Francúzsko, kedysi uznávané ako kultúrny líder Západu, zažíva čosi, čo mnohí Francúzi a Francúzky označujú slovom la malaise: obavy, nepokoj a dezilúziu v spoločnosti spôsobené pocitom úpadku národa a hospodárskej stagnácie. Američanom, ktorí majú záujem pochopiť tento aktuálne výrazný stav otrávenosti a melanchólie, ponúka jasnú diagnózu jeho ideologických, intelektuálnych a duchovných koreňov nová kniha od Chantal Delsolovej Prosperity and Torment in France (Prosperita a trýzeň vo Francúzsku).

Delsolová, významná francúzska katolícka spisovateľka, filozofka a členka Academie des Sciences Morales et Politiques v rámci Institut de France, uvažuje o pretrvávajúcich paradoxoch a patológiách podkopávajúcich francúzske republikánske ideály slobody, rovnosti a bratstva. Jej presvedčivá analýza rozvíja a aktualizuje kritiku, ktorú po prvýkrát vyslovil Alexis de Tocqueville v knihe Starý režim a revolúcia, kde podrobne líči podmienky vo Francúzsku, ktoré viedli k revolúcii v roku 1789.

Táto krátka štúdia, ktorú uverejnilo vydavateľstvo University of Notre Dame Press a preložil Andrew Kelley, tvrdí, že napriek svojim závideniahodným osudom je Francúzsko pre nerealistické očakávania pozemskej utópie deprimovanou krajinou. Francúzsko má „národné bohatstvo ako Nemecko, sociálne výdavky ako Dánsko, no ľudia sú v ňom šťastní ako… v Mexiku“. Delsolovej bohaté a provokatívne argumenty dáva do širšieho historického a filozofického kontextu zasvätený predslov, ktorý napísal Daniel J. Mahoney, akademik v Claremont Institute a emeritný profesor na Assumption University, ktorý veľa písal o francúzskom politickom myslení.

Napriek svojmu bohatému kultúrnemu dedičstvu, vysokej životnej úrovni a štedrému sociálnemu štátu sa Francúzsko podľa Delsolovej obáva, že bude „degradované“ z veľmoci na štát stredného rangu. Svoj jazyk, spôsob života a sociálny model síce Francúzsko považuje za bezkonkurenčné, no mnohí sa hanbia za to, že jeho socialistický systém verejnej správy a sociálna zmluva už nepostačujú a musia sa prispôsobiť, aby dokázali konkurovať vonkajšiemu svetu.

Tieto pocity nedostatočnosti a „trýzne“ Delsolová sleduje prostredníctvom rozmanitých historických a kultúrnych paradoxov. Rozpráva o primáte Francúzska ako „najstaršej dcéry Cirkvi“, ktorý siaha až po pokrstenie barbarského kráľa Chlodovika v roku 496 po Kr. Tento primát zničil agresívny antiklerikalizmus a sekularizmus a Francúzsko sa namiesto toho stalo „najstaršou dcérou revolúcie“.

Delsolová opisuje malé horlivé katolícke spoločenstvo mladých rodín vo Francúzsku (prekvapivo v rámci elitnej triedy), ktoré ukazuje záblesk nádeje do budúcna. Francúzsko je však dnes najmenej náboženskou krajinou v Európe. Podľa Delsolovej to malo za následok hľadanie náhradných náboženstiev, obnovu pohanstva a najmä uctievačov Gaie a ekológie. Zákony, správanie a morálka inšpirované kresťanstvom dnes vo Francúzsku v podstate neexistujú.

Naproti tomu autorka opisuje „úlisnosť a pokrytectvo“ francúzskych médií a intelektuálov, keď podporujú islam, často dokonca radikálnych arabskomoslimských imigrantov. Deje sa to v dôsledku „kolonialistickej“ viny, ktorá podkopáva francúzske idey jednoty a bratstva a vytvára „akési vykupiteľské sebabičovanie“.

Štatistiky sú znepokojivé: podľa prieskumu z roku 2015 skoro tretina mladých moslimov vo Francúzsku dáva prednosť právu šaría pred francúzskym právom. V blízkej budúcnosti budú arabskí moslimovia predstavovať štvrtinu obyvateľstva. Každé dva týždne sa otvorí nová mešita a zatvorí jeden kostol, pričom mnohé mestá vo Francúzsku už vyzerajú skôr ako arabskomoslimské než ako francúzske a sú v nich veľké štvrte, do ktorých sa polícia neodvažuje vkročiť. Štúdia z roku 2023 zistila, že 87 percent Francúzov sa obáva občianskej vojny v dôsledku islamistického fundamentalizmu a liberálnej imigračnej politiky.

Asimilácia a integrácia predstavujú bežné problémy vo veľkej časti Západu, najmä vo vzťahu k moslimským komunitám. Delsolová identifikuje Achillovu pätu francúzskych intelektuálov: „Boli sme presvedčení, že náboženstvo je už naveky zbytočné. Považujeme ho za detinskú rozprávku na dobrú noc. No keď sa znovu objaví v takejto sile, nemáme žiadne intelektuálne prostriedky, ako ho uchopiť... iba pohŕdanie a urážky, ktoré v tomto prípade nefungujú.“

Osobitnú zlosť si ponecháva pre médiá: „Nechápu nič z náboženského fenoménu. Pre ne je ako neidentifikovateľný objekt.“ Problémy sú jasné, ale riešenia bez úprimnej duchovnej obnovy chýbajú.

Jednou z francúzskych patológií, ktoré Delsolová rozoberá, je nenávisť k individuálnej dobročinnosti. Štátna podpora „je anonymná, kým individuálna dobročinnosť sa predvádza a vystatuje, a preto je ponižujúca“. Výstižný príklad: spor okolo znovuvybudovania katedrály Notre-Dame v Paríži po požiari v apríli roku 2019, ktorého príčina zostáva stále nevysvetlená. Keď niektorí francúzski podnikatelia ohlásili štedré dary na pomoc s rekonštrukciou, po celej krajine sa zdvihlo masívne pobúrenie nad daňovými odpočtami, pričom mnohí tvrdili, že by potrebné peniaze mali pochádzať iba od štátu.

Delsolová sa sťažuje, že napriek zjavnej potrebe pomoci po národnej tragédii sa francúzska verejná mienka starala iba o to, aby „patrónom umenia zabránila získať si týmto gestom povesť, znevažovala ich štedrosť a robila z nich supov, ktorí sa naháňajú za slávou“.

V kapitole o „materskej“ povahe francúzskeho štátu Delsolová uvažuje nad tým, ako sa počas americkej revolúcie otcovia zakladatelia emancipovali od Anglicka ako „materskej krajiny“, proti čomu stojí vražda kráľa počas Francúzskej revolúcie a symbol Marianne ako matky Francúzskej republiky. Týmto sa podľa nej vytvorili reálne rozdiely v národnej identite oboch krajín.

Francúzsky sociálny systém spolu s preferenciou centralizovanej vlády zvyšuje moc štátu, pričom sa „materinsky stará“ o svojich občanov a infantilizuje ich:

Sociálny systém nielenže uľahčuje prirodzené neresti ako podvádzanie a lenivosť, ale pomáha im aj rozvíjať sa. Vždy sa sťažuje, ale nikdy neobviňuje, nič nevyžaduje, ale všetko dovoľuje, a tak francúzsky sociálny systém vytvára populáciu rozmaznaných detí, ktoré sú neustále láskané, ale nikdy nie spokojné.

Delsolová pokrýva aj mnohé iné oblasti: pohŕdanie provinciami zo strany Paríža; démonizáciu „krajnej pravice“ a pokus o jej zrušenie, hlboko zakorenený komplex nadradenosti spojený so zžieravým sebaspochybňovaním; uprednostňovanie osvieteného autokrata pred chaotickou demokraciou; väčšie oceňovanie extrémnej rovnosti než slobody (prednosť sa dáva spoločnosti s veľkou nezamestnanosťou pred „malými džobmi“ alebo, povedané inak, „nezamestnanosť nie je problém, ale riešenie“). A oveľa viac.

Všetko toto tvorí odstrašujúci príklad. Kým ľavica naďalej pretláča po celom Západe ateizmus, podivné ideológie ako transgenderizmus, utopické vízie a socialistické opatrenia, musia Spojené štáty zostať ostražité, aby nechytili vlastnú verziu tejto malaise.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

John Paul Royal je manžel, otec, spisovateľ a investor, ktorý žije v oblasti Washingtonu, D. C. Pracoval ako vládny úradník, ktorý sa zameriaval na stratégiu a politiku národnej bezpečnosti.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.