Do práce si obliekal košeľu a kravatu, dokonca aj v pokročilom veku, keď viedol vlastný malý rodinný podnik, pri pracovnom stole v nedokončenej pivnici svojho domu v Bronxe. Nepamätám si, že by som ho bol niekedy počul kliať alebo v hneve zvýšiť hlas. Ustavične bol milý a zdvorilý, no v žiadnom prípade dokonalý, pričom jednou z jeho chýb boli mierne predsudky, ktoré sa prejavovali vtedy, keď hovoril o členoch iných rás slovami ako „potmavší“ či „šikmookí“, obvykle s takmer zahanbeným úsmevom, nikdy výsmešne. Podľa dnešných štandardov však bol rasista.

No i tak bolo na mojom starom otcovi fascinujúce to, že ako celoživotný praktizujúci episkopálny kresťan, ktorý bol vo svojom kostole v Bronxe laickým kazateľom, zostal aktívnym členom cirkevného zboru aj potom, keď sa štvrť okolo kostola zmenila a z prevažne bieleho cirkevného zboru sa stal prevažne čierny. A keď sa v tomto kostole konal jeho pohreb, jeden po druhom ku mne pristupovali jeho takmer čisto čierni účastníci, aby mi prejavili sústrasť a povedali: „Váš starý otec bol skutočný džentlmen.“

Čo s tým? Zaslúži si môj starý otec, aby ho hádzali do jedného vreca s členmi Ku Klux Klanu? Oklamal všetkých tých čiernych farníkov jeden šarlatán a pokrytec? Je možné, že príroda, výchova a ktovie čo ešte spôsobili, že môj starý otec mal predsudky, ale ako kresťan a vo svojej podstate slušný človek nedovolil, aby tieto predsudky ovplyvňovali jeho komunikáciu s inými?

Skôr než som sa stal katolíckym kňazom, slúžil som v armáde vo Vietname ako pešiak. Keď som nastupoval do jednotky, zaúčali ma dvaja čierni chlapci (takmer všetci sme boli chlapci) z Tennessee. Po dvoch mesiacoch sme padli do pasce a ja som bol zranený, no zachrániť a evakuovať ma pomohli mohutný, skoro dvojmetrový vyšportovaný čierny vojak a územčistý Portoričan, ktorý si ma prehodil cez plece a odniesol do bezpečia. Na bojovom poli na farbe nezáležalo. Boli sme, ako sa občas hovorí, „bratia v zbrani“.

Keď sme sa však pri vzácnych príležitostiach vrátili na hlavnú základňu a vo voľnom čase sa nám podarilo dostať do klubu pre mužstvo, čierni a bieli sa akoby automaticky separovali a sedeli medzi svojimi. Toto isté správanie som videl aj ako kňaz v jedálni počas kňazských konferencií. Čierni kňazi z celého sveta, ktorí v súčasnosti slúžia v našej diecéze, veľmi často vo väčšinou bielych farnostiach s bielymi kňazskými spolubratmi, spolu všetci dobre vychádzali a tiahlo ich to k stolom s čisto čiernymi kňazmi.

Spýtal som sa jedného úžasného a veľmi obľúbeného kňaza z Ghany, či je na tom podľa neho niečo rasistické. Zasmial sa a povedal čosi ako: „Samozrejme, že nie. Ľudia sa iba prirodzene cítia príjemne s tými, ktorí sa im najviac podobajú rasou a národným pôvodom.“

Ktovie, koľko z toho, čo sa v našej spoločnosti považuje za rasizmus, je v skutočnosti iba vecou toho, že sa väčšmi cítime doma medzi tými, ktorých najlepšie poznáme. A dokonca aj keby na tom bolo aj čosi viac ako v prípade môjho starého otca, je táto zaujatosť vždy natoľko odporná, že si zasluhuje, aby sa na ňu poukazovalo a hodila sa do jedného vreca so skutočne bigotnou nenávisťou a previnilcov charakter sa zákerne pošpinil nálepkou rasista alebo, čo sa stáva čoraz častejšie, prisúdila sa mu taká či onaká fóbia?

Keď vo dne či v noci prechádzam štvrťou s vysokou zločinnosťou, som rasista, keď som nervóznejší, než keď sa prechádzam po známych miestach vo svojej farnosti či vo svojom rodnom meste? Keby sme nahradili policajtov Robocopmi a naprogramovali by sme ich tak, aby chránili naše štvrte v maximálnej možnej miere, boli by naprogramovaní identicky bez ohľadu na to, kde by mali hliadkovať? Nie je to tak, že všetci neustále prijímame, analyzujeme a interpretujeme údaje a prispôsobujeme podľa nich svoje správanie? Načo by sme inak mali inteligenciu? Nie sú o tom istom aj také veci ako defenzívne šoférovanie či ostražité pozorovanie okolia na nástupišti metra?

Som presvedčený, že aj Dr. Jordan Peterson sa stal nesmierne populárnym aj prudko kontroverzným viac-menej z toho istého dôvodu. Má veľký zmysel pre jemné odtiene, zložitosť a tajomnosť skutočnosti, ale najmä ľudskej prirodzenosti a snaží sa pomôcť vyznať v často zradných vodách života aj iným, aby sa im darilo a mali sa dobre. My, ktorí oceňujeme jeho poznanie, múdrosť, rozumnosť a zjavný súcit, ho obdivujeme. Zaznávajú ho tí, ktorí dávajú prednosť jednoduchému častovaniu nadávkami a dávaniu každého do pekných malých pohrdlivých škatuliek.

Petersonova cesta má potenciál viesť k určitej harmónii a mieru, druhá k nekonečnému rozdeleniu a antipatii. Človek nemusí byť génius ani svätec, aby posúdil, ktorý smer je lepší. Môj starý otec, aj keď mal mierne predsudky, dokázal vychádzať takmer s každým. Stačila iba určitá zdvorilosť a základná kresťanská slušnosť, ktoré mu nedovolili, aby jeho prirodzené preferencie a predsudky boli hlavným určujúcim faktorom toho, ako sa správal k ostatným.

Majster rozprávač a zbožný katolík J. R. R. Tolkien raz napísal v liste svojmu synovi Michaelovi: „Keď si spomeniem na vlastné hriechy a pochabosti, uvedomujem si, že ľudia často v srdci nie sú až takí zlí, aké sú ich skutky, a iba veľmi zriedka takí, aké sú ich slová.“ Trochu viacej Tolkienovej pokory a láskavosti by nám veľmi pomohlo uzdraviť našu rozvrátenú spoločnosť a žiť nie ako nepriatelia, ale ako blížni.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Msgr. Charles Fink (nový prispievateľ) bol 47 rokov kňazom v diecéze Rockville Centre. Pôsobil v pastorácii aj ako špirituál v seminári. V súčasnosti žije na odpočinku od administratívnych povinností vo farnosti Notre Dame v dedine New Hyde Park v štáte New York.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.