Najsilnejšou myšlienkou, ktorá zaznievala z príhovorov počas národnej púte v Šaštíne, bola obava z dramatického rozdelenia spoločnosti.

Hovoril o nej hlavný celebrant spišský biskup František Trstenský, keď poukázal na to, že nielen cirkev, ale celé Slovensko potrebuje ducha synodality. „ Lebo naša spoločnosť je často poznačená rozdelením: politickým, názorovým, regionálnym, ba aj cirkevným. Často sa hľadáme viac v táboroch a stranách než v bratstve.“

Ešte nástojčivejšie po spoločenskom zomknutí volal v Šaštíne prezident Peter Pellegrini. „Atmosféra slovenskej spoločnosti je veľmi napätá, často znemožňuje akúkoľvek rozumnú diskusiu o tých najväčších problémoch Slovenska, ktoré musíme riešiť spoločne, pretože história nám ukázala a vždy nám ukazuje, že jedine vtedy, keď bol slovenský národ zomknutý, tak dokázal veľké veci,“ uviedol prezident.

To, že spoločenská a politická polarizácia sa stala hlavnou témou takej udalosti, akou je národná púť, má oporu v realite. Aj keď ide o globálny fenomén, Slovensko v tejto disciplíne patrí v rámci Európy k premiantom.

Podľa sociologických dát je miera spoločenskej polarizácie na Slovensku tretia najvyššia v Európskej únii. Podobne vysoká je ešte v Poľsku a Maďarsku. O príčinách existujú celé štúdie, jedna z produkcie slovenského DEKK Inštitútu sa dá pozrieť tu.

Kto tu ponúka silnú politickú alebo spoločenskú ideu, okolo ktorej by sa dal budovať širší konsenzus?

Poďme však späť k spomenutému volaniu po zomknutí. To síce znie pekne, ale musíme si pri ňom položiť niekoľko základných otázok. Okolo čoho sa máme zomknúť? Kto tu ponúka silnú politickú alebo spoločenskú ideu, okolo ktorej by sa dal budovať širší konsenzus?

Treba si úprimne povedať, že v krajine, ako je Slovensko, s chýbajúcou tradíciou štátnosti, s roztrieštenou geopolitickou identitou a absenciou silných spájajúcich historických príbehov, je ťažké nájsť spoločného menovateľa, na ktorom by existovala široká dohoda.

Napriek tomu v našej modernej politickej histórii existovalo niekoľko úspešných pokusov.

Určite ním bolo odmietnutie komunizmu a smerovanie k demokratickému systému v Novembri 1989. Širokú podporu mala aj myšlienka štátoprávnej emancipácie Slovenska, aj keď existovali spory o jej formu a načasovanie.

Veľkú mieru akceptácie mala aj integrácia Slovenska na Západ, ktorá sa v 90. rokoch a na prelome tisícročí stala silnou témou vtedajšej pravice.

Dnes nič podobné nevidieť.

Robert Fico, ktorý nám v rôznych zostavách vládne už viac ako dekádu, je čisto mocenským politikom. Nikdy nedokázal ponúknuť nejakú pozitívnu víziu. Je to politik uchopenia a udržania moci, nie budovania štátu.

Politici ako Fico ani žiadnu zjednocujúcu víziu či ideu ponúkať nechcú, pretože vsadili práve na polarizáciu, v ktorej prehlbovaní vidia efektívny nástroj na mobilizáciu voličov.

Z vládneho tábora sa preto dnes žiadnych veľkých zjednocujúcich ideí nedočkáme. Všetko, o čo sa snaží, je udržanie politickej moci, a to aj za cenu úpadku krajiny.

Ani pohľad na dnešnú opozíciu však nevedie k veľkému optimizmu. Pokusov o sformulovanie nejakej konštruktívnej vízie krajiny je v tomto tábore určite menej, ako bolo v prostredí niekdajšej pravice z prelomu milénia, ku ktorej sa viacerí dnešní opoziční politici hlásia.

To, čo z dnešnej opozície dýcha najviac, je revanš. Opoziční lídri radi delia voličov na demokratických a tých iných a oveľa viac hovoria o tom, ako sa po voľbách vyrovnajú s korupčnými, mafiánskymi či proruskými klanmi „našich ľudí“, než o svojej predstave opravy krajiny.

Oveľa radšej zvolávajú ľudí na námestia a organizujú demonštrácie namiesto toho, aby organizovali ideové diskusie či okrúhle stoly, prostredníctvom ktorých by voličom vyslali signál, že aj keď tvoria pestrú zostavu, na nejakej vízii pre krajinu sa dokážu dohodnúť.

Nehovoriac o tom, že nielen Fico, ale aj niektorí opoziční politici dokážu ísť pri nadbiehaní najradikálnejším voličským emóciám poriadne za hranu. Stačí si spomenúť na niekdajšie kampane Občianskej konzervatívnej strany (OKS), realizované pod krídlami SaS, ktoré volali po „deratizácii“ a politikov Smeru zobrazovali ako hlodavce.

Treba si preto povedať pravdu. Volanie po prekonaní dnešného rozdelenia spoločnosti sa síce stáva súčasťou čoraz väčšieho počtu verejných vystúpení, v skutočnosti však polarizácia množstvu politických aktérov vyhovuje. Vsadil na ňu nakoniec aj Peter Pellegrini vo svojej prezidentskej kampani.

Umiernený politický stred, z ktorého by nejaká idea s nádejou na širšiu politickú podporu mohla vzísť, je porazeným dnešnej súčasnosti. Naopak, prevláda názor, že sú to práve radikálni polarizujúci politici, kto má najväčšiu šancu bodovať u voličov.

Treba dúfať, že tento neblahý trend nie je nezvratný, pretože má potenciál zlikvidovať demokratickú politiku.

Dnes sa však veľké zjednocujúce idey čakať nedajú.