Slovenská politika síce rôzne bizarnosti ponúka neustále, ale to, čo časť opozície predvádza v týchto dňoch, láme hranicu predstaviteľného.

Hlavný politický reprezentant slovenského libertarianizmu, strana SaS, pre ktorú boli doteraz odbory arcinepriateľom a v ktorej radoch sú najväčší ctitelia F. A. Hayeka na planéte (OKS), dnes volá po generálnom štrajku.

A ešte spolu so stranou Demokrati súperia o primát v autorstve tohto pochybného nápadu.

Sú len dve možnosti, ako sa dá tento jav vysvetliť.

Prvou je, že Branislav Gröhling nie celkom chápe význam a závažnosť takého činu, akým je generálny štrajk, a predstavuje si to tak, že za generálne štrajkovanie sa dá vyhlásiť aj pripnutie si odznačika alebo publikovanie nahnevaného selfíčka.

Potom sa však politicky zosmiešňuje a jeho okolie by ho v tom malo zastaviť.

Druhou možnosťou je, že SaS a Demokrati stratili kompas a začínajú byť dezorientovaní v tom, čo od nich väčšina opozičnej verejnosti očakáva.

Dá sa pochopiť, že pohľad na plné námestie predstavuje pre politikov adrenalín, ale nemalo by im to zastrieť racionálny úsudok.

Dá sa pochopiť, že pohľad na námestie plné skandujúcich ľudí predstavuje pre politikov adrenalín, ale nemalo by im to úplne zastrieť racionálny úsudok.

Na námestia chodí najradikálnejšia časť opozičnej verejnosti. Účasť je síce slušná, ale aj tak sa počet demonštrantov v Bratislave plus-mínus rovná počtu návštevníkov atraktívnejšieho zápasu Spartaka Trnava.

Nie je to reprezentatívna vzorka opozičných voličov. To znamená, že keď námestie aplauduje Gröhlingovmu a Naďovmu nápadu s generálnym štrajkom, ani zďaleka to ešte nie je znakom, že sa s ním stotožňuje väčšina prívržencov opozičných strán.

Je pravdepodobné, že tá by od opozičných predákov oveľa viac ocenila niečo iné ako plamenné údery do prázdna.

Konkrétne, keď už je teraz na stole téma konsolidácie, aspoň nejakú spoločnú predstavu ekonomických opatrení, na ktorých by sa dokázali zhodnúť všetky opozičné strany. Pretože po voľbách, ak budú vládnuť, budú s nimi musieť prísť aj ony.

Mnohí opoziční voliči by tiež ocenili, ak by PS, SaS a KDH pomenovali, ako si predstavujú poskladanie alternatívy voči Ficovi – keďže všetko nasvedčuje tomu, že tá sa bude dať vytvoriť iba s Hlasom alebo s Hnutím Slovensko.

Hlas tieto tri strany skôr vylučujú, ale Matoviča zároveň stále ignorujú. Možno by voliči viac ako mítingové výkriky ocenili signál, že sa opozičné strany začínajú o tomto probléme baviť.

V ideálnom svete síce platí, že pred voľbami sa bojuje o hlasy a koalície sa skladajú až po nich. Alternatíva, ktorá sa voči Ficovi rysuje, má však v sebe toľko štrukturálnych problémov, že ak sa politici o nich nezačnú baviť už dnes, bude to darček pre predsedu Smeru a budúcu opozíciu.

V Smere nakoniec s takýmto scenárom už dnes kalkulujú a sú presvedčení o tom, že ak by aj súčasná opozícia po voľbách zložila vládu, tá by pre vnútorné problémy veľmi rýchlo padla.

Sú určite aj opoziční voliči, ktorí by ocenili, ak by politici nepohŕdali ich inteligenciou.

Napríklad neprimeranými paralelami s generálnym štrajkom v roku 1989. Vtedy to bol nástroj na odstránenie mocenského monopolu komunistickej strany, vláda Roberta Fica, hoci sa nám jej kroky nemusia páčiť, sa však k moci dostala v riadnych parlamentných voľbách a stále má podporu veľkej časti verejnosti.

Generálny štrajk je nástroj, ktorý posúva politiku na hranu parlamentnej demokracie, čo sa dnešnej opozícii môže v budúcnosti škaredo vrátiť. Len si pripomeňme, že generálny štrajk využil napríklad Klement Gottwald vo februári 1948 ako nátlak na demokratických politikov.

Hudobník Jaro Filip adresoval svojho času premiérovi Dzurindovi nasledujúci odkaz: „Otvor si, krucinál, niekedy okná na tom bavoráku!“ Myslel to tak, že premiér má obnoviť svoj kontakt s realitou.

Podobne vyvetrať by dnes bolo treba v centrálach niektorých opozičných strán, aby ich lídri nepodľahli dojmu, že politický úspech môžu dosiahnuť nadbiehaním tým najväčším radikálom vo svojej bubline.