aj o Vojvodine?

Áno. Vojvodina a Kosovo boli autonómne oblasti v rámci Srbska, ale až do roku 1974 to bola iba formálna autonómia. Okrem toho bola Vojvodina po druhej svetovej vojne najviac zaťaženou oblasťou Juhoslávie, lebo ako najrozvinutejšia poľnohospodárska oblasť musela odvádzať potraviny, čo sa veľmi tvrdo vynucovalo. Súkromní roľníci museli odvádzať povinné dávky bez ohľadu na to, či vypestovali dostatok plodín. V tomto ohľade bola Vojvodina postihnutá viac než ďalšie rozvinutejšie oblasti Juhoslávie, teda Chorvátsko a Slovinsko, o južných regiónoch ani nehovoriac.

Ďalšia vec, ktorá nepriaznivo postihla Vojvodinu, bolo vysťahovanie Nemcov na konci vojny. Na miesto nich boli nasťahovaní obyvatelia zo zaostalejších regiónov Chorvátska, Kosova, Bosny a Hercegoviny a Čiernej Hory. Išlo prevažne o Srbov a Čiernohorcov.

Ako sa zmenilo národnostné zloženie Vojvodiny medzi rokmi 1920 a 1950?

Kým v roku 1921 žilo vo Vojvodine 36 percent Srbov a Chorvátov, v roku 1948 to už bolo 50 percent. Maďarov bolo v roku 1921 27 percent a v roku 1948 25 percent. Najväčší úbytok mali Nemci, z 23 percent klesli na necelé dve percentá. Nielen percentuálny, ale aj reálny počet Slovákov sa v tomto období zväčšil. V roku 1921 mali Slováci vyše tri percentá a v roku 1948 to boli približne štyri percentá.

Národnostná mapa Vojvodiny podľa rakúsko-uhorského sčítania z roku 1910. Srbi sú vyznačení modrou, Maďari žltou, Nemci olivovou, Rumuni purpurovou a Slováci fialovou farbou. Zdroj: Wikimedia

Národnostné zloženie Vojvodiny sa výraznejšie začalo meniť už počas pozemkovej reformy v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Reforma mala poslúžiť na zlepšenie etnického zloženia Vojvodiny, keďže v nej Srbi nemali väčšinu. Najviac pozemkov dostali Srbi. Boli im pridelené pozemky, ktoré boli odňaté cudzím štátnym príslušníkom alebo veľkostatkárom nad určitú výmeru pôdy.

Napríklad najväčší veľkostatok v južnej Báčke a severnom Srieme bol majetok grófa Rudolfa Choteka vo Futogu. V jeho blízkosti sa nachádza najviac slovenských dedín v Báčke. Chotekovci bola pôvodne česká šľachta, ktorá získala majetky aj v Uhorsku. Centrum ich panstva v Uhorsku sa nachádzalo na území dnešného Slovenska v Dolnej Krupej. Žila tam jeho sestra Mária Henrieta Choteková, ktorú prezývali ružová grófka. Srbi považovali Rudolfa Choteka za Nemca, pričom jeho sestry v Dolnej Krupej bežne rozprávali po slovensky.

Je to tá istá rodina Choteková, z ktorej pochádzala aj Žofia, manželka arcivojvodu Františka Ferdinanda?

Áno, Žofia Choteková bola prasesternica Rudolfa Choteka. Vraj sa u nich vo Futogu František Ferdinand d’Este s manželkou prinajmenšom raz zastavili.

Juhoslovanská vláda na majetkoch, ktoré počas pozemkovej reformy zhabala, zriadila nové dediny, kam nasťahovala Srbov z južných oblastí Srbska alebo z Kosova. Boli to takzvaní solúnski dobrovoľníci, ktorí v prvej svetovej vojne bojovali za srbskú armádu.

To bola prvá vlna srbského prisťahovalectva a druhá prišla po druhej svetovej vojne, keď ich nasťahovali do nemeckých dedín. Do sedemdesiatych rokov Srbi tvorili asi polovicu obyvateľstva Vojvodiny, ale dnes sú to už viac než dve tretiny, lebo ďalšia vlna prišla po rozpade Juhoslávie z Chorvátska a Bosny a Hercegoviny.

Koľko tam bolo Slovákov?

Podľa odhadov žilo v dvadsiatych rokoch vo Vojvodine približne 48-tisíc Slovákov a Čechov, väčšinou Slovákov, a v roku 1948 vyše 72-tisíc. Asi jedno percento tvorili Rusíni. Tých niekoľko tisíc dnešných Rusínov na Vojvodine pochádza zo Zemplína, ale rozprávajú inak ako Rusíni na Slovensku. Ich jazyk je bližšie východoslovenskému nárečiu. Status národnostnej menšiny získali v socialistickej Juhoslávii a bola to vtedy jediná krajina, ktorá ich oficiálne uznávala.

Najväčšiu početnosť Slováci dosiahli v šesťdesiatych rokoch, odvtedy to začalo postupne klesať. Za socializmu odchádzali do Nemecka ako gastarbajteri, niektorí odišli do Austrálie alebo do Argentíny. Najväčší úbytok prišiel za posledných dvadsať – tridsať rokov, počas vojny v bývalej Juhoslávii a najmä v čase, keď bola zrušená vízová povinnosť do Európskej únie, vtedy začali prichádzať na Slovensko. V roku 2021 tu žilo už len 41 730 Slovákov.

Aký vplyv malo na tamojších Slovákov vylúčenie Juhoslávie z Informbyra a spor medzi Titom a Stalinom?

V povojnovej Juhoslávii sa kládol dôraz na bratstvo i jedinstvo, bratstvo a jednotu. Slováci mali menšinové práva, mali svoje školstvo, nárok na tlmočníka, hoci to veľmi nepoužívali, lebo väčšinou vedeli po srbsky. Takže v tomto zmysle sa ich to nedotklo. Prerušila sa však spolupráca s československými inštitúciami, s Maticou slovenskou, nesmela sa dovážať literatúra.

Väčšina Slovákov podľahla oficiálnej ideológii, Tito bol aj medzi Slovákmi veľmi populárny. Juhoslovanská myšlienka bola oveľa populárnejšia medzi Slovákmi než medzi Srbmi či Chorvátmi.

Dokonca ešte v časoch kráľovskej Juhoslávie, keď premiér Stojadinović preberal niektoré fašistické prvky od Maďarov a Talianov, získal viac hlasov v dedinách národnostných menšín než v srbských či chorvátskych obciach.

Pretože pre menšiny bolo prijateľnejšie identifikovať sa s veľkým mnohonárodnostným štátom než s národnými stranami Srbov či Chorvátov?

Áno, a brali to tak, že konečne nastal pokoj a ustali trenice medzi Chorvátmi a Srbmi. Konečne bol poriadok a Slováci sa prispôsobili. V tomto ohľade vojvodinským Slovákom najviac vyhovovala socialistická Juhoslávia. V tom čase tam, kde boli miešané manželstvá, niektorí Slováci uvádzali ako národnú príslušnosť juhoslovanskú.

Nová ústava Juhoslávie v roku 1974 posilnila právomoci republík aj autonómnych provincií, čo neskôr bolo aj jedným z faktorov pri rozpade Juhoslávie. Ako ju vnímali Slováci?

Väčšina vojvodinských Slovákov bola stotožnená s Titovou Juhosláviou. Keď v roku 1988 srbský prezident zrušil autonómiu Vojvodiny a Kosova, Slováci sa k tomu veľmi nevyjadrovali, respektíve nemali na výber. Drvivá väčšina Slovákov bola proti rozpadu Juhoslávie. Počas rozpadu boli rozdelení, niektorí mali pochopenie pre Chorvátov a Slovincov, niektorí nie, niektorí nesúhlasili s Miloševićom, ale takmer všetci dúfali, že Juhoslávia zostane jeden štát.

Iná situácia bolo bombardovanie Srbska v roku 1999, to už mnohí Slováci boli proti tomu a proti NATO.

Slovenka vo VojvodineFicova vláda dala zahraničným Slovákom zaucho, polícia chráni bitkárov

Christian Heitmann

Časť vojny v Chorvátsku sa udiala v oblasti, kde žijú aj Slováci, ako je Ilok vo východnom Slavónsku. Ako na nich vplývala vojna a ako sa k nim stavali srbskí separatisti v tomto regióne?

Vo východnom Slavónsku Chorváti buď odišli, alebo ich vyhnali, a do ich domov alebo prišli Srbi, alebo tie domy vyrabovali. 

Vtedajšia slovenská Mečiarova vláda sa k tamojším Slovákom zachovala lepšie než terajšia Ficova k Slovákom vo Vojvodine. Vtedajší slovenský veľvyslanec v Chorvátsku Matúš Kučera a celá slovenská diplomacia sa tamojších Slovákov v Iloku a vo Vojvodine viackrát zastali.

Bolo to veľmi ťažké, časť Slovákov z Iloku odišla, ale väčšina tam zostala. Možno aj preto si tamojší Srbi nedovoľovali tak veľa voči ostatným obyvateľom a nedochádzalo k takému veľkému rabovaniu. V okolí Iloku to bolo oveľa horšie.

Môj prostredný brat bol vtedy v Juhoslovanskej národnej armáde (JNA) v tom regióne, medzi Ilokom a Vukovarom, a moji rodičia prechádzali cez toto územie a často boli kontrolovaní, najprv chorvátskymi pohraničníkmi, kým tam ešte boli, a potom ich kontrolovala JNA alebo tie srbské paravojenské formácie. Niekedy to bolo dosť hrozivé, ale väčšinou ich pustili.

V okolitých prázdnych chorvátskych dedinách medzi Ilokom a Vukovarom boli mnohé domy rozstrieľané. Keď Chorváti odchádzali, nemohli všetko zobrať so sebou, a tak dobytok a zvieratá pustili von. Keď sa tam neskôr nachádzali mŕtvoly, žrali ich svine. Niektorí vojaci z toho dostali takú averziu, že prestali jesť bravčové mäso.

Ale keď som tam po dlhom čase minulý rok prechádzal, dediny na chorvátskej strane vyzerali oveľa lepšie než tie na srbskej strane.

Vďaka pomoci z EÚ?

Asi áno. Kým chorvátske dediny aj napriek vysťahovalectvu vyzerajú rovnako ako na Slovensku alebo aj lepšie, dediny vo Vojvodine vyzerajú, akoby tam bol zamrzol čas kdesi v osemdesiatych, deväťdesiatych rokoch. Vôbec sa tam neinvestuje, vôbec sa nestavia, stagnuje to.

Aké bolo postavenie Slovákov v Miloševićovom Srbsku?

Vďaka tomu, že ľudia v Srbsku zostávali, tak to chvíľu ešte fungovalo. Zostávali tam aj tí vzdelanejší. Chvíľu to vyzeralo nádejne. Hlavne keď bol premiérom Srbska prozápadne orientovaný Zoran Đinđić, ktorého nanešťastie zavraždili, a potom prezident Boris Tadić.

Fico podáva nedávny incident v Báčskom Petrovci ako vnútrosrbský spor, ku ktorému sa nemusí vyjadrovať, lebo Slováci sú na obidvoch stranách. Nakoľko sa dá o tamojších Slovákoch povedať, že sú rozpoltení?

Myslím, že sú rozpoltení. Podľa mňa Vučićov režim funguje ako mafiánsky štát či tak, ako o robili nacisti a fašisti v dvadsiatych a tridsiatych rokoch. Majú vládu vo všetkých obciach, na všetkých úrovniach, a kto chce byť v nejakej funkcii alebo nejakom zamestnaní, musí byť členom strany.

Vučićova SNS má okolo 900-tisíc členov...

Poznám ľudí, ktorí to odmietli a radšej išli na Slovensko alebo inde do zahraničia. 

Je tam dosť rozšírené úplatkárstvo, mnohí ľudia sú skorumpovaní a budú podporovať súčasnú vládu. Veľa ľudí preto už ani nechodí voliť, nie je to vôbec demokratický štát.

Čo by mohla slovenská vláda urobiť, aby podporila tamojších Slovákov?

Myslím, že súčasná vláda ide v línii, ktorú založilo ešte Československo, hoci súčasná slovenská vláda to dotiahla do extrému. Všetko je v línii, že sa podporuje folklór, kultúra. Lenže Slováci v Srbsku nemôžu žiť iba z kultúry a folklóru. A keďže celá Vojvodina je ekonomicky zneužívaná, ľudia z nej odchádzajú, nielen Slováci, ale aj Srbi, a v poslednom čase aj z južnejších oblastí z bývalého užšieho Srbska na juh od Belehradu.

Ešte v dvadsiatych rokoch 20. storočia odporúčal československý vyslanec v Belehrade ekonomicky previazať Vojvodinu s Československom, písal o tom vo svojich správach vyslanec Kalina. Ale nič z toho nebolo. Súčasná srbská vláda všetko, čo má nejakú hodnotu, predáva na Západ alebo Číňanom. Vojvodinskí Slováci svoje pozemky alebo aj domy predávajú alebo prenajímajú novým veľkostatkárom.

Celkovo by sa slovenská vláda mala viacej zaujímať o Slovákoch vo Vojvodine, tak ako aj o udalosti, ktoré sa udiali počas Slovenských národných slávností v Petrovci. Alebo počas volieb do Matice slovenskej v Srbsku, kde takisto nebolo všetko čisté. Ficova vláda argumentuje, že to je vmiešavanie sa do vnútorných záležitostí Srbska. Ale tam ide čisto o podporu slovenskej menšiny v Srbsku a o dodržiavanie ľudských práv vo všeobecnosti. Iné štáty, ako napríklad Maďari či Nemci, sa o svoje menšiny v zahraničí starajú viac ako Slovensko.