Zápas o cirkevné školy Sú elitárske alebo otvorené pre všetkých? A prečo sa boja Druckerovho zákona
Hovorili sme s viacerými ľuďmi z cirkevného školstva a pýtali sme sa ich, čo by Druckerov zákon mohol priniesť v praxi a pred akými výzvami stoja v spoločnosti, v ktorej autorita cirkvi slabne.
Vypočuť článok
Zápas o cirkevné školy / Sú elitárske alebo otvorené pre všetkých? A prečo sa boja Druckerovho zákona
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Koncom júna predložil minister školstva z Hlasu Tomáš Drucker do pripomienkového konania veľký balík zákonov. Zrejme ani sám nečakal, že ním vyvolá búrku, ktorá spôsobila, že sa o vzdelávaní vášnivo diskutovalo aj počas letných mesiacov.
Polemiku vzbudil najmä jeho zámer meniť postavenie a financovanie cirkevných a súkromných škôl. Navrhuje, aby prijali nové pravidlá a v zásade fungovali rovnako ako štátne školy. V opačnom prípade prídu o časť financovania zo strany štátu.
V skratke sa dá povedať, že Drucker chce, aby prestali vyberať poplatky (hoci v prípade cirkevných škôl to drvivá väčšina nerobí a zhruba polovica súkromných škôl ich vyberá iba v nízkej sume), a zároveň prišiel s požiadavkou, aby sa zapojili do siete školských obvodov a obmedzila sa ich možnosť vyberať si žiakov. Tieto povinnosti v súčasnosti súkromné a cirkevné školy nemajú.
Minister Drucker od začiatku zdôrazňoval najmä slová ako „zrovnoprávnenie“ či „férové podmienky pre všetkých“ a jeho zámerom je, aby aj neštátne školy „plnili verejný záujem“.
Tie sa od začiatku ostro proti týmto vyjadreniam ohradzovali a odmietali, že by si pri súčasnom nastavení – slovami ministra – „vyberali hrozienka z koláča“.
Proti Druckerovi sa postavili nielen ľudia priamo z prostredia súkromných a cirkevných škôl, ale aj zástupcovia Katolíckej či Evanjelickej cirkvi.
Návrh, o ktorom sa diskutuje už takmer tri mesiace, prešiel v utorok v parlamente do druhého čítania, keď ho podporili všetci koaliční poslanci. Definitívne by sa o ňom malo rozhodovať v októbri.
Čo hovoria dáta
Rôzne merania ukazujú, že cirkevné školy dosahujú v priemere o niečo lepšie výsledky ako tie štátne. Platí to pre základné aj stredné školy, pričom rozdiel vidieť najmä v matematike.
Žiaci cirkevných škôl tento rok v Testovaní 9 dosiahli v matematike v priemere takmer 63-percentnú úspešnosť. Na štátnych školách bola úspešnosť necelých 52 percent. Rozdiel je teda viac ako 11 percentuálnych bodov.
V predmete slovenský jazyk a literatúra je rozdiel minimálny, iba o niečo viac ako tri percentuálne body.
Na stredných školách boli viditeľné rozdiely v oboch predmetoch.
V písomnej časti maturít z matematiky dosiahli študenti cirkevných stredných škôl v priemere 51,3-percentnú úspešnosť, študenti štátnych škôl 45,4-percentnú. Rozdiel bol šesť percentuálnych bodov.
V slovenčine bol rozdiel výraznejší. Cirkevné školy dosiahli takmer 67-percentnú úspešnosť, tie štátne takmer 59-percentnú.
Iste, ak v týchto meraniach z matematiky a zo slovenčiny dosahujú cirkevné školy lepšie výsledky ako verejné, automaticky to neznamená, že sú lepšie. Protiargument by mohol znieť, že štátnych škôl je výrazne viac ako cirkevných a pôsobia aj v zložitejších sociálnych prostrediach.
Preto sme sa pozreli aj na zúžený výber obcí a porovnali sme výsledky iba tých miest a obcí, kde sa nachádzajú oba typy zriaďovateľov.
Výsledky boli oproti celoslovenskému priemeru naozaj odlišné, a to najmä v prípade Testovania 9, kde sa výrazne znížil rozdiel v matematike.
Treba však brať do úvahy, že tieto porovnania nie sú dokonalé. Problematiku dobre ilustruje príklad Košíc.
V druhom najväčšom meste podstúpili v tomto roku Testovanie 9 žiaci zo 42 školských zariadení a v slovenčine dosiahli 60,48-percentnú úspešnosť. Cirkevných škôl bolo iba sedem, pričom tri z nich boli gymnáziá, a dosiahli priemernú úspešnosť takmer 73 percent.
Tieto dve skupiny zariadení preto iba ťažko porovnávať. Cirkevné školy tvoria malú skupinu a veľkú časť z nej predstavujú výberové školy. Naopak, štátnych zariadení je omnoho viac, majú oveľa väčší sociálny záber a chodí do nich viac žiakov zo sociálne znevýhodnených podmienok. V prípade cirkevných škôl nejde o spádové zariadenia, ale o školy, pre ktoré sa rodičia zväčša aktívne rozhodujú.
Porevolučný rozmach
Popri širokej debate o samotných zmenách nastolil Druckerov zákon diskusiu aj o tom, aké je vlastne postavenie cirkevných škôl na Slovensku a či to v skutočnosti nie sú elitárske školy, ktoré si žiakov vyberajú, alebo sú otvorené pre všetkých, ktorí o ne majú záujem.
Obnovenie a zakladanie cirkevných škôl bolo po revolúcii v roku 1989 jedným z výrazných prejavov slobody, ktorá nastala po štyridsiatich rokoch komunistického režimu. Práve na tento odkaz apelujú ich zástupcovia aj pri aktuálnej debate o Druckerovom návrhu, ktorý podľa nich túto slobodu ohrozuje.
Cirkvi dostali po Nežnej revolúcii opäť možnosť zakladať a spravovať vzdelávacie inštitúcie a tento proces bol od začiatku poháňaný entuziazmom predstaviteľov cirkví a veriacich.
Ešte v roku 1990 Federálne zhromaždenie schválilo zákon, ktorý to umožnil, a v školskom roku 1990/1991 už pôsobilo na Slovensku šesť cirkevných škôl (z toho dve stredné).
Rozkvet cirkevného školstva mal naozaj silné tempo. V nasledujúcom školskom roku vzrástol ich počet na 37 a s príchodom nového milénia existovalo na Slovensku 161 materských, základných a stredných cirkevných škôl.
Veľa cirkevných škôl vzniklo v rôznych mestách či obciach z iniciatívy miestnych veriacich ľudí. Známy je napríklad prípad stoviek rodičov z Bardejova, ktorí išli začiatkom deväťdesiatych rokov demonštrovať do Bratislavy, aby si vybojovali vznik cirkevnej školy vo svojom meste.
V súčasnosti ich je na Slovensku viac ako tristo, väčšinu z nich zriaďuje Rímskokatolícka cirkev, ale svoje školy má aj Evanjelická cirkev augsburského vyznania či Reformovaná kresťanská cirkev.
Cirkevné školy sú u nás financované zo štátneho rozpočtu prostredníctvom normatívu na žiaka a riadia sa štátnym vzdelávacím programom rovnako ako štátne školy.
Hoci v súčasnosti majú zo zákona možnosť vyberať poplatky, analýza Útvaru hodnoty za peniaze ukázala, že až 95 percent z nich to nerobí.
V diskusiách v súvislosti s návrhom ministra Druckera neraz zaznievala otázka, prečo sa ho teda cirkevné školy obávajú, keď sa ich zrušenie poplatkov v podstate netýka.
Ich hlavnou výhradou sú však nové podmienky v súvislosti s obvodmi, v ktorých vidia ohrozenie, lebo by po novom museli prijímať prednostne žiakov zo spádovej oblasti a mohlo by sa stať, že by preto museli odmietnuť napríklad žiaka zo širšieho okolia, ktorý má o cirkevnú školu záujem.
Zákonu zároveň vyčítajú, že dáva do rúk príliš veľké kompetencie mestám a obciam, ktoré často nemajú k pôsobeniu cirkevných škôl ústretový prístup, a tie by tak po novom boli v područí primátorov, starostov a komunálnych poslancov.
Pri argumentácii cirkevné školy často používajú aj vyjadrenia o hrozbe „straty identity“.
Čo tým vlastne myslia?
Obava by sa dala zhrnúť takto: poslaním týchto škôl je prispievať nielen k rozvoju žiakov z vedomostnej stránky, ale aj k budovaniu ich charakteru a hodnôt na základe kresťanských princípov. A Druckerov návrh toto špeciálne poslanie po vyše tridsiatich rokoch spochybňuje.
Hovorili sme s viacerými ľuďmi, ktorí pôsobia dlhší čas v cirkevnom školstve, a pýtali sme sa ich, či si naozaj myslia, že identita cirkevných škôl je ohrozená, čo by zákon mohol priniesť v praxi a pred akými výzvami stoja tieto školy v spoločnosti, v ktorej autorita cirkvi slabne.
Ostrovy pre „pravoverných“ alebo evanjelizačné územie
Stúpajúci trend sekularizácie v spoločnosti otvára v debatách o budúcnosti cirkevných škôl v posledných rokoch otázku, či sa majú stať priestorom, kde sa budú stretávať viac-menej iba deti z rodín praktizujúcich kresťanskú vieru a budú ju upevňovať, alebo ostanú otvorené pre všetkých tak ako dnes, a teda budú plniť aj rolu „evanjelizačného územia“.
Všetci oslovení, s ktorými sme sa o tom rozprávali, sa jasne prikláňajú k druhému modelu, teda otvoriť väčší priestor pre deti z rodín, kde sa viera nepraktizuje. Už dnes školy, v ktorých pôsobia, takto fungujú a skúsenosti im ukazujú, že to tak dáva zmysel.
„Rastúca sekularizácia môže byť pre cirkevné školy, naopak, príležitosťou,“ hovorí riaditeľ Spojenej školy sv. Jána Bosca v Novej Dubnici Jozef Imrišek. „Majú veľký evanjelizačný potenciál. Deti a mladí ľudia sú formovateľní a vidím aj v našej škole, že nie sú pre duchovný rast uzavretí. Nikomu kresťanskú vieru nevnucujeme, ale nikdy neviete, akú stopu môže kontakt so živou vierou u jednotlivých ľudí zanechať. Možno sa im už takáto šanca neskôr v živote nenaskytne. Niektorí si na to možno spomenú až v dospelosti a môže ich to nasmerovať v hľadaní alebo riešení problémov.“
Imrišek je riaditeľom cirkevnej školy siedmy rok, predtým pôsobil v štátnom školstve. V desaťtisícovej Novej Dubnici funguje okrem cirkevnej aj jedna štátna a jedna súkromná škola. Všetky patria do jedného obvodu, ktorým je celé mesto.
Imrišek tvrdí, že nový Druckerov zákon by konkrétne jeho školu nemusel zasiahnuť výrazne, nepáči sa mu však zbytočné komplikovanie súčasného stavu a vytváranie obštrukcií pre neštátne školy.
„My síce máme mimo spádovej oblasti približne dvadsať percent žiakov, takže zavedenie obvodov by našu školu priamo neohrozilo. No princíp nového zákona vnímame s obavami,“ vysvetľuje.
„Najväčšou hrozbou sú nepredvídateľnosť a chaos, ktoré nové pravidlá môžu priniesť. Vnímame síce, že biskupi v rokovaniach s ministerstvom dosiahli dôležité poistky na ochranu našej identity, ako napríklad možnosť zohľadniť hodnotový súlad rodiny so školou či dvojročnú ochrannú lehotu. Kľúčové však bude, ako sa tieto nástroje upravia v navrhovaných zákonoch, ako sa osvedčia v praxi a ako budú nové kompetencie uplatňovať mestá a obce.“
To, že tu existujú cirkevné školy, je podľa jeho slov služba občanom, ktorí si môžu slobodne vybrať. Viazať školu primárne na obvod preto považuje za nešťastný nátlak zo strany štátu.
Imrišek priznáva, že v praxi sa môže diať, že nejaká súkromná alebo cirkevná škola z určitých dôvodov odmietne dieťa prijať. „Ale nie je to pravidlo a myslím si, že dnes sa skôr školy snažia žiakov prilákať a získať, najmä ak je v mestách viacero škôl.“
Keď sa vraciame k debate o postavení a význame cirkevných škôl, Imrišek poukazuje na to, že najmä v menších mestách je ich súčasťou komunita ľudí, ktorá sa okolo nich združuje.
„U nás to platí, ľudia sa stretávajú nielen v škole, ale aj v kostole a na rôznych školských aj farských akciách. Približne polovica našich žiakov je z rodín so živou vierou, no nikoho neselektujeme. Svoj kresťanský charakter a hodnoty dávame ako ponuku.“
Jozef Imrišek. Foto: Postoj/Andrej Lojan
Za model „cirkevnej školy pre všetkých“ sa prihovára aj františkánsky kňaz Filip Andrej Čierny, ktorý učil na niekoľkých štátnych aj cirkevných školách vo viacerých slovenských mestách.
„Kresťanské povedomie si podľa neho veriaci žiaci môžu najlepšie upevniť práve medzi neveriacimi. „Tí môžu byť pre nich akísi ,diablovi advokáti‘, ktorí ukazujú veriacej skupine mladých, ako na tom naozaj sú a či to, čo z hodnôt evanjelia vyznávajú, je len póza alebo je za tým ukotvenie. S tým by som problém nemal,“ vraví brat Filip.
„Skôr by som dbal na výber učiteľov na cirkevné školy. Pretože ak by oni mali v hodnotovom nastavení spočítané, koľko je dva a dva, nemali by problém argumentovať ani pri citlivých témach. Neraz som totiž vnímal, ako sa učitelia vyhýbajú hodnotovej konfrontácii, lebo je to pre nich pohodlnejšie ako ísť proti istej názorovej atmosfére v triedach. Nechceli byť v očiach študentov nepopulárni.“
Poukazuje na to, že všetci žiaci vrátane neveriacich, ktorí sa hlásia na cirkevnú školu, sú oboznámení s jej charakterom a pravidlami. Zaväzujú sa, že ich budú dodržiavať.
„Nekupujú mačku vo vreci. Takže keď si vybrali práve túto školu, nech aspoň rešpektujú jej hodnotové nastavenie. A to hodnotové nastavenie, ale aj dodržiavanie múdrych pravidiel je výzvou smerom k pedagogickému zboru. Tam nech vedenie školy pri výberových konaniach naozaj preukáže úctivú odvahu,“ dodáva.
.jpg)
Brat Filip. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Neférová výčitka
Prístup otvorenosti pre všetkých a evanjelizačné poslanie silno zdôrazňujú vo svojom programe školy, ktoré zriaďuje rehoľa piaristov. Pôsobia v Prievidzi, Nitre a Trenčíne.
Práve piaristi sa od začiatku tvrdo ohradili proti Druckerovmu zámeru meniť podmienky pre neštátne školy a vo svojej ostrej kritike hovorili o „komunistickom myslení“.
Je podľa nich nefér, ak cirkevným školám niekto vyčíta, že neprijímajú všetky deti a niekoho vylučujú.
„Sme otvorení pre všetkých žiakov a nepredstavujeme konkurenciu pre štátne školy,“ reaguje kňaz Juraj Ďurnek, ktorý bol päť rokov riaditeľom piaristickej školy v Prievidzi a v súčasnosti je riaditeľ školského úradu Konferencie vyšších rehoľných predstavených. Zjednodušene sa dá povedať, že zastupuje školy, ktoré zriaďujú rehole. Na Slovensku ich je aktuálne viac ako dvadsať.
Otvorenosť cirkevných škôl podľa neho spôsobí, že stratia svoju identitu. Tá znamená, že škola je zameraná na to, aby hodnotovo viedla mladých ľudí, mala celostný pohľad na človeka a formovala mladých nielen z vedomostnej, ale aj z charakterovej a zo vzťahovej stránky. „Na to sú potrební veriaci učitelia a vychovávatelia, ktorí vedia toto posolstvo odovzdávať. A tiež nemožno zriediť kolektív tak, aby tam boli iba neveriaci žiaci, lebo potom sa stiera rozdiel medzi cirkevnou a štátnou školou,“ objasňuje svoj pohľad.
„Chceme byť partnerom štátu vo verejnej službe, ale musíme vychádzať z práva rodičov, ktorí si môžu zvoliť cirkevnú školu, ak chcú, aby ich dieťa bolo vychovávané v kresťanskom duchu. Aj teraz prijímame deti z neveriacich rodín aj zo znevýhodneného prostredia alebo žiakov so špeciálnymi potrebami. Máme aj inkluzívne tímy na školách a napĺňame tento rozmer. Neviem, prečo sa nám kladú ďalšie chaotické podmienky. Vyčítajú nám, že sme elitárske školy, ale treba si pozrieť, akí žiaci ich navštevujú,“ hovorí Ďurnek na margo plánovaných zmien.
Pripomína odkaz zakladateľa rehole piaristov svätého Jozefa Kalazanského, ktorý v 16. storočí ako prvý otvoril v Európe bezplatné školy. „Od začiatku do nich chodili deti rôznych vierovyznaní a túto otvorenosť si zachovávame dodnes.“
Obáva sa, že zaradením do školských obvodov sa zúži možnosť pre veriacich rodičov mimo obvodu prihlásiť žiaka do cirkevnej školy.
„Možno to niektorým školám nespôsobí v praxi veľké problémy, ale napríklad v Prievidzi máme školu, ktorá je jedinou cirkevnou školou v širokom okolí. A chodia do nej predovšetkým žiaci z okolitých obcí, pretože religiozita je vyššia v okolitých dedinách než v samotnom meste,“ vysvetľuje.
Momentálne podľa prepočtov chodí do tejto školy okolo päťdesiat percent detí z okolitých obcí, teda mimo potenciálneho obvodu, do ktorého by podľa nového modelu mali vstúpiť.
Poukazuje aj na príklad piaristickej školy v Nitre, o ktorú je vysoký záujem, a ľahko by sa podľa neho mohlo stať, že by museli uprednostniť žiakov z obvodu, ktorí nie sú veriaci, a niektorých veriacich žiakov z okolitých obcí by škola musela odmietnuť.
„Ide tu o princíp a zbytočne sa týmto zákonom vytvára možná obštrukcia,“ vraví Ďurnek.
Predpokladá, že ak by Druckerov zákon prešiel v podobe, ako je teraz, zrejme by väčšina cirkevných škôl išla cestou vstupu do siete školských obvodov. Ak by chceli zostať v súčasnom modeli, prišli by o 20 percent normatívu na žiaka, čo by bolo pre mnohé z nich finančne neúnosné.
„Nemali by inú možnosť, ak by chceli prežiť. Ak by to neurobili, rodičia by museli doplácať zhruba 600 eur na žiaka, aby škola vykompenzovala výpadok. Pre viacdetné rodiny by to bolo nezvládnuteľné.“
Už teraz majú podľa neho cirkevné školy napäté rozpočty a školské zariadenia sú finančne podvyživené. Pripomína, že cirkevné školy nemajú rovnaký prístup k financiám ako štátne školy, ktorým pri opravách či rekonštrukciách často pomôže obec alebo mesto.
.jpg)
Juraj Ďurnek. Foto: Postoj/Kristína Kružicová
Profil žiakov sa mení, hodnoty škôl ostávajú
Už dlho neplatí, že si do lavíc v cirkevných školách sadajú iba žiaci z rodín, kde sa praktizuje živá kresťanská viera. Čo to znamená z hľadiska napĺňania poslania pre cirkevné školy?
Marcela Jahnová, ktorá je riaditeľkou Piaristickej spojenej školy sv. Jozefa Kalazanského v Nitre, tvrdí, že sa na ňom nič nemení. „Hlavným poslaním je nielen ponúkať kvalitné vzdelanie, ale aj formovanie osobnosti a duchovné hodnoty. To je tu stále a nie je to niečo, čo by sa malo meniť, ani keď bude stúpať počet žiakov z neveriacich rodín.“
Aj ona spomína prípady, keď dieťa vďaka kontaktu s vierou na cirkevnej škole prenieslo svoju skúsenosť aj do rodiny. „Nikdy nevieme, kedy a ako to môže niekoho osloviť.“
V cirkevnom školstve sa Jahnová pohybuje už viac ako dvadsať rokov. Nevníma však, že by bolo oproti minulosti ťažšie uplatňovať v škole kresťanské princípy. „Naopak, vieme to prepojiť aj s aktuálnou kurikulárnou reformou, ktorej súčasťou je charakterové vzdelávanie. Vo vízii našej školy sa píše, že chceme nové generácie hodnotovo zakorenených ľudí, ktorí objavili svoju jedinečnosť. Je dôležité rozvíjať aj túto stránku,“ vraví Jahnová.
Práve mnohé cirkevné školy sú podľa jej slov často tými, ktoré sa neboja aplikovať pri vzdelávaní inovatívne metódy, a mnohé z nich sú už zapojené do reformy obsahu vzdelávania. Nové učebné osnovy budú povinné pre všetky základné školy od budúceho školského roka.
Jahnová vraví, že aj ich školu si časť rodičov vyberá najmä pre kvalitu vzdelávania, ktorú žiakom poskytujú, a kresťanský rozmer vnímajú ako sekundárnu vec.
Marcela Jahnová. Foto: Postoj/Jaroslav Votoček
Súhlasí s tým aj Juraj Ďurnek, ktorý vníma, že rodičia sú dnes nároční a záleží im na vzdelávaní svojich detí. „Preto si cielene vyberajú kvalitné školy, ktoré zabezpečia celostný rozvoj ich dieťaťa. A áno, ak sú neveriaci, ale vidia, že im kvalitné vzdelanie dokáže ponúknuť cirkevná škola, vyberú si ju ,napriek‘ kresťanskému charakteru,“ konštatuje.
Kľúčovým prvkom pri zachovaní identity cirkevných škôl a ich poslania sú, prirodzene, učitelia. Nájsť kvalitných pedagógov, ktorí dokážu byť pre žiakov zároveň morálnym vzorom, je náročné. S nedostatkom učiteľov sa boria všetky školy, najmä na západe Slovenska.
„Špecifický rozmer učiteľov na cirkevných školách má byť v tom, že sami žijú kresťanskú vieru alebo sú minimálne ochotní sa v nej formovať. Teda aj keď niekto príde v stave hľadajúceho, zúčastňuje sa na duchovných aktivitách a podobne ako žiaci rešpektuje kresťanské zameranie školy,“ vraví Ďurnek.
A čo vnímajú ľudia z cirkevných škôl ako najväčšie výzvy v súčasnosti?
Viacerí spomínajú mnohé praktické problémy, s ktorými zápasia aj štátne školy. „V tomto máme veľa spoločného,“ vraví riaditeľka Jahnová. „Od nedostatku učiteľov cez finančné záležitosti. Hľadať zdroje na opravu našich škôl, ktoré často sídlia v historických budovách, nie je ľahké. Riešime to neustále.“
Ďurnek sa obáva najmä nepredvídateľnosti a chaosu, ktoré vytvárajú legislatívne zámery ako ten, s ktorým momentálne prichádza minister Drucker.
„Vidíme riziko, že by sme mohli stratiť časť financovania a zároveň identity. Sme však otvorení viesť dialóg so štátom, hľadať riešenia a argumentovať v prospech nášho špecifického poslania a postavenia v spoločnosti. Nežiadame žiadne výhody, len rešpektovanie nášho charakteru. Zvládnuť tento dialóg a udržať slobodu a autonómiu našich škôl je v súčasnosti zrejme najväčšia výzva, aby sme naďalej mohli plniť svoje poslanie.“
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
