Stretnutie Fica s Putinom Ešteže máme aj tradície, za ktoré sa nemusíme hanbiť

Dnešný dátum, 2. september, má zaujímavú symboliku. Spájajú sa s ním dve udalosti, z ktorých každá hovorí o konaní reprezentanta Slovenska vo chvíľach, keď sa náš sused ocitol v ťažkých časoch.

Prvú udalosť zhrňme len krátko, lebo sme ju všetci mali možnosť sledovať na vlastné oči. 

Druhého septembra 2025 sa Robert Fico v Číne opäť stretol s Vladimirom Putinom. Keďže časť stretnutia sa udiala v priamom prenose, na vlastné oči sme videli toľko skloňovanú suverénnu zahraničnú politiku. 

V realite išlo zo strany slovenského premiéra o zmes diplomatického hrkútania a absurdných vízií typu, že Rusi a Američania by mohli spoločne postaviť na Slovensku nový jadrový reaktor.

Je pravdepodobné, že v podobnom duchu sa odohrala aj neverejná časť stretnutia, po ktorej sa slovenskej zahraničnej politike ušla pochvala priamo od Vladimira Putina. 

Čiže ruský prezident, ktorý je zodpovedný za agresiu voči susednému štátu a za vojnové zločiny, chváli našu zahraničnú politiku. 

Niečo také sa počúva naozaj veľmi ťažko.

Stretnutie v ČínePutin ocenil zahraničnú politiku Slovenska, Fico chce odovzdať posolstvo Zelenskému

Marek Holka

Pri druhej udalosti sa pristavíme dlhšie, keďže je ukrytá len v niekoľkých štúdiách a väčšina Slovákov o nej netuší. 

Slovenský veľvyslanec v Poľsku Ladislav Szathmáry predniesol 2. septembra 1939 v poľskom rozhlase prejav, v ktorom sa dištancoval od rozhodnutia Tisovho štátu zapojiť sa do ťaženia proti Poľsku a vyzval Slovákov na odpor voči Tretej ríši. 

Okrem iného predniesol aj tieto vety: „Je našou povinnosťou, aby sme v tejto vážnej chvíli bojovali po boku toho národa, ktorý bojuje za najvyššie ideály ľudstva tak, ako sme vždy za ne bojovali. Nie je možné, aby sme išli za politikou, za ktorú by sa museli museli hanbiť najväčší synovia slovenského národa.“

Už predtým poslal veľvyslanec list aj poľskému ministrovi zahraničných vecí Józefovi Beckovi, v ktorom sa mu ospravedlnil za poskytnutie slovenského teritória na útok proti Poľsku a označil to za hanbu svojej krajiny.

Reakcia na seba nenechala dlho čakať. V roku 1940 bratislavský krajský súd odsúdil Szathmáryho na sedem rokov väzenia a jeho majetok bol zhabaný v prospech štátu. 

To sa však už dialo v jeho neprítomnosti. Poľské úrady mu totiž pomohli utiecť cez Rumunsko do Paríža, kde sa pridal k československému zahraničnému odboju. Po oslobodení bol Szathmáry vymenovaný za československého veľvyslanca v Nórsku, tento post si však dlho neužil. Zakrátko bol povolaný naspäť do Prahy a degradovaný.

Na ministerstve už získavali vplyv komunisti okolo Vladimíra Clementisa a Szathmáryho niekoľkomesačná služba v diplomacii slovenského štátu znamenala, že sa stal neprijateľným „reakcionárskym“ živlom. V novembri 1946 ho z ministerstva definitívne prepustili a o niekoľko týždňov neskôr v Prahe vo veku 51 rokov zomrel.

Szathmáryho krok sa, samozrejme, nedá s okolnosťami dnešného Ficovho konania porovnávať. Išlo o individuálny akt vzdoru, ktorý nemohol zmeniť zahraničnú politiku slovenského štátu, ten už bol vtedy v područí Hitlera. 

Fico je dnes tým, kto má vo svojich rukách politiku štátu k našim susedom, a nikto na neho netlačí. Jeho priateľské stretávanie s Putinom sa nedá ospravedlniť ničím, ani rečami o tom, že sa s ním stretáva aj americký prezident. Slovensko nie je veľmoc a nedokáže sprostredkovať zastavenie vojny. 

Je jasné, že za Ficovými stretnutiami s Putinom sú čisto vnútropolitické dôvody, jeho cynický oportunizmus a osobné sympatie, ktoré však nekorešpondujú s názorom veľkej časti národa. 

Je to nepríjemný pohľad. No práve v takýchto chvíľach je dôležité pripomenúť si, že tento národ má aj iné tradície, ku ktorým môže vzhliadať. 

Keby sa príbehy, ako bol ten Szathmáryho, dostali z akademických zákutí na oči verejnosti a viac sa o nich hovorilo, tak by sa možno Robert Fico nemohol správať tak ponižujúco trápne.