Naše poznanie je do veľkej miery nevyhnutne kvantitatívne a kumulatívne, no občas nejaká dobrá kniha obsahuje také potrebné, hodnotné formy ľudského poznania a aj pôsobivé a obdarené takým kvalitatívnym preniknutím do podstaty veci, že platia za ľudskú múdrosť. Tak je to aj v prípade ambicióznej knihy od sociológa Brada Wilcoxa z Virgínskej univerzity s názvom Get Married: Why Americans Must Defy the Elites, Forge Strong Families, and Save Civilization (Choď do manželstva. Prečo musia Američania vzdorovať elitám, vytvárať silné rodiny a zachrániť civilizáciu).

Wilcox je zdatný štatistik a jeho kniha je plná výnimočne hodnotných, podrobných informácií a analýz o aktuálnych sociálnych a ekonomických javoch v USA i na Západe. Osobitne prenikavo hovorí o katastrofálne klesajúcej pôrodnosti a sobášnosti v rozličných demografických skupinách a o prieskumoch niekoľkých negatívnych sociálnych indikátorov, ako je nezamestnanosť u mužov, užívanie drog, osamelosť a „smrť zo zúfalstva“.

Hĺbavé a kritické uchopenie týchto javov a ich dynamiky autora posúva medzi vynikajúcich verejných intelektuálov a komentátorov našich čias a zasluhuje si pomenovanie sociálna filozofia: vyše dvestoročná tradícia, do ktorej patrí Burke, Tocqueville, Durkheim, Weber, ale aj súčasnejšie postavy ako Robert Nisbet, Raymond Aron, Daniel Bell, Philip Rieff, David Martin, Peter L. Berger a Wilcoxov kolega z Virgínie James Davison Hunter.

Vynikajúci príklad takéhoto sociálnofilozofického postrehu sa nachádza ku koncu knihy, keď Wilcox píše, že jeho výskum „odhaľuje paradox pri hľadaní šťastia v dnešnej Amerike: jedinec s najväčšou pravdepodobnosťou nájde šťastie nie vtedy, keď ho priamo hľadá pre seba, ale keď si otvorí srdce láske, manželstvu a životu pre svojho manželského partnera a rodinu“.

Wilcox potvrdzuje argumentáciu či tézu, ktorá sa tu a tam objavuje v celej západnej filozofickej, politickej, náboženskej a poetickej literatúre. Po prvýkrát ju formulovali Platón a Aristoteles a obvykle sa nazýva „etika cnosti“ alebo eudaimonizmus. Po celé stáročia bola bežnou výbavou moralistov a klerikov.

Anglikánsky biskup Joseph Butler (1692 – 1752) v jednej svojej slávnej kázni identifikoval „paradox hedonizmu“ a viktoriánsky filozof Henry Sidgwick (1838-1900) o ňom písal vo svojich Etických metódach. V oboch prípadoch je hlavnou myšlienkou to, ako píše súčasný filozof Simon Blackburn, „že aktéri, ktorí sa vedome snažia maximalizovať vlastné potešenie, budú skôr neúspešní ako tí, ktorí sa starajú o iné veci a iných ľudí kvôli nim samým“.

Osobitne pôsobivý prípad sa nachádza v Autobiografii Johna Stuarta Milla (1873), veľkého filozofa utilitarizmu, ktorá je väčšinou výnimočne suchá, čo viedlo Thomasa Carlyla k tomu, že ju nazval „autobiografiou parného stroja“.

Jedna kapitola však zachytáva Millovo nervové zrútenie. Mill, geniálne dieťa a úspešný verejný intelektuál, zachytáva duševný kolaps, ktorý si však verejnosť nevšimla a Mill popri ňom ďalej žil a pracoval. V rokoch 1821 až 1826 bol spoločníkom a dedičom stále väčšieho politického významu svojho otca Jamesa Milla, tiež utilitaristu, a Jeremyho Benthama: „cieľom jeho života bolo reformovať svet“ a zdalo sa, že v novinárskej brandži a politike je úspešný.

Piata kapitola však rozpráva o stále väčšej skľúčenosti, keď si uvedomil, že je pri svojej priamej, úspešnej snahe o utilitaristické ideologické ciele stále nespokojnejší a deprimovanejší. Napokon ocenil aj „antisebapitvaciu teóriu [Thomasa] Carlyla“, keď mu pomohol vytvoriť novú „teóriu života“.

Vo svojom utilitaristickom presvedčení, že šťastie je testom všetkých pravidiel správania sa a cieľom života, „nikdy nezaváhal“. Teraz bol však „presvedčený, že tento cieľ sa dá dosiahnuť iba tak, ak nebude priamym cieľom. Šťastní sú iba tí, ktorí majú myseľ upriamenú na nejaký iný predmet než na svoje šťastie: na šťastie iných, na zlepšenie podmienok ľudstva… a snažia sa oň nie ako o prostriedok, ale ako o ideálny cieľ. Keď sa takto zameriavajú na niečo iné, akoby mimochodom nachádzajú aj šťastie“.

Millove zdržanlivé meditácie v tejto kapitole majú pátos, výrečnosť a hĺbku, ktoré celkom chýbajú v iných jeho spisoch, akokoľvek boli kedysi významné a vplyvné a v niektorých prípadoch ešte stále sú. Po zvyšok života ho síce sužovali vracajúce sa záchvaty depresie, no „zachránilo“ ho dlhé priateľstvo a následné manželstvo s Harriet Taylorovou.

Oveľa hlbší a mučivejší zážitok utrpenia mal rakúsky židovský psychológ Viktor Frankl (1905 – 1997). Počas druhej svetovej vojny strávil tri roky v nemeckých koncentračných táboroch, kde mu zahynuli obaja rodičia.

V roku 1946 uverejnil svoje pamäti a psychologickú štúdiu tohto zážitku pod názvom Z tábora smrti k existencializmu a o niekoľko rokov neskôr ako Človek hľadá zmysel. Do Franklovej smrti v roku 1997 sa z nej predali dva milióny výtlačkov a stala sa klasikou v oblasti rozprávania, introspekcie a filozofickej psychológie.

Jednou z jej dôležitých tém na základe autorových skúseností z koncentračného tábora bol hedonistický paradox. Ako napísal v jednej zo svojich neskorších kníh:

Byť človekom vždy znamená byť nasmerovaný a poukazovať na čosi iné alebo na niekoho iného než na seba samého: na zmysel, ktorý možno naplniť, alebo na inú ľudskú bytosť, s ktorou sa možno stretnúť… na človeka, ktorého možno milovať. [Človek sa stáva skutočne sebou samým] nie vtedy, keď sa zaoberá vlastnou sabaaktualizáciou, ale keď zabudne na seba, dáva seba samého... a zameriava sa mimo seba… To, čo sa nazýva sebaaktualizácia, je a musí byť nezamýšľaným účinkom sebatranscendencie: je zničujúce, ak sa stane úmyselným cieľom.

Frankl dokonca povedal: „Prekážkou šťastia je práve ,hľadanie šťastia‘.“

Postreh profesora Wilcoxa v knihe Get Married je teda návratom ku klasickému psychologicko-filozofickému poznatku. Keď Platón, Aristoteles, autori Biblie či sv. Tomáš Akvinský chválili hodnoty pravdy a dobra, ktoré sa nachádzajú mimo seba, neboli to nepraktickí idealisti utekajúci pred skutočnosťou. Boli to múdri realisti, ktorí poznajú človeka.

Pamätná formulácia tejto mimoriadnej myšlienky pochádza od veľkého Samuela Johnsona: „Čo je úspech pre človeka, ktorý sa z neho nedokáže tešiť? Šťastie nemožno nájsť v sebaskúmaní; vnímame ho iba vtedy, keď sa odráža od iného.“

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

M. D. Aeschliman je autorom knihy The Restoration of Man: C. S. Lewis and the Continuing Case Against Scientism (Obnova človeka. C. S. Lewis a stále viac dôkazov proti scientizmu), ktorá vyšla v aktualizovanom vydaní v angličtine v roku 2019 a vo francúzštine v roku 2020.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.