Politické fórum K zastreleniu Charlieho Kirka

V deň pohrebu zavraždeného Charlieho Kirka pridal jeden z predstaviteľov opozičnej strany neslušné až vulgárne video k jeho smrti podobné komentárom, ktoré sa objavovali na sociálnych sieťach po smrti Anny Záborskej. Zamrzelo ma to, pretože to ukazuje podobný druh netolerancie, ktorý vyčítame iným, zvlášť v situácii, keď nikto normálny nemôže súhlasiť s brutálnou popravou uprostred študentskej diskusie.

Charlieho Kirka som až do atentátu neregistrovala, žil skrátka v inej bubline sociálnych sietí, ktoré sa neprelínajú. Spätne som si pozrela niektoré jeho diskusie so študentmi, jeho pôsobenie, štýl, akým debaty viedol, ako sa správal k názorovým oponentom.

Odhliadnuc od jeho názorov robil jednu mimoriadne užitočnú vec – diskutoval. Nútil mladých ľudí, aby vyšli zo svojej komfortnej zóny, aby svoje názory verejne hovorili, aby sa nebáli konfrontácie, dokázali sformulovať otázku. A robil to osobným kontaktom, nie cez videá po TikTokoch a Instagramoch, kde na otázky odpovedáte za ochranným štítom obrazovky.

Na to nakoniec aj doplatil: atentát uprostred študentskej diskusie pri otázke o kontroverznej téme o zbraniach.

V čo veril Charlie KirkMainstreamový konzervativizmus aj vernosť hnutiu MAGA či skepsa voči Ukrajine

Michal Lukáč

Považujem za mimoriadne dôležité, aby mladí ľudia dokázali diskutovať aj o témach, ktoré sú citlivé, bolestivé, rozdeľujúce, aby sa nebáli, dokázali sa pýtať. Keď som sa po rokoch vrátila s manželom zo zahraničia, kde sme pracovali, nejaký čas som učila na vysokej škole. Bola som zhrozená z toho, že 22-roční mladí ľudia nevedeli ani len sformulovať otázku a báli sa opýtať. Oni sú totiž z nášho vzdelávacieho systému naučení len počúvať.

Pritom diskusia je výsadou demokracie. V totalitách sa nediskutuje, tam sa poslúcha. Diskusia, akokoľvek zanietená, búrlivá, vášnivá, je vždy výsadou slobodných ľudí a slobodného ducha. Charlie Kirk do úmoru diskutoval a to bolo cenné.

Vidím to aj na politikoch okolo seba, ktorí nevedia diskutovať o faktoch, len útočiť. Nedeľné politické relácie sa síce volajú diskusie, ale často sú to len preteky, kto koho viac urazí alebo ovalí hrubším kladivom. Namiesto toho, aby mali politici pripravené fakty, tak majú v poznámkach napísané rôzne osobné urážky, ktoré potom trápne opakujú, mysliac si, že mňa alebo iného oponenta urazia.

Atentát na Charlieho Kirka si u nás „sprivatizoval“ Robert Fico, ktorý sa k nemu dokonca prirovnal. Ich životné príbehy však majú jeden zásadný rozdiel – Kirk do úmoru diskutoval aj s ľuďmi, ktorí ho nemali radi, ktorí mali opačný názor. Robert Fico nepripustí často ani novinárske otázky. A novinárom, ktorí majú opačný názor, vulgárne nadáva, či sú strelení, akí sú hlúpi, a že sú ako záchodový pavúk alebo prostitútky. Schválne som si pozrela mnohé diskusie Kirka aj k tým najcitlivejším otázkam. Osobné urážky a nadávky som v nich nenašla.

Aj preto ma mrzia rôzne podobné reakcie – ako napríklad video, ktoré som spomínala v úvode. Ak sa z našej spoločnosti vytratí schopnosť diskutovať aj medzi ľuďmi, ktorí sa nemajú radi, nesúhlasia so sebou, tak naša spoločnosť nemá nádej. Pretože sa budeme len mlčky nenávidieť a spoločenská dohoda na žiadnej dôležitej téme už nebude možná. O to viac mi je ľúto, že zavraždili niekoho, kto viedol diskusiu. Pretože bez diskusie niet slobody.