Benjamin Ferencz mal 103 rokov. Jeho manželka Getrude zomrela pred tromi rokmi. Zobrali sa v roku 1946 (pre morálne povzbudenie si to spočítajte) a mali štyri deti. Benjamin by povedal, že sa nikdy nepohádali.

Narodil sa v Sedmohradsku, v židovskej rodine, ktorá emigrovala do Spojených štátov, aby ušla pred prenasledovaním, kým on bol ešte len chlapec. Vyrastal na Manhattane v štvrti Hell’s Kitchen, chodil do newyorskej City College, na Harvarde vyštudoval právo a potom sa prihlásil do armády USA, kde slúžil na Pattonovom veliteľstve a zbieral dôkazy o vojnových zločinoch.

Jeho tím skúmal nacistické archívy v Berlíne a objavil rozsiahlu dokumentáciu o aktivitách neslávne známych Einsatzgruppen, zabijackých oddieloch SS, ktoré išli za nemeckou armádou do Poľska a na Ukrajinu, aby vraždili najmä Židov. Ferencz bol určený za hlavného žalobcu dvadsiatich dvoch obvinených vrátane šiestich generálov SS, ktorí boli spoločne zodpovední za vyše milión vrážd, a pri všetkých z nich dosiahol rozsudok vinný. Podľa vtedajších novín to bol „najväčší proces s vrahmi v dejinách“.

Mám pocit, akoby som Ferencza poznal osobne, lebo som často uvažoval nad výsluchom Otta Ohlendorfa (tu), veliteľa Einsatzgruppe D, a používal ho pri výučbe prirodzeného zákona. Obsahuje znepokojivé podrobnosti o tom, ako sa docielilo, že obete boli čo najdlhšie držané v nevedomosti; ako mali byť muži oddelení od žien a detí, ktoré by sa vehementne snažili chrániť; a predovšetkým ako nacisti kráčali popri zástupe mužov alebo žien a detí stojacich pozdĺž zákopu a zblízka ich jedného po druhom strieľali.

Ako vysvetľuje Primo Levi vo svojom predslove k autobiografii Rudolfa Hoessa s názvom Commandant of Auschwitz (Veliteľ Osvienčimu), esesáci, ktorí páchali tieto hrozné zločiny, neskôr páchali samovraždu, lebo sa sami sebe hnusili, alebo sa z nich stali opilci. Plynové komory a krematóriá boli vymyslené preto, aby boli vraždy menej osobné, a teda „efektívnejšie“.

Ferenczov životopisec píše, že sa v armáde stretol s antisemitizmom, ale tiež že „bol neustále v konflikte s prísnou požiadavkou poslúchať rozkazy, ktoré boli podľa neho ,neústavné‘ či aspoň neboli v súlade s preambulou Vyhlásenia nezávislosti“, že všetci ľudia sú stvorení ako rovní a Stvoriteľ ich obdaril nescudziteľným právom na život, slobodu a hľadania šťastia. Podľa Ferencza sme zjavne viazaní vo svedomí neposlúchať rozkazy, ktoré nám nariaďujú ničiť nevinných.

S Ferenczom mám aj nové prepojenie, lebo jeho posledným verejným vystúpením bol krátky príhovor účastníkom konferencie na mojej univerzite s názvom The Nuremberg Principles: The Contemporary Challenges (Norimberské princípy. Súčasné výzvy), ktorá sa uskutočnila iba pred niekoľkými týždňami.

Jeho slová vyznievajú dôležito. Začína tým, že každé súčasné stretnutie, ktoré má za cieľ šíriť norimberské princípy, treba podporiť. Napriek tomu však neberie ako samozrejmosť, že každý, komu sa prihovára, tieto princípy podporuje. Akoby hovoril, že každý z nás je povolaný k tomu, aby v tejto veci vykonal úmyselný úkon vôle:

„Hľadáme ľudské práva a k nikomu sa nemožno správať, akoby bol podčlovek či nehodný záchrany. Snažíme sa šíriť princíp, že všetky ľudské bytosti majú právo, aby sa s nimi zaobchádzalo ako s ľudskými bytosťami. Ak k tomu môžeme prispieť, mali by sme. Ak k tomu nemôžeme prispieť, ak sme presvedčení, že musíme byť nadradenými ľuďmi a že sa k ostatným ľuďom môžeme správať ako k menejcenným, tak potom máte svojho vlastného zákazníka. Dúfam, že sa nakoniec rozhodnete ukázať, že veríte v rovnaké práva pre všetkých ľudí, bez ohľadu na ich rasu, náboženstvo či čokoľvek iné. A to som podporoval. Toto podporoval aj Norimberg. A dúfam, že to budete podporovať aj vy.“

(Rýchla otázka: Je „Máte svojho vlastného zákazníka“ zvrat z jidiš, ktorým Ferencz rozprával v detstve, alebo fráza z New Yorku z dávnych čias? Zdá sa, že znamená: „tvojím obecenstvom si ty sám“.)

Je zjavné, že podľa norimberských princípov je legálny potrat nesprávny. Dieťa pred narodením je ľudskou bytosťou rovnako ako dieťa po narodení. Ak si žena „chce dieťa nechať“, správa sa k svojmu nenarodenému dieťaťu ako k ľudskej bytosti a hľadá lekára, ktorý bude robiť to isté. Ostatní okolo nej robia to isté. Nikdy nehovoria „plod“, ale vždy „tvoje dieťa“. Toto jej konanie je rozumné, žiadna fantázia. Domácnosti, kultúry, celé jurisdikcie sa môžu a aj sa správajú k nenarodeným ako k ľudským bytostiam.

Naopak, potratová ideológia je ideológia autonómie, moci vlastného ja, silných, ktorá by ospravedlnila dokonca aj vypudenie vlastného potomka ako votrelca – Judith Jarvis Thomsonová nám urobila tú láskavosť, že to jasne vyjadrila vo svojej eseji „Obrana potratov“. Je to ideológia, v ktorej narodení, nie všetci, iba tí, ktorí si nárokujú „autonómiu“, hovoria: „Musíme byť nadradení ľudia a k ostatným ľudským bytostiam sa môžeme správať ako k menejcenným.“

Preto každý, kto chce dnes podporovať norimberské princípy, podporovať ich dôsledne a proti ich najrozšírenejšiemu porušovaniu, musí úmyselným úkonom vôle odmietnuť legálny potrat. Toto nám dnes hovorí Ferencz, ak vezmeme do úvahy jeho princípy. A mnohí to skutočne aj urobili.

Neviem však, aký mal Ferencz osobne názor na potraty. Na tom nezáleží. Mnohí nie sme dôslední. Okrem toho bol ako Žid priamym terčom útokov nacizmu. Ako vojak v 3. armáde videl na vlastné oči nezmyselné ničenie, ktoré spôsobila agresívna a neopodstatnená vojna. Bolo by čudné, keby sa sústredil na niečo iné ako na potraty, napríklad na Medzinárodný trestný súd, ktorý pomáhal uskutočňovať?

Nehovorím, že ho máme svätorečiť, a určite nie súdiť. Hovorím iba: počúvajte ho.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je tiež jeho nová kniha Mary‘s Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár). Profesora Pakaluka menoval do Pápežskej akadémie svätého Tomáša Akvinského pápež Benedikt XVI.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.