Podľa Friedricha Schillera (1759 – 1805) musí mať citlivý človek estetickú skúsenosť, ktorá je fyzická, aby sa dostal do stavu rozumnosti a morálnosti.

Začnime tým, že Schiller nebol veľkým propagátorom demokracie. Dokáže byť síce tajomný, aspoň pre mňa, a občas nechutne abstraktný, no predstavuje si, že človeka nerobí človekom to, že jestvuje ako číslo na účely počítania. Schiller napríklad nepodceňuje rozum a vieru. Ak početnejšia strana vyhlási, že je niečo „dobré“, nič to s ním nerobí. Zlo je stále zlom.

V skutočnosti je (podobne ako americkí otcovia zakladatelia) voči demokracii podozrievavý. Dobro a zlo sú vo svojej podstate poznateľné. Republika, ktorá sa Bohu páči, bude priaznivá voči dobru a bude podporovať spravodlivé záujmy. Nebude ľahostajná voči tomu, aby viedla ľudí k dobru. Prirodzene sa bude stavať proti zlým ľuďom. A bude slúžiť ľuďom slobodným.

Byť slobodný teda neznamená iba mať hlasovacie právo. Skôr to znamená nemať hlasovacie právo s cieľom vytvárať racionálne a morálne skutočnosti. Znamená to skôr nechať na Boha – alebo na „Absolútno“ – to, čo je v Božej sfére.

A to zasa znamená, že na to, aby sme objavili pravdu, musia sa z nás stať akoby študenti umenia. Musíme sa snažiť a nebyť ľahostajní, aby sme sa mohli znovu dostať do stavu, že budeme skutočne ľudskí, že každý z nás bude človekom medzi ľuďmi.

Samozrejme, Schiller o tomto písal ako o niečom, po čom túžil. Zvyk mať účasť na jeho poézii „radosti“ pokračoval aj s Beethovenovou pomocou počas nasledujúcich storočí až dodnes.

Hoci sa stal profesorom filozofie (a histórie) v Jene, nikdy nebol profesionálnym filozofom v dnešnom slova zmysle, nepoužíval slová s mechanickou presnosťou. Bol jedným z veľkých amatérskych filozofov podobne ako Platón, Aristoteles, svätý Tomáš a ostatní.

Zaujímal sa o pravdu a chcel nájsť spôsob, ako ju žiť (vo chvíľach, keď sám nebol skazený). Väčšinou sa chcel vyhnúť tomu, aby bol tým, čo Fichte nazýval „čistý Objekt“, ktorý úplne ovládajú materiálne príčiny. Naopak, chcel, aby ho ovládalo Absolútno, čo bolo Schillerovo výstredné pomenovanie Boha Otca.

A práve pri hľadaní vzdelávania, ktoré urobí z ľudí ľudí – v najvyššom zmysle –, sa podľa mňa nevyhnutne uchýlil k myšlienke „vzdelávania prostredníctvom umenia“. Vyložil ho Platón v dialógoch Štát (v III. a VII. knihe), Zákony a Protagoras.

Schillerovým príspevkom bola séria 27 listov O estetickej výchove človeka. Najlepšia moderná „učebnica“ je Výchova umením od sira Herberta Reada.

Zdá sa mi kuriózne, že všetky ostatné teórie výchovy a vzdelávania tento rozmer väčšinou ignorujú v prospech vecí, ktoré ja považujem za irelevantné.

Rady vyučujú umenie technickým spôsobom v štýle návodov, no ako si uvedomuje väčšina umelcov zo všetkých rozličných umení, toto sa naučiť nedá. Vlastne sa nedá naučiť väčšina tém vrátane techniky a veterinárnej medicíny. Človek sa naučí, čo sa naučiť dá, nie od byrokratov, ale napodobňovaním vzorov.

To prichádza spolu so slobodou a nábožnosťou. Človek objaví veci tak, že sa medzi ne vrhne, že „chodí s Bohom“, ako hovorieval môj otec (niekdajší učiteľ). A pomocou mimésis, ako tento výraz chápali Gréci.

Človek sa učí pri tom, ako dýcha, a vzdeláva ho to, čím sa stáva – vzdeláva či už dobre, alebo slabo. Ako mi raz povedal jeden inšpiratívny univerzitný profesor, keď som sa ho spýtal, či mala hŕstka jeho najlepších študentov niečo spoločné: „Všetci bez výnimky boli samoukovia.“

Iba lajdákov bolo treba „učiť“ a žiadny z týchto stoviek si z toho veľa neodniesol.

Rozum a vieru, ktoré sú základom morálky, človek získava pri stretnutí s pravdou. To sa začína prvými neobvyklými vnemami a myšlienkami prostredníctvom svätej pokory, ktorá vedie človeka tam, kam nedosiahnu školy. Umenie formuje človeka, jeho poznanie a správanie, a pritom sa stáva umelcom – alebo nepodarkom.

Aby sme však boli ku školám spravodliví, bývali užitočné vtedy, keď učitelia a zamestnanci chápali svoju jednoznačne morálnu funkciu. To bolo predtým, než myšlienka „slobody“ vylúčila akékoľvek povedomie zodpovednosti.

Túto myšlienku totiž môže nahradiť iba tá, že človek je (podobne ako zviera) konzument vecí. Učí sa konzumovať a to, čo robí, je proces asimilácie.

Voilà! Tajomstvo „výroby“, ktorá sa dnes chváli: tajomstvo, ktorým sa rozličné formy živín menia na stolicu. Efektívnejšia výroba vytvára väčšie množstvo, no v skutočnosti to umenie nie je, iba ak pre malé deti. Na druhej strane sú výrobné normy v podstate moderné.

No práve zámerným súladom s krásou človek dozrieva na tvora, ktorý je ľudský a prekračuje živočíšnu úroveň čisto zmyslovej skúsenosti. Človek sa rodí s inštinktom „veci napraviť“.

Zo všetkých stvorení na svete má iba človek tento inštinkt v jednoznačne intelektuálnej forme. Podobne si aj hľadá správne miesto v celom poriadku spoločnosti. Nesnaží sa o rovnosť, ktorá sa nikdy nedá dosiahnuť, hľadá si úlohu podľa toho, ako sú mu zjavené schopnosti jeho bytia.

Práve z tohto dôvodu vedie vzdelávanie prostredníctvom umenia k aristokracii. Lebo svet je veľký a je na ňom miesto pre mimoriadne rôznorodé ľudské bytosti, ktoré „sa prejavujú“ a pritom spolupracujú.

Žiaľ, v našom súčasnom hospodárskom a vzdelávacom systéme niet veľa miesta pre slobodu. Sme otrokmi prirodzenosti, do ktorej sme sa narodili, tak ako sú jej otrokmi zvieratá.

Boh nás stvoril, aby sme prekvitali ako umelci, no, hľa, tvoríme stále viac odpadu.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David Warren je bývalý redaktor časopisu Idler a stĺpčekár v kanadských novinách. Má bohaté skúsenosti na Blízkom i Ďalekom východe. Jeho blog Essays in Idleness (Eseje vo chvíľach ničnerobenia) možno aktuálne nájsť na http://davidwarrenonline.com/.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.