Z času na čas sa však votrie aj vonkajší svet. Vtedy zhasnem svetlo a v tme počúvam symfóniu za oknom: dlhý šum padajúceho dažďa; burácanie vzdialeného hromu. Je to hudba prírody, živá a plodná. Presiaknutá krásou. A my ľudia sme boli stvorení nato, aby sme boli súčasťou tejto krásy, s dôstojnosťou, akú nemá žiadne iné stvorenie. Sme schopní snívať a budovať a máme aj genialitu, aby sme svoje sny uskutočnili. J. R. R. Tolkien označil náš druh za „substvoriteľov“. Vlastne sme Stvoriteľovi pomocníci. Pritom, ako všetko robí nové, máme jedinečnú úlohu. V dobrom i zlom zmysle.

Nedávno som si na to spomenul, keď som čítal zase ďalší nechutný príbeh o Elonovi Muskovi. Musk je dnes čosi ako magnet na nenávisť. Pravidelne ho vykresľujú ako nebezpečného nezvoleného technologického maniaka a parťáka hlavného washingtonského bubáka. Správa vo Wall Street Journal podčiarkla úlohu šéfa DOGE (Úradu pre vládnu efektivitu, pozn. prekl.) pri narušení plánov agentúry NASA vrátiť sa na Mesiac. Musk podľa WSJ tlačil na agentúru, aby sa namiesto toho snažila poslať na Mars misiu s ľudskou posádkou. Mohlo by sa povedať, že by z toho mala osoh jeho vlastná spoločnosť SpaceX, čo sa vníma ako konflikt záujmov. Veľmi dobre by to zapadlo do Muskovho celoživotného cieľa kolonizovať Mars. Napokon, slogan „Occupy Mars“ (obsadiť Mars) nosí na svojom obľúbenom tričku.

Súvisí to však nejako s kresťanstvom?

Vysvetlím. Musk je rébus; kokteil neobyčajnej inteligencie, nemotornosti a naivity. Má Aspergerov syndróm, čo je porucha na autistickom spektre. Vysvetľuje to niektoré jeho kurióznejšie prejavy a názory. Jeho dôverné osobné vzťahy sú, jemne povedané, výstredné. No ako vizionárovi s geniálnym talentom uskutočňovať sny, ktoré prinášajú aj úžitok, sa mu len málokto vyrovná. On i jeho fixácia na Mars stelesňujú čosi, čo je pevnou súčasťou ľudskej situácie. Sú prejavom chronickej túžby človeka objavovať a pochopiť neznáme veci. V Muskovom prípade má táto túžba miliardové konto a nesmiernu schopnosť ísť vpred. A celkovo som rád. Dôvod je tento.

Vyrastal som v 50. a 60. rokoch 20. storočia na pravidelnom prísune (občas gýčových) vedecko-fantastických kníh a filmov: románov ako Vojna svetov a Marťanské kroniky či filmov ako Útočníci z Marsu, Diabolské dievča z Marsu a Mars potrebuje ženy. Mars je červená planéta, mŕtve dvojča Zeme. Je magnetom na fantáziu, urputne dráždi ľudskú zvedavosť práve preto, že je taký tajomný, zvodný a nedostupný.

C. S. Lewis tvrdil, že každá veľká vedecká fantastika obsahuje teologický spodný prúd, skryté náboženské hľadanie zmyslu človeka a nášho miesta v prázdnote. Musk o sebe hovorí, že je „kultúrny kresťan“. Nech už to znamená čokoľvek a bez ohľadu na to, aké chabé má na to dôkazy, naznačuje to u tohto človeka čosi ľudskejšie, než je štandardná materialistická púšť v srdci toľkých dnešných techno-vedeckých hviezd.

Ide o toto: Elon Musk a talentovaní muži a ženy ako on sú personifikáciou nášho druhu: jeho silných stránok i jeho porušenosti. Jedného dňa možno pôjdeme na Mars. Niekedy možno budeme kolonizovať celé planéty. Neujdeme však sami pred sebou, lebo nemôžeme. Už od edenskej záhrady si so sebou vlečieme svoje hriechy a preludy.

Naše nástroje – technológia a veda – nám môžu bremeno uľahčiť alebo nás zničiť, nikdy nás však nedokážu vykúpiť. Nikdy nás nebudú môcť uzdraviť ani z nás urobiť viac, než sme. A každý pokus použiť ich na tento účel, každý pokus urobiť z nás malých bohov, sa nám vráti a vypomstí nezamýšľanými následkami, lebo nie sme bohovia, nikdy bohmi nebudeme a boli sme stvorení pre niečo viac, než je tento život.

V nezabudnuteľnom románe Marťanské kroniky od Raya Bradburyho ľudia naozaj idú na červenú planétu. Nájdu starobylú civilizáciu s kultivovaným a elegantným ľudom. Ako však varuje jeden z prieskumníkov: „Nezáleží na tom, ako sa dotýkame Marsu, [v skutočnosti] sa ho nikdy nedotkneme. Tak sa naň naštveme a viete, čo spravíme? Roztrháme ho na kusy, stiahneme z kože a zmeníme ho na svoj obraz.“

A dodáva:

My [ľudia] máme talent ničiť veľké, krásne veci... Keď sa objavil Darwin, urobili sme chybu. S veľkým úsmevom sme ho prijali, aj Huxleyho a Freuda. A potom sme zistili, že Darwin a naše náboženstvá nejdú dohromady. Alebo sme si to aspoň mysleli... A tak sme sa ako idioti pokúsili zvrhnúť náboženstvo. Dosť dobre sa nám to podarilo... Stratili sme vieru a dookola sa pýtali, načo je život… Boli sme, a aj stále sme, stratený ľud.

Presne podľa tejto predpovede domorodú populáciu vyhubí slabý ľudský vírus ovčích kiahní. A začnú sa hrnúť ľudskí kolonisti v nádeji na nový život…, no ťahajú so sebou aj svoj starý život: svoje obchody, stánky s hotdogmi, žiarlivosti, zatrpknutosti a konflikty. Nedokážu ujsť sami pred sebou. Sami seba nemôžu vykúpiť. Naše hriechy a nedokonalosti idú s nami.

Koncom prvej svetovej vojny napísala Sara Teasdale jednu z veľkých, i keď rozčarovaných básní minulého storočia Prídu tiché dažde. Hovorí o bezvýznamnosti človeka aj o ľahostajnosti prírody k ľudskému utrpeniu a ku katastrofám. No mýlila sa. Cítim to. Viem to, lebo dnes ráno v tme, v týchto posledných pár dňoch pred Svätým týždňom, mi na okno klopal tichý dážď a srdce si inštinktívne spomenulo na 63. žalm:

Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe.
Za tebou prahne moja duša,
za tebou túži moje telo;
ako vyschnutá, pustá zem bez vody

Áno, prídu tiché dažde. Je to hudba prírody, živá a plodná. Presiaknutá krásou. A my ľudia sme boli stvorení nato, aby sme boli súčasťou tejto krásy. Dnešné správy sú dobré: vykúpenie je na dosah.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Francis X. Maier je profesor katolíckych štúdií v Centre etiky a verejnej politiky. Je autorom knihy True Confessions: Voices of Faith from a Life in the Church (Pravdivé vyznania. Hlasy viery zo života Cirkvi).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.