Roky pracuje s rómskymi deťmi Prestaňme si klamať. Nezmyselne vyhadzujeme peniaze, aby sme zalepili oči Bruselu, a ich životy sa zhoršujú

Keď hlavná školská inšpektorka Alžbeta Štofková Dianovská nedávno zaútočila na psychológov z centier poradenstva a prevencie, ktorí podľa nej posielajú rómskych žiakov do špeciálnych škôl neférovo, psychológovia z východného Slovenska sa rozhodli brániť.

V otvorenom liste opísali žalostný stav, v ktorom musia fungovať, a argumentovali, prečo v praxi štandardná psychologická diagnostika pri deťoch z vylúčených komunít nefunguje. Zdôraznili, že stav, v akom žijú ľudia z marginalizovaných lokalít, je výsledkom komplexného prístupu, ktorý sa roky zanedbával.

„Povedali sme si, že sa musíme ozvať, pretože sa na nás často poukazuje akoby na vinníkov za to, ako to so stavom veľkej časti Rómov u nás vyzerá. Cítili sme ako psychológovia, ktorí s nimi dennodenne pracujeme v ťažkých podmienkach, že už musíme niečo povedať na našu obranu,“ hovorí Beáta Furdová z Centra poradenstva a prevencie v Trebišove.

Rómom sa vo svojej práci venuje dlhé roky. „Veľká časť detí, s ktorými sa každodenne stretávame, žije v chatrčiach, špine, medzi potkanmi a pred očami majú rodičov, ktorí fajčia, pijú alebo fetujú. Jednoducho zúfalé podmienky. Peniaze, ktoré rodičia dostanú, sa málokedy dostanú k týmto deťom. Rodičovský vzor nemajú žiaden. Ony vidia toto – otec ani mama do práce nechodia, sú doma a žijú z toho, že majú veľké potomstvo, na ktoré poberajú dávky.“

Tlak na prehnanú inklúziu týchto detí podľa nej zlyháva a vidia to každodenne aj učitelia v školách. Ubližuje to aj žiakom, ktorí sú šikovnejší a mohli by napredovať. „Inklúzia je krásna vec a je to super, ak dokážeme pomôcť znevýhodnenému dieťaťu. My sme to však poňali nesprávne. Myslíme si, že keď do debničky so zdravými jablkami vložíme jedno či dve červivé, tak zvyšné jablká ich ozdravia. Tak to nefunguje, stane sa skôr opak,“ vraví psychologička.

Beáta Furdová je pätnásť rokov riaditeľkou Centra poradenstva a prevencie v Trebišove, predtým pôsobila ako psychologička pre deti aj dospelých a aj ako učiteľka na pedagogickej škole. 

Boli ste iniciátorkou otvoreného listu, v ktorom ste sa ako psychológovia z centier poradenstva a prevencie ohradili proti vyjadreniam školskej inšpektorky. Tá vás kritizovala, že robíte svoju prácu nekorektne a hráte sa na „sibyly z východu“, ktoré po jednom stretnutí posielajú rómske deti do špeciálnych škôl, hoci tam nepatria. Čo vás na jej vyjadreniach zarazilo najviac?

Hlavná školská inšpektorka vyvodila závery z vyšetrenia okliešteného počtu detí, ktoré podrobili rediagnostike. Vybrali zhruba osemdesiat žiakov z niekoľkých škôl a údaj, ktorý im vyšiel, interpretovali nesprávne.

V čom?

V správe, ktorú inšpekcia zverejnila, sa píše, že takmer osemdesiat percent detí z Prešovského a Košického kraja bolo zaradených do špeciálnych škôl nesprávne. Toto však nikto nepotvrdil.

Inšpekcia v rámci kontroly čerpala zo správ, ktoré majú k dispozícii školy. Tie hovoria len o aktuálnom mentálnom stave daného žiaka. Celkový spis dieťaťa, kde je opísaný celý sledovaný vývoj, majú centrá poradenstva a prevencie.

V skratke, na základe správ, ktoré mala inšpekcia, nie je možné vyvodiť korektné hodnotenie.

Beáta Furdová. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

V otvorenom liste ste pomenovali viaceré ťažkosti, ktoré zažívate pri práci s marginalizovanými komunitami. Písali ste aj o tom, že bez dostatočného porozumenia rómskej komunite zostane každá reforma či projekt iba formálnym nástrojom bez dosahu.

Pozrite, pracujem s Rómami žijúcimi v ťažkých podmienkach dlhé roky. Mám pocit, že systémový prístup zo strany štátu k marginalizovaným rómskym komunitám je nesprávny a jednoducho už dávno zlyhal. 

Povedali sme si, že sa musíme ozvať, pretože sa na nás často poukazuje akoby na vinníkov za to, ako to so stavom veľkej časti Rómov u nás vyzerá. Cítili sme ako psychológovia, ktorí s nimi dennodenne pracujeme v ťažkých podmienkach, že už musíme niečo povedať na našu obranu.

Akej kritike psychológovia čelia?

Vyčítajú nám, že nadmerne a necitlivo posielame rómske deti do špeciálnych škôl a oberáme ich tak o šancu na úspech. 

Realita je však omnoho zložitejšia a to, čo ako psychológovia riešime, je už len dôsledok zanedbávania a množstva nedostatkov, ktoré sa roky neriešia. Nedávne vyjadrenia školskej inšpektorky na našu adresu boli poslednou kvapkou.

Psychológovia z východuUž si nemôžeme zatvárať oči. Tlak na inklúziu za každú cenu je pre mnohých rómskych žiakov škodlivý

Adam Takáč

V čom je podľa vás podstata problému?

Prúdia tu celé roky státisíce eur do neefektívnych projektov, ktoré sa míňajú účinku, lebo nevychádzajú zo skutočných potrieb ľudí z týchto komunít. Mnoho projektov, iniciatív či aktivít sa robí iba preto, aby sme nečelili žalobám či pokutám z Európskej únie a aby sme jej tým zalepili oči.

Za posledné roky sa spravilo množstvo zásahov do vzdelávacieho procesu, ktorý sa čoraz viac prispôsobuje tým najslabším, ale deje sa to na úkor ostatných detí a kvality ich vzdelávania. Tento systém a pravidlá nastavil štát, nie psychológovia.

Investujú sa nemalé peniaze do podporných tímov, špeciálnych pedagógov, pomôcok a neviem čoho ešte. Netvrdím, že sú to zlé veci, no vidíme, že to jednoducho k zlepšovaniu situácie nevedie. Vidia to školy, ktoré sa týmto deťom venujú na dennej báze, a vidíme to aj my psychológovia, ktorí s nimi pracujeme.

Hlavný dôvod zlého stavu je, že problém dlhodobo riešime zo zlého konca.

Čo tým myslíte?

Ťažko bude pre ľudí v marginalizovaných komunitách vzdelávanie hodnotou, keď nemajú základné podmienky na aspoň aký-taký dôstojný život.

Beáta Furdová. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

A prečo tvrdíte, že peniaze smerujúce na projekty, ktoré sú na nich zamerané, sa míňajú účinku?

Poviem vám to takto. Určite všetci poznajú Maslowovu pyramídu potrieb. V rámci nej sú na dolnom stupienku základné biologické potreby, ako mať domov, jedlo či teplo. Keď ideme na pyramíde vyššie, sú tam vzťahy a vzdelanie.

Veľká časť detí, s ktorými sa každodenne stretávame, žije v chatrčiach, špine, medzi potkanmi a pred očami majú rodičov, ktorí fajčia, pijú alebo fetujú. Jednoducho zúfalé podmienky.

Prúdia tu celé roky státisíce eur do neefektívnych projektov, ktoré sa míňajú účinku, lebo nevychádzajú zo skutočných potrieb ľudí z týchto komunít. 

Peniaze, ktoré rodičia poberajú, sa málokedy dostanú k týmto deťom. Rodičovský vzor nemajú žiaden. Ony vidia toto – otec ani mama do práce nechodia, sú doma a žijú z toho, že majú veľké potomstvo, na ktoré poberajú dávky.

Dieťa vyrastajúce v takomto prostredí je hladné, smädné, uzimené a špinavé. Rodičia si ho všimnú nanajvýš vtedy, keď ho takmer zrazí auto pri kukuričnom poli, a vtedy narobia veľký cirkus. Ale inak im neprekáža, že sa v troch rokoch poneviera medzi smetnými košmi okolo bytoviek od rána do večera.

Žiaľ, potrebou takéhoto dieťaťa nie je kniha a vzdelanie. Nemá naplnené ani tie najzákladnejšie potreby.

A čo z toho podľa vás vyplýva?

To, že keď budeme chcieť, aby učitelia v školách a psychológovia toto zachránili, tak to nikam nevedie. A dlhé roky to už v realite vidíme. Teda tí, čo tú realitu vidieť chcú.

Ako to myslíte?

Viete, bola som súčasťou viacerých expertných skupín, ktoré mali tieto témy riešiť. Odišla som z nich.

Prečo?

Keď som na rôznych fórach veci otvorene pomenovala, ľudia z Bratislavy na mňa pozerali ako na rasistku, ktorá chce týmto ľuďom iba zle. To predsa nie je pravda, sama mám veľmi dobré vzťahy a spoluprácu s viacerými Rómami. 

Strašne mi je ľúto tých, ktorí žijú v biede, ale, prepáčte, dennodenne vidím, čo sa tu reálne deje.

Systém je, žiaľ, nastavený tak, že rodičia podporujú svoje nedospelé dcéry, aby rodili deti, pretože si ich potom berú do náhradnej starostlivosti a dostávajú na ne peniaze. Tento sociálny systém treba totálne opraviť. A opakujem, sme to my, majorita a štát, kto tieto pravidlá vytvoril. Preto z toho neobviňujem Rómov, nie je to primárne ich chyba.

Avšak potom sa nečudujte, že nevidím zmysel v projektoch na tablety pre rómske deti, ktoré v lepšom prípade končia v šuplíkoch školského kabinetu.

A tu chcem povedať ešte jednu vec. Nemyslím si, že šikovní rómski žiaci nemajú v našom školskom systéme šancu. Naopak, poznám viacero takých, ktorí to vďaka svojej snahe niekam dotiahli, a veľmi to podporujeme.

Posledné roky sa vo vzdelávacom systéme aj v súvislosti so žiakmi zo znevýhodneného prostredia čoraz viac presadzuje koncept inklúzie a integrácie. Čo si o tom myslíte?

Inklúzia je krásna vec a je to super, ak dokážeme pomôcť znevýhodnenému dieťaťu. My sme to však poňali nesprávne. Myslíme si, že keď do debničky so zdravými jablkami vložíme jedno či dve červivé, tak zvyšné jablká ich ozdravia. Tak to nefunguje, stane sa skôr opak.

Keď som na rôznych fórach veci otvorene pomenovala, ľudia z Bratislavy na mňa pozerali ako na rasistku, ktorá chce týmto ľuďom iba zle.

U nás sa na špeciálne školy pozeráme s averziou. Podľa mňa však boli pre deti zo znevýhodneného prostredia, ktoré zaostávajú, nastavené veľmi dobre. Majú v nich vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa pomalším tempom, ktoré zvládajú, naučili čítať, písať a počítať.

Poviem teraz niečo, čo sa mnohým nebude páčiť. Z týchto špeciálnych škôl vychádzajú gramotné deti. A to práve vďaka tomu, že boli vzdelávané spôsobom, ktorý dokázali zvládnuť. Z bežných škôl, kam sa ich niekedy snažíme nasilu integrovať, vychádza často opak. 

Je dobré pre týchto žiakov, ak sa tam roky trápia, prepadávajú, zažívajú neúspech a podliehajú frustrácii? Na konci majú potvrdenie o ľahkom mentálnom postihnutí a môžu poberať invalidný dôchodok. Pritom sú možno manuálne zruční alebo majú talenty na spev, tanec či šport. Chcú byť jednoducho ocenení za to, čo im ide. Ale roky zlyhávania v bežnej škole v nich zabili akúkoľvek motiváciu.

Beáta Furdová. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Vráťme sa ešte k problémom, ktoré ste pomenovali v reakcii na vyjadrenia školskej inšpektorky. Upozornili ste, že existujúce diagnostické nástroje sa len ťažko dajú použiť pri deťoch z marginalizovaných rómskych komunít. Čo to v praxi znamená?

Ak by niekto videl, ako sa im snažíme pri diagnostike napomôcť, aby sme z nich aspoň čo-to dostali, padli by všetky obvinenia o tom, že ich posielame do špeciálnych škôl na základe jedného pohľadu. Nehráme sa na „sibyly z východu“, ale po rokoch praxe už často vidíme aj na základe neverbálnych prejavov, kam to smeruje.

Rukami-nohami sa im pri testovaní snažíme pomôcť. Mávam len tak bokom poprekladané testy do rómčiny, aby mi aspoň niečo porozumeli. Zoberieme asistenta, skúšame sa pohnúť aspoň cez zopár slov, sledujeme, ako reaguje. V mnohých prípadoch by sme však mohli hovoriť aj nebeským hlasom, ale jednoducho to nejde... I tak skúšame opakované vyšetrenia, nepozeráme sa len na výsledok jedného testu. Skúšame farby, počítanie na prstoch, držanie ceruzky... To by pani inšpektorka odpadla, aké je to neštandardizované.

Takže ak počúvam výčitky, že postupujeme neštandardne, tak áno. Ale je to jediná možnosť, ako sa dopracovať aspoň k nejakému záblesku. Nemáme totiž k dispozícii metodiky, ktoré by boli prispôsobené tejto populácii.

A ďalšia vec, ak sme nejaké dieťa po opakovaných diagnostikách zaradili do špeciálnej školy a ono tam dostáva jednotky a darí sa mu, neznamená to, že sme ho zaradili zle. Svedčí to o tom, že mu takýto vzdelávací proces vyhovuje a je preň prospešný.

Stretávate sa aj s ľuďmi z bežných škôl v regióne, do ktorých chodí veľký podiel žiakov z rómskych komunít. Ako to v nich vyzerá?

Je to pre ne často boj o prežitie. Tieto deti zaujíma škola zhruba do desiatich rokov, potom tam už mnohé idú, lebo sú hladné alebo ich tam rodičia posielajú s tým, že musia, pretože inak na ne nedostanú peniaze. 

Po pár rokoch ich dochádzka upadá čoraz viac. Z triedy trinástich detí sú tam reálne možno tri. Školy sú z toho nešťastné.

Psychológ z východného SlovenskaAk sa nič nezmení, tak tu budú getá s obrovskými problémami

Jozef MajchrákAdam Takáč

Čo by podľa vás mohlo byť v tomto stave, ktorý opisujete, riešením?

Okrem toho hlavného, že problém treba riešiť komplexne a zamerať sa už na prvé roky života týchto detí a zlepšiť podmienky, v ktorých žijú, si myslím, že by v rámci vzdelávania mohli existovať triedy alebo školy pre žiakov zo znevýhodneného prostredia. Vzdelávací program by sa prispôsobil tomu, čo potrebujú a zvládajú. Zohľadnili by sa ich možnosti a tempo, ktorým dokážu napredovať.

Minule mi jedna pani učiteľka, ktorá učí rómske deti na prvom stupni, hovorí: „Už ma nebaví hrať sa na učiteľku bežných detí, keď vidím, že tri štvrtiny sú, bohužiaľ, mentálne znevýhodnené.“

Prečo sa tvárime, že zaradiť ich do hlavného prúdu a bežných škôl je vždy to najlepšie? Prečo si takto zatvárame oči?

Nerómski rodičia na jednej strane berú z takých škôl svoje deti preč a na druhej strane k žiadnej integrácii nedochádza.

Pred pár rokmi bol aj u nás záujem vybudovať školu blízko pri osade. Narazilo to na kritiku za segregáciu a zaznievali argumenty, že je lepšie rómske deti posielať do ostatných škôl. No ony tam jednoducho chodiť nebudú. Našťastie sa po dlhých prieťahoch začala škola tento rok stavať, ale takých lokalít, kde sú podobné situácie, je viac.

Povedzte mi, prečo je to segregačné, ak majú školu neďaleko svojho obydlia s učiteľmi, ktorí sú pripravení venovať sa im a prispôsobiť vyučovanie ich možnostiam a schopnostiam?

Inklúzia v takom prostredí podľa vás teda nie je možná...

Pozrite, inklúzia by sa mala robiť s ohľadom na regionálne špecifiká. No, bohužiaľ, u nás tieto koncepty tvoria ľudia odtrhnutí od reality, ktorí tu nežijú. Strašne sme to s tlakom na inklúziu urýchlili a ublížili sme tým učiteľom, ktorí si nevedia dať rady, a aj tým deťom, ktoré by mohli a chceli napredovať, ale sú brzdené.

Vzdelávanie je dôležité, ale musí pri deťoch z marginalizovaných komunít nastúpiť neskôr. Najprv treba vyriešiť tie základné nedostatky, ktoré ovplyvňujú vývin rómskych detí v počiatkoch.

Kedysi fungoval celodenný výchovno-vzdelávací systém a už od škôlky mohli pomaličky postupovať. Teraz už v školách len zachytávame deti, ktoré sú často, žiaľ, zdegenerované zanedbanými prvými rokmi života a hroznými podmienkami, v ktorých vyrastali.

Strašne sme to s tlakom na inklúziu urýchlili a ublížili sme tým učiteľom, ktorí si nevedia dať rady, a aj tým deťom, ktoré by mohli a chceli napredovať, ale sú brzdené.

Proste, pomenujem ich priamo – neuveriteľná úžera, obchod s bielym mäsom, alkohol, fetovanie... To, čo my voláme zneužívanie maloletých, je pre ne jednoducho bežná vec. Bohužiaľ, je to tak. Samozrejme, nehádžem všetkých do jedného vreca, ale toto je skutočnosť v mnohých lokalitách.

Minule som mala vyšetriť jedno asi päťročné rómske dieťa. Sedelo v kočíku a jeho matka mi vraví: „Jój, pani, ale ono vás nevidzí ani nečuje. Ani nechodzí...“

Empaticky a citlivo sa teda snažím matke prihovoriť a pýtam sa, či má nejakú opatrovateľskú pomoc a či dáme dieťaťu individuálny plán. A ona mi na to: „Jój, netreba, šak ja mám veľa dzecí, ja mám z čoho žic.“

Jednoducho, pozerajú sa na ne často len ako na zdroj príjmu.

Je mi to veľmi ľúto, ale v takýchto podmienkach fungujeme, a potom počujeme od hlavnej školskej inšpektorky, že svoju prácu robíme neprofesionálne. V reakcii na náš list sa uskutočnilo jedno stretnutie so štátnym tajomníkom ministerstva školstva pre inklúziu Jánom Hrinkom. Vypočul nás a povedal, že pani inšpektorka Alžbeta Štofková Dianovská to tak nemyslela, a on sa od týchto tvrdení dištancoval. Ona na stretnutie neprišla.

Na list nemáme žiadnu ďalšiu reakciu. Ani ospravedlnenie, o ktoré sme žiadali, sme nedostali. Ďalej nás ignorujú.

Niekedy mám pocit, že za celé tie roky sa urobilo aj veľa dobrých vecí na zlepšenie situácie Rómov vo vylúčených komunitách, ale my akoby stále pred svetom ukazujeme len to zlé a hľadáme generálneho vinníka. 

Pritom máme aj príklady dobrej praxe, či už projekt Omamy, alebo podobné aktivity. Ale prečo na jednu skupinu hádzať vinu a verejne ju pranierovať? Raz sú to učitelia, teraz psychológovia. Načo je to dobré? Iba to odradí každého, kto by mal ambíciu ľuďom z vylúčených komunít pomáhať.

Otvorený list odborných zamestnancov štátnych centier poradenstva a prevencie Košického a Prešovského kraja adresovaný Ministerstvu školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky. 

Vážený pán minister JUDr. Ing. Tomáš Drucker, MSc., vážené vedenie ministerstva,

v mene odborných zamestnancov štátnych centier poradenstva a prevencie (CPP) v Košickom a Prešovskom kraji sa na Vás obraciame v súvislosti s verejným vystúpením pani hlavnej školskej inšpektorky v relácii STVR dňa 11. 8. 2025.

So znepokojením sme prijali výroky, ktoré zazneli v tejto relácii na adresu odborných zamestnancov CPP. Dôrazne sa dištancujeme od paušalizovaných tvrdení, že naša práca je nemorálna, neprofesionálna a nekorektne vykonávaná. 

Tieto výroky vnímame ako hrubé zneváženie našej odbornosti, profesionálnej integrity a dlhoročného úsilia o inkluzívne a spravodlivé vzdelávanie všetkých detí vrátane tých zo sociálne znevýhodneného prostredia. 

Zvlášť znepokojujúce je pre nás nepriame nabádanie na podávanie trestných oznámení proti psychológom pracujúcim v CPP, ktorí predstavujú základný pilier všetkých stupňov podpory detí a žiakov v školstve SR. 

Takéto vyjadrenia vytvárajú atmosféru nedôvery, zastrašovania a verejnej stigmatizácie. Nielen poškodzujú dobré meno jednotlivých zamestnancov a inštitúcií, ale môžu viesť aj k oslabeniu systému odbornej starostlivosti, ktorý je pre mnoho detí na východnom Slovensku často jedinou dostupnou formou pomoci.

Odmietame aj generalizované tvrdenia o účelovom zaraďovaní detí do špeciálnych škôl na základe sociálneho znevýhodnenia. Rozhodovanie o odporúčaniach je vždy výsledkom komplexnej viacúrovňovej diagnostiky, ktorú vykonávajú kvalifikovaní odborníci na základe platných obsahových a výkonových štandardov zavedených do praxe v septembri 2023. Diagnostické procesy zohľadňujú anamnestické údaje, kognitívny vývin, zdravotný stav, školskú úspešnosť, výsledky pedagogickej a špeciálnopedagogickej diagnostiky a ďalšie faktory ovplyvňujúce vývin dieťaťa. Využívame komplexné testové batérie – hoci si uvedomujeme, že stále neexistuje štandardizovaný diagnostický nástroj pre deti z MRK a práve preto sa na situáciu pozeráme s profesionálnou opatrnosťou a citlivosťou. 

Naše zariadenia sú otvorené spolupráci. Privítame odborný tím, ktorý by priamo v prostredí materských a základných škôl v dotknutých komunitách predviedol diagnostický postup detí z MRK a s ŠVVP s využitím štandardizovaných metodík. Radi by sme zároveň mali k dispozícii odborné materiály, ktoré umožnia spoľahlivo diferencovať medzi sociálnym a organickým znevýhodnením u detí z SZP. Rovnako vítame metodickú podporu na nadväzovanie kontaktu s deťmi pred vstupom do prípravného vzdelávania (PPV).

Z nášho pohľadu je vhodné zvážiť, aby v prvom cykle kurikulárnej reformy (prvé tri roky školskej dochádzky) nebolo pristupované k diagnostike zdravotného znevýhodnenia, pokiaľ nie je podozrenie na organické poškodenie. Pri systematickej podpore školskými podpornými tímami možno vytvoriť podmienky, ktoré umožnia začlenenie detí z SZP do bežného vzdelávania bez potreby ich zaraďovania do špeciálnych škôl. 

Ak chceme dosiahnuť reálnu pomoc rómskym deťom, je nevyhnutné vychádzať z hlbšej znalosti rómskej komunity. Tento problém sa za posledné desaťročia nerieši systematicky – chýba rešpekt k ich jazyku, mentalite, hodnotám i reálnym potrebám. Bez tohto porozumenia zostane každá reforma či projekt iba formálnym nástrojom bez dosahu.

Vážené ministerstvo, žiadame Vás o prehodnotenie postojov, ktoré zazneli zo strany hlavnej školskej inšpektorky, a zároveň očakávame verejné ospravedlnenie sa odborným zamestnancom štátnych CPP. Veríme, že ako najvyšší rezortný orgán sa postavíte na stranu odbornosti, dôstojnosti a vzájomného rešpektu. 

Zároveň Vám oznamujeme, že sme svoj postoj konzultovali s našimi zriaďovateľmi – regionálnymi úradmi školskej správy.

S úctou 

odborní zamestnanci a riaditelia štátnych centier poradenstva a prevencie Košického a Prešovského kraja