Očividným príkladom je kniha Myšlienky majú dôsledky od Richarda Weavera, prvýkrát vydaná v roku 1948 na sotva 190 stranách. Je to geniálne dielko. Už jeho názov hovorí všetko. No len aby bolo jasné: dobre znejúce zlé myšlienky – ako napríklad obchody s potravinami vo vlastníctve štátu, niežeby niekto rozumný čosi také navrhoval – môžu mať nešťastné následky. Dvadsiate storočie bolo plné veľkých myšlienok a ich dôsledkov a veľmi často aj obetí, o čom Weaver vedel z prvej ruky, lebo v ňom žil. Spomeňme si len na dobrodenia Lenina a Pol Pota.

Práve dnes je osobitne aktuálna podobná knižka, ktorá vyšla presne o 60 rokov neskôr. In the Shadow of Progress (V tieni pokroku, 2008) od Erika Cohena je tenký zväzok, ktorý je ľahko možné prehliadnuť. Obsahuje však nesmiernu múdrosť o tom, čo znamená byť človekom v dobe, ktorej dominuje veda, technika a myšlienka – prakticky kult – pokroku. Cohen, zakladateľ časopisu New Atlantis a výkonný riaditeľ nadácie Tikvah Fund, má dar spojiť vážny obsah s príjemným štýlom. Preto by mal túto knihu čítať každý, kto chce pochopiť ducha, ktorý hýbe súčasnou kultúrou, i jeho následky.

Viac o tom o chvíľu. Ale najprv pár pikošiek.

Pamätáte si na tie sebavedomé prednášky, ktoré sme počúvali z mnohých odborných zdrojov za Obamu, Trumpa 1 a Bidena a ktoré nám rozprávali, že „veda je skutočná“ na rozdiel od – podľa všetkého – vecí ako náboženská viera a toho, čo je dôležité pre ňu? Pamätáte si všetky tie naliehavé výzvy, aby sme sa „riadili vedou“ a nezahrabávali sa do zbytočných bioetických prekáračiek v oblasti dôležitého výskumu? Pamätáte si ten vedecký pátos a ako legitimizoval sociálne šikanovanie, ktoré sa uplatňovalo pri zavádzaní kovidového lockdownu?

Áno, potom bolo trochu trápne, keď všetci tí starí ľudia umierali v karanténe. A aj to, keď sa objasnila veľká časť „vedy“ v pozadí celej lockdownovej záležitosti. Ale čo, chyby sa stávajú a ospravedlnenia zanikajú v každodennom zhone.

Spomínam to preto, lebo prístup našej kultúry k vede ako zlatému teľaťu, ako aj bludy a profesionálne ambície, ktoré vytvára, potrebujú určitú korekciu.

Piateho augusta priniesol Wall Street Journal správu, že „vedecké časopisy zaplavuje čoraz väčší príval falošných štúdií, ktorých je viac, než ich súčasné kontrolné mechanizmy dokážu odstraňovať zo systému“. Za posledných 20 rokov vyrástol celý priemysel obsahujúci „firmy alebo jednotlivcov, ktorí za poplatok uverejňujú v legitímnych časopisoch falošné štúdie v mene zúfalých vedcov, ktorých kariéra závisí od ich publikačnej činnosti“.

Jedna štúdia objavila vyše 32 000 falošných vedeckých článkov v takmer každom vedeckom časopise. V období medzi rokmi 2016 až 2020 sa generácia falošných štúdií každých 18 mesiacov zhruba zdvojnásobila. V dôsledku toho boli vydavatelia „nútení stiahnuť naraz stovky štúdií a v niektorých prípadoch aj ukončiť vydávanie časopisov“.

Problém ešte zhoršuje umelá inteligencia, „lebo veľké jazykové modely [hltajú] vedeckú literatúru bez toho, aby rozlišovali medzi legitímnymi a podvodnými štúdiami“. Všadeprítomné využívanie vyhľadávačov a na ne naviazaných nástrojov umelej inteligencie potom „kalí vody v oblasti vedy a vedeckého poznania“. A vedie aj k mnohým iným problémom.

Ten istý Wall Street Journal neskôr priniesol správu, že „práve tie vlastnosti, vďaka ktorým sú chatboti príťažliví – vždy počúvajú, nikdy neposudzujú a povedia vám, čo chcete počuť –, môžu byť aj nebezpečné. Najmä pre autistických ľudí“. Všímal si, že „autistickí ľudia“ sú pri rozhovoroch s umelou inteligenciou „osobitne zraniteľní, lebo majú často čierno-biely spôsob myslenia a môžu sa fixovať na konkrétnu tému“, v dôsledku čoho môžu byť tieto rozhovory doslova nekonečné.

Napokon iný článok vo Wall Street Journal zo 7. augusta priniesol „prípad, keď žena minula desaťtisíce dolárov na realizáciu projektu, o ktorom jej chatbot povedal, že zachráni ľudstvo“. Na radu chatbotov ľudia prerušili kontakt s rodinou. Jeden chatbotový veterán poznamenal: „Niektorí ľudia si myslia, že sú mesiáš, že sú proroci, lebo sa domnievajú, že sa cez Chat GPT rozprávajú s Bohom.“ Článok podotýka, že „obrovské množstvo rozhovorov archivovaných na internete ukazuje, ako [modely umelej inteligencie] posielajú používateľov do králičej nory teórií o fyzike, mimozemšťanoch a apokalypse“, čo má za následok akúsi psychózu spôsobenú umelou inteligenciou, ktorá živí „bludné špirály“.

Umelá inteligencia má zjavne hodnotné využitie, používatelia chatbotov sa väčšinou nestávajú psychotickými a spoločnosti ako OpenAI sa problémy snažia riešiť, len čo sa objavia. Ale o to mi nejde. Veda je ľudské úsilie. Ľudia sú nedokonalé tvory, ktoré tvoria nedokonalé nástroje a utópie. A čím sme inteligentnejší, tým väčšmi môžeme byť slepí.

To nás privádza naspäť k Ericovi Cohenovi a ku knihe In the Shadow of Progress. „Veda je moc, ale chýba jej múdrosť, ako túto moc využiť,“ píše Cohen. „Veda je prostriedok k mnohým cieľom, ale chýba jej múdrosť, ktoré ciele najviac stoja za to.“ Na „ostrove pokroku“ môže vedec nahradiť kňaza, ale napriek všetkým svojim zručnostiam nemá osobitnú schopnosť rozlíšiť, čo je pre ľudstvo skutočné a posledné dobro.

A predsa, poznamenáva Cohen, „žiadna myšlienka neuráža moderné vedecké myslenie viac než spása od Boha. Akí slabí musíme byť, keď potrebujeme nejakého Boha, aby nás zachránil od ťarchy života na tomto svete“. Preto biológ a mediálne zručný ateista Richard Dawkins označil náboženskú vieru za „mentálny vírus“ a „cumeľ viery v nesmrteľnosť“.

Dawkins je ukážkový príklad temnej strany vedeckej pýchy, no ani zďaleka nie je sám. „Od počiatku,“ píše Cohen, „vedu poháňa demokratický súcit a aristokratická ľstivosť, prísľub pomôcť ľudstvu a túžba oslobodiť sa od obmedzení bežného človeka so všetkými jeho mýtmi, poverami a tabu.“

Cohen v žiadnom prípade nie je proti vede. Skôr je proti arogancii a za realitu našich duchovných túžob, intelektuálnu skromnosť a takisto za poctivosť, ktorá ľudskú dôstojnosť skôr povznáša, než by ju nahlodávala.

Ako hovorí Cohenova vynikajúca kniha, nikdy nie sme takí bystrí, ako si myslíme, a málokedy sme takí múdri, ako by bolo treba. Preto by bolo na mieste mať trochu pokory.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky. Je autorom knihy True Confessions: Voices of Faith from a Life in the Church (Pravdivé vyznania. Hlasy viery zo života Cirkvi).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.