Anexia Západného brehu Nový návrh Becalela Smotriča by nadobro ukončil mierový proces na Blízkom východe

Izraelský koaličný radikál a minister financií Becalel Smotrič v stredu predložil mapu, ktorá ilustruje jeho nápad anexie väčšiny územia Západného brehu. Toto územie, kde žije väčšina Palestínčanov, Izrael dobyl v šesťdňovej vojne v roku 1967. Jeho rozdelenie je odvtedy jedným z hlavných sporných bodov medzi Izraelom a Palestínčanmi.

Smotričom navrhovaná anexia by bola v priamom rozpore s dohodami z Osla z roku 1993 a Palestínčanom by ponechala už len 18 percent územia Západného brehu rozdeleného do šiestich enkláv.

„Kto môže brániť štát s takou malou strategickou hĺbkou? A preto je cieľom suverenity raz a navždy odstrániť palestínsky štát z programu. A to sa dosiahne uplatnením (suverenity) na celé územie okrem centier arabského obyvateľstva. Nemám záujem nechať ich užívať si to, čo im štát Izrael ponúka,“ vyhlásil Smotrič na tlačovej konferencii, na ktorej predstavil svoj plán. 

Podľa vlastných slov chce pod priamu izraelskú suverenitu získať „maximálne územie a minimálnu (palestínsku) populáciu“.

Pred Smotričovým návrhom už varujú viacerí odborníci aj spriatelené arabské štáty. Spojené arabské emiráty, ktoré v roku 2019 ako prvý arabský štát od podpísania mierovej zmluvy medzi Izraelom a Jordánskom v roku 1994 normalizovali vzťahy s Izraelčanmi, vyhlásili, že anexia Západného brehu by predstavovala koniec mierového procesu na Blízkom východe.

„Anexia by bola pre moju vládu červenou čiarou a to znamená, že nemôže dôjsť k trvalému mieru. Zrušila by myšlienku regionálnej integrácie a bola by koncom dvojštátneho riešenia,“ povedala pre Times of Israel špeciálna vyslankyňa emirátov Lana Nusseibeh.

Ba čo viac, anexia by takmer s istotou nadobro pochovala úsilie o normalizáciu vzťahov medzi Izraelom a Saudskou Arábiou.

Hoci detaily budúcej dohody medzi Izraelom a Palestínčanmi boli predmetom vášnivých diskusií, jej zásadné parametre určil ešte v decembri 2000 americký prezident Bill Clinton.

Clinton vtedy navrhoval vznik palestínskeho štátu zahŕňajúceho okolo 95 percent Západného brehu Jordánu, zatiaľ čo Izrael by anektoval najväčšie osady, v ktorých vtedy žilo asi 80 percent židovských osadníkov na Západnom brehu. Palestínčania by ako kompenzáciu zrejme dostali menšie neosídlené územia, ktoré už pred rokom 1967 boli súčasťou Izraela.

Jeruzalem by sa rozdelil podľa etnického princípu, Palestína by bola nezávislým a suverénnym štátom, ale Izrael by si (dočasne) ponechal obmedzené varovné stanice pri hranici s Jordánskom. Palestínski utečenci z predošlých vojen (najmä rokov 1948 a 1949) by sa smeli vrátiť iba do palestínskeho štátu (s možnými, čo do počtu veľmi obmedzenými výnimkami).

Napriek nezhodám v detailoch bolo odvtedy obom stranám jasné, že budúca dohoda sa bude do veľkej miery orientovať podľa Clintonových parametrov. Nielen preto, lebo to bolo formátom, ktorý podporili USA, EÚ aj mnohé arabské štáty, ale aj preto, že do veľkej miery odzrkadľovali diktát reality.

Obe strany, Palestínčania aj Izraelčania, sa museli zmieriť s tým, že protistrana je príliš veľká a početná, aby mohli presadiť jednostranné riešenie. Rovnako ako Palestínčania nevedeli Izrael poraziť vojensky a získať to, po čom túžili (nezávislú krajinu „od rieky po more“), ani Izrael nedokázal trvalo integrovať celé územie dobyté vo vojne v roku 1967 aj s jeho arabskými obyvateľmi.

Nálety na JemenIzrael zabil premiéra húsíovcov, tí sľubujú pomstu a uniesli pracovníkov OSN

Christian Heitmann

Pre Izrael ako väčšinovo židovský štát s početnou arabskou menšinou je dlhodobo neprijateľné pohltiť celý Západný breh, pretože so svojou početnou arabskou populáciou by výrazne zmenil demografickú rovnováhu v krajine.

Na Západnom brehu (nepočítajúc východný Jeruzalem) v súčasnosti žije viac než 3,6 milióna ľudí, z toho asi tri milióny Arabov a pol milióna Židov.

Aj keď Smotričov návrh zjavne cieli na vylúčenie šiestich hlavných palestínskych populačných centier (Ramalláh, Hebron, Jericho, Nablus, Dženín a Túlkarim) aj s predmestiami, súčasťou Izraela by sa stala asi polovica Palestínčanov žijúcich na Západnom brehu, čím by sa počet Arabov v Izraeli takmer zdvojnásobil.

Tí zo Západného brehu navyše doposiaľ nemali status izraelských občanov a nechcú a nedokážu sa s týmto štátom identifikovať.

Takýto krok by išiel proti každému inštinktu zakladateľov štátu Izrael, ktorí vždy, keď mali na výber medzi väčším, heterogénnym územím alebo menším, vnútorne skonsolidovaným štátom, vybrali si tú druhú možnosť.

Navyše by anexia zanechala Palestínčanov rozbitých nie do dvoch (Západný breh a Pásmo Gazy), ale až do siedmich územne oddelených enkláv. Pre plán palestínskej štátnosti by bol takýto krok posledným klincom do rakvy.

Nie je predstaviteľné, že by Palestínčania na Západnom brehu mohli na takýto jednostranný koniec izraelsko-arabského mierového procesu reagovať čímkoľvek iným ako ďalšou radikalizáciou, novým povstaním a opakovaným krviprelievaním.

Smotrič svoj návrh môže odôvodňovať potrebou zaistiť izraelskú „bezpečnosť“, ak sa však presadí, v realite zanechá Izrael výrazne menej bezpečným.