Keď sa hovorí o peniazoch v školstve, väčšinou je to v kontexte, že ich niet. Existuje však aj druhá stránka peňazí v školstve. Stámilióny v eurofondových grantoch.

Najprv krátky a technický, ale dôležitý kontext. Reč je najmä o operačnom programe Výskum a inovácie, kde je uložených 2,2 miliardy eur. Tieto peniaze si medzi sebou takmer pol na pol rozdelili ministerstvo hospodárstva a ministerstvo školstva. Za školstvo ich manažuje Výskumná agentúra, ktorá tak dohliada na prerozdelenie zhruba 900 miliónov eur.

Pred pár dňami vzbudila rozruch správa, že rektori a SAV sa nahnevali a poslali ministrovi list, pretože v kole, v ktorom sa prerozdeľovalo 300 miliónov na vedu a výskum, nedostali univerzity nič.

Prečo ale toľko kriku práve teraz, keď je to len 300 miliónov z dvoch miliárd a je to len jedno z viacerých prerozdeľovacích kôl?

Po prvé preto, že rezort školstva má dosah len na necelú polovicu z tých dvoch miliárd, zvyšok prerozdeľuje firmám ministerstvo hospodárstva. A po druhé, to, čo v celom tom rozruchu trochu zaniklo, je, že nešlo o prvé veľké kolo prerozdeľovania. A peniaze dochádzajú.

Výskumná agentúra ministerstva školstva už jedno kolo za tristo miliónov eur prerozdelila, toto je ďalších tristo miliónov eur. Okrem týchto spolu šesťsto miliónov už na menšie projekty odišlo ďalších sto miliónov. To znamená, že v školstve na vedu a výskum zostane už len zvyšných 200 miliónov. Ak ministerstvo výsledky tohto kola nezmení, znamená to, že za Petra Plavčana sa z 900 miliónov už 700 prerozdelilo, pričom akademici na vedu a výskum nedostali priamo prakticky nič.

Rukojemníci spolupáchateľmi

Skôr ako sa dostaneme k tomuto druhému kolu, ktoré nahnevalo rektorov, najprv pár slov k prvému kolu, o ktorom sa doteraz nehovorilo. Prvé veľké kolo za prvých tristo miliónov bolo totiž určené firmám, ktoré v rámci biznisu a vývoja robia výskum.

Nájdete tam viacero známych veľkých firiem, ktoré výskum a vývoj naozaj robia. Ale nájdete tam aj firmy, ktoré doteraz toho veľa neurobili nielen vo vede, ale ani v biznise. Napriek tomu peniaze na výskum získali. Mali totiž za partnerov ako vedeckých garantov najvýznamnejšie slovenské univerzity.

Takto rozmýšľajúci cynici majú dnes, po tom, čo sa stalo pri prerozdeľovaní, o dôvod viac sa v postoji utvrdiť.Zdieľať

Vyzerá to tak, akoby to boli len nasadené firmy, ktoré si za získané peniaze objednajú nejaké výstupy od univerzít. Vedec Robert Mistrík, ktorý na Slovensku robí biznis so špičkovou vedou v chémii, vo svojom komentári vytkol rektorom, že na takúto hru pristúpili a tak legalizovali systém vyberania eurofondov pre firmy za vedu, hoci žiadnu vedu nerobia.

Táto otázka je oprávnená a rektori si ju musia zodpovedať sami.

Dá sa však súhlasiť s tým, že okrem toho, že sú spolupáchateľmi, sú aj rukojemníkmi. Za predchádzajúcich desať rokov boli univerzity relatívne úspešné v čerpaní zdrojov na rozvoj výskumnej infraštruktúry. Povedané po slovensky, dnes majú viaceré univerzity relatívne dobre vybavené výskumné centrá, kde dúfali, že rozbehnú spoluprácu aj so súkromným sektorom, ktorý im bude zadávať výskumné zákazky.

Nejako to ale nefunguje a prevádzkovanie takýchto centier je pre mnohé z nich neudržateľné. Ak za nimi príde niekto s biznis ponukou, ktorá im vytrhne tŕň z päty, niet divu, že zbytočne nešpekulujú.

Takto rozmýšľajúci cynici majú dnes, po tom, čo sa stalo pri prerozdeľovaní, o dôvod viac sa v postoji utvrdiť. Akademici totiž verili, že v prvom veľkom kole sa „najedia“ firmy, štandardné aj účelové, a v tomto druhom kole budú triumfovať univerzity a SAV. Tak nejako sa s tým rátalo v celom sektore.

Druhá veľká výzva: Riadny masaker

Pre univerzity bol preto výsledok masaker. Mali predtuchu, že to pre ne nedopadne najlepšie, ale nevedeli, že až tak zle.

Odvahu im spočiatku dodávalo, že celá tá dokumentácia okolo tohto kola vážne vyzerala tak, že štát naozaj chce podporiť akademický výskum. Postupne však nadobúdali presvedčenie, že sa niečo deje. Ministerstvo s nimi obmedzilo komunikáciu, samotný minister opakovane a tesne pred dohodnutým termínom rušil stretnutia s rektormi najvýznamnejších univerzít, kde chceli lobovať aj za eurofondy.

Zlé tušenie sa naplnilo, akademici nedostali nič. A je úplne jedno, z ako zameranej školy projekty prišli. Technici, veterinári, dopraváci, poľnohospodári, medici, vojaci, filozofi, utreli všetci.

Zoznam tých, ktorí peniaze z tejto druhej veľkej výzvy dostali, ešte nie je verejný a netrpezlivo sa naň čaká. Ak by existovala nádej, že akademici sa medzi desiatky projektov za šesťsto miliónov nezmestili preto, že ich oprávnene predbehli iné vedecké centrá, bolo by čakanie na výsledky o niečo pokojnejšie. Lenže taká nádej nie je.

Robert Mistrík rektorom vyčítal, že systém sami pomáhajú przniť, keď sú príliš flexibilní v tom, komu robia krovie v projektoch. Ono to však po tomto druhom veľkom kole vyzerá napokon tak, že flexibilita akademikov je síce občas privysoká, ale tentoraz bola prinízka. Akademici sa nevedeli pretlačiť ani v tých eurofondových výzvach, ktoré boli písané prioritne pre nich. Podľa jedného povzdychu, ktorý sa k nám dostal, boli „neformálne podmienky“ už neakceptovateľné.

Peter Plavčan sa tak kvalifikoval na funkciu bieleho koňa. Teraz treba začať riešiť, kto všetko je konečný užívateľ výhod.Zdieľať

S tým, že univerzity tieto peniaze dostanú, už napríklad počítalo aj programové vyhlásenie vlády, kde sú zarátané v školstve. Vďaka nim malo byť školstvo (slovami premiéra) víťazom štátneho rozpočtu.

Minister Peter Plavčan má teraz dve možnosti. Buď túto výzvu stiahne, čo nebude úplne jednoduché (technicky ju môže anulovať, napríklad vymeniť hodnotiteľov, čo mu umožní znova posudzovať projekty), alebo sa bude snažiť rektorov uchlácholiť, že sa im peniaze určite ujdú ešte zo zvyšných 200 miliónov eur, ktoré školstvo ešte môže prerozdeliť.

Zhrnuté na záver: To, na čo si trúflo ministerstvo školstva pri eurofondoch za dohromady 700 miliónov rozdelených za Petra Plavčana, vyzerá byť úlet porovnateľný so škandálmi SNS v najlepších časoch z prvej Ficovej vlády (nástenkový tender či predaj emisných povolení Interblue).

Peter Plavčan sa tak kvalifikoval na funkciu bieleho koňa. Teraz treba začať riešiť, kto všetko je konečný užívateľ výhod.