Ako je to s financovaním neštátnych škôl Je školné nevyhnutnosť alebo elitársky poplatok? A čo ponúka Drucker
V demokracii nie je nezvyčajné, že vo verejnom priestore znejú protichodné názory. Mnohé z nich vznikajú bez hlbšieho poznania problémov alebo na základe povrchnej skúsenosti s riešeniami.
Vypočuť článok
Ako je to s financovaním neštátnych škôl / Je školné nevyhnutnosť alebo elitársky poplatok? A čo ponúka Drucker
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Dobrým príkladom je aktuálna diskusia o zmene školských zákonov a o tom, či vedú alebo nevedú k likvidácii cirkevného a súkromného školstva na Slovensku. Je to však dilema aj pre tých, ktorí sa pýtajú a hľadajú?
Žijeme dobu akútneho úpadku schopnosti spoločnosti rozlišovať dobré od zlého, rozpoznať kvalitné od nekvalitného. Je to jeden z priamych dôsledkov fragmentovanej doby, ktorú žijeme. Naša pozornosť je pod masívnym atakom rýchlo sa meniacich podnetov. Výsledkom je chronická neschopnosť venovať sústredenú a hlbokú pozornosť podstatným veciam. Povrchnosť v prístupe k realite vedie k viacerým negatívnym javom.
Typickým príkladom je neúmerné množenie marketingovo účinných, ale prázdnych hesiel a do dôsledkov nepremyslených nápadov na riešenie problémov verejnej politiky. Garantom zodpovedného riešenia už nie je poctivá debata opretá o relevantný odborný podklad. Dnes stačí vyvolať dojem, že ľúbivé heslá sa aj reálne naplnia.
Naozaj stačí pridať k heslu kúsok pravdy a presvedčivé tvrdenie je na svete?
Ministerský dojem
Podľa ministerstva školstva je jedným z problémov slovenského vzdelávacieho systému nespravodlivé financovanie neštátnych škôl. Kúsok pravdy, o ktorý sa ministerstvo opiera, je, že spomedzi krajín OECD financujeme súkromné školstvo v porovnaní s verejným školstvom v najväčšej miere. Dokonca v takej ako verejné školstvo, keďže finančný príspevok na žiaka štátnej a neštátnej školy, tzv. normatív, je rovnaký.
Ak sa k tomu účelovo pridá informácia, že mnohé neštátne školy vyberajú školné, zosilňovač škandálu funguje na jednotku: súkromníci si dovoľujú vyberať ďalšie financie z vreciek rodičov napriek tomu, že majú rovnaký finančný príspevok ako štátne školy.
Takýto obraz o súkromných školách postačil ministerstvu na formuláciu hesla pretaveného do zákonného princípu: kto chce poberať z verejných zdrojov plný normatív na žiaka, musí poskytovať vzdelávanie bez školného. Na prvý pohľad korektná argumentácia, však?
Objektívnejší obraz získame, ak si k informáciám, ktoré komunikuje ministerstvo školstva, pridáme ďalšie dôležité fakty. Normatív na žiaka nepostačuje na financovanie všetkých osobných a prevádzkových nákladov štátnej alebo neštátnej školy. A to je významný rozdiel v porovnaní s krajinami, ktoré ministerstvo ochotne používa pri obhajobe návrhu zákona. Všetky školy v systéme potrebujú dofinancovať. Štátne i neštátne.
Rôzne cesty dofinancovania
Štátne školy okrem normatívu dostávajú príspevky na správu a údržbu budov a kapitálové príjmy z prostriedkov miest a obcí, to znamená ďalšie prostriedky z verejných zdrojov.
Okrem toho aj štátne školy bežne od rodičov vyberajú účtovne neevidované (!) poplatky, ktoré sa označujú rôznymi krycími názvami – rodičovský príspevok, ZRPŠ, triedny fond, poplatok na hygienický balíček a pod. Aký je v tejto perspektíve rozdiel medzi vyberaním školného na súkromných školách a vyberaním rodičovských poplatkov na štátnych školách?
Cirkevné a súkromné školy sú dofinancované iným spôsobom ako štátne školy. Prečo? Lebo nemajú nárok na ďalšie dotácie z verejných zdrojov – nedostávajú príspevok na správu a údržbu budov, kapitálové príjmy z rozpočtov miest a obcí sa ich netýkajú. Preto ich dofinancovanie stojí takmer výhradne na súkromných zdrojoch – na školnom (najmä súkromné školy) alebo na rodičovských príspevkoch (najmä cirkevné školy).
Takže si porovnajme. Štátna základná škola, ktorá má 500 žiakov, dostane okolo 75 000 eur ročne z verejných zdrojov ako nárokovateľný príspevok na správu a údržbu budov. Tieto peniaze sa môžu použiť napríklad na servisné alebo opravné práce na budove školy.
Oproti tomu neštátna základná škola s 500 žiakmi na tento príspevok nárok nemá, a preto sa na opravu elektroinštalácie za 75 000 eur musia poskladať rodičia alebo si škola sama musí krvopotne vybavovať dotáciu z iných zdrojov. Alebo – elektroinštalácia zostane neopravená.
Rôzne potreby dofinancovania
Štátne a neštátne školy sa nelíšia len v možnostiach na dofinancovanie z verejných zdrojov. Rozdiel spočíva aj v objektívnych štandardných nákladoch jednotlivých škôl.
Veľkú časť nákladov majú štátne i neštátne školy rovnakú. Ide najmä o osobné náklady na mzdy a odvody zamestnancov či bežné prevádzkové náklady na réžiu školy. Časť nákladov však majú školy diametrálne odlišnú. Prvou kategóriou zvýšených nákladov neštátnych škôl sú nájmy za budovy. Priemerný ročný nájom štátnych škôl je 830 eur, priemerný nájom súkromných škôl je 29 650 eur, čo je zhruba 35-krát viac.
Druhou kategóriou sú zvýšené náklady na rekonštrukcie budov a veľkokapacitnú modernizáciu materiálno-technického zabezpečenia škôl, ako je napríklad výmena vybavenia školských kuchýň.
Štátne školy môžu na tento účel využiť kapitálové príjmy z rozpočtov miest a obcí. Súkromné ani cirkevné školy túto možnosť nemajú, a preto sú znovu odkázané len na pomoc rodičov alebo na iné značne obmedzené zdroje.
Opäť si porovnajme. Priemerný nájom na súkromných školách je 30 000 eur. Štátne školy síce nájom zvyčajne nemajú alebo ho majú pre zriaďovateľské prepojenie s obcou veľmi nízky, ale hodnota implicitného (nepriameho) financovania štátnych škôl je vlastne tiež 30 000 eur. A to znamená, že celková hodnota dofinancovania štátnej školy s 500 žiakmi je spolu s príspevkom na správu budov 105 000 eur. V porovnaní s tým dostane neštátna škola z verejných zdrojov 0 eur.
Je školné nevyhnutnosť alebo elitársky poplatok?
Akú inú možnosť majú v mnohých prípadoch neštátne školy ako poberať školné na to, aby prežili? Prečo ministerstvo školstva nekomunikuje o tejto skutočnosti pravdivo?
Štát v prepočte na žiaka poskytne cez dotáciu na správu a údržbu budov štátnej škole približne 150 eur na žiaka. Ak k tomu pripočítame bežný rodičovský príspevok v sume 60 až 100 eur, dostávame sa k sume 210 – 250 eur na žiaka. Naproti tomu 60 percent súkromných škôl, ktoré zväčša nevyberajú rodičovský príspevok, vyberá ročné školné do 100 eur. Cirkevné školy zvyčajne vyberajú len rodičovský príspevok. O akom zvýhodňovaní vo vyberaní školného pri väčšine neštátnych škôl ministerstvo hovorí?
Čo z toho celého vyplýva? Normatív na žiaka nepredstavuje celkový objem financovania škôl z verejných zdrojov. Školy síce majú rovnaký normatív, ale výrazne nerovnaké celkové financovanie z verejných zdrojov.
Súkromné a cirkevné školy majú pri nižších celkových príjmoch oproti štátnym školám vyššie náklady na svoju činnosť. Školné tak v skutočnosti nie je to, čo neštátne školy zvýhodňuje, ale predstavuje finančnú nevyhnutnosť na zabezpečenie všetkých činností na škole.
Dve finančné ponuky
Čo v takejto situácii robí ministerstvo školstva?
Novými zákonmi predkladá neštátnym školám dve ponuky. Prvou ponukou je plný normatív bez školného. Pre školu to znamená rozpočtový výpadok, ktorý nevie vykryť z iných zdrojov. To znamená, nemôže zaplatiť náklady na priestory alebo nie je schopná splácať odôvodnené pôžičky.
Druhá ponuka je 80-percentný normatív so školným. Pre školu to znamená rozpočtový výpadok vo výške zhruba 600 eur na žiaka, ktorý škola nedokáže vykryť iným spôsobom ako zvýšením alebo zavedením školného v tejto sume. Škola tak môže očakávať odchod žiakov pre vysoké školné, a teda citeľný pokles príjmov školy.
Obe alternatívy vedú z dlhodobého hľadiska k likvidácii cirkevného školstva a redukcii súkromného školstva. Chceným alebo nechceným dôsledkom bude vytvorenie skupiny mohutných elitárskych škôl, na ktoré bol návrh zákona spočiatku namierený.
Tretia ponuka – solidárna?
Ministerstvo školstva pripravilo po masívnych tlakoch zvláštny ústupok. Neštátna škola sa môže z ohrozenia svojej existencie vykúpiť. Môže dostať aj plný normatív, ba aj viac. Aká je cena výkupného?
Musí preukazovať významný spoločenský prínos. Ako? Zavádzaním a overovaním inovácií vo výchove a vzdelávaní a ich sprístupňovaním iným školám. Poskytovaním inkluzívneho vzdelávania a podpory žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami. Poskytovaním otvorených vzdelávacích zdrojov a metodickej podpory iným školám alebo verejnosti. Uskutočňovaním vzdelávacích aktivít pre zákonných zástupcov, iné školy alebo odbornú verejnosť. A k tomu povinnosť každoročne predložiť správu o plnení týchto záväzkov.
Ďalšou pozoruhodnou podmienkou je, že neštátna škola musí mať 10 – 30 percent žiakov zo sociálne znevýhodneného prostredia alebo žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, pričom si medzi týchto žiakov môže započítať najviac 50 percent žiakov s poruchami aktivity a pozornosti a nemôže si započítať žiakov s nadaním. Čiže škola, ktorá sa nezmestí do percent, sa ani nedokáže vykúpiť.
Ako celok sa tento zvláštny ústupok volá Dohoda o verejnej službe vo výchove a vzdelávaní. A to všetko pri nejasných a nepredvídateľných právnych istotách, ako sa bude správa vyhodnocovať a o akú úpravu normatívu vlastne pôjde.
Táto dohoda najlepšie ilustruje, že dilema o ohrození či neohrození cirkevných a súkromných škôl je len zdanlivá. Ohrozuje a navyše pridáva jedno pre krajinu desivé posolstvo: vytvárame dve nerovnocenné kategórie škôl. Kategóriu automaticky dobrých štátnych škôl, ktoré na zlepšovanie svojej kvality nemusia ani prstom pohnúť. A kategóriu nehodných neštátnych škôl, ktoré ani enormná úroveň kvality nemusí vykúpiť. Prispeje alebo neprispeje kategorizovanie škôl k odchodu mladých do zahraničia? Máme dilemu?
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
