Už len volebná účasť prezrádza, ako sa Slovensko za jednu dekádu zmenilo.

Pred desiatimi rokmi sa na voľbách do Európskeho parlamentu zúčastnilo len 13 percent voličov, suverénne najmenej v rámci celej EÚ. Voľby sa vtedy konali uprostred druhej jednofarebnej Ficovej vlády, všetky strany vrátane Smeru razili eurooptimistickú líniu, trochu to komplikovala len SaS.

Teraz je všetko inak. Krajina sa štiepi na sporoch, obavách aj paranojach jednotlivých voličských táborov, od volieb k voľbám chodí voliť čoraz viac voličov, scéna sa delí na vyhranene probruselské a protibruselské sily. Výsledkom je 34-percentná účasť – o milión voličov viac než pred desiatimi rokmi.

Ale je tu ešte dôležitejšia správa. Prvé dni po atentáte na premiéra Roberta Fica to vyzeralo, že kampaň do eurovolieb sa skončila. Aj v Progresívnom Slovensku sa už zmierovali s tým, že voľby vyhrá s náskokom Smer a im bude k spokojnosti stačiť, ak uhrajú výsledok z roku 2019 (20 percent a štyri mandáty pre koalíciu PS/Spolu).

Lenže napokon progresívci vysávali v radoch opozície tak, že okrem KDH nikto nepreliezol, a o tri percentuálne body porazili Smer.

A hoci sa do kampane favorizovaného Smeru vložil tesne pred moratóriom vážne zranený premiér s tvrdým prejavom pre svoje tradičné aj radikálne publikum, nestačilo to ani na víťazstvo, ani na zastavenie prekvapivého vzostupu Republiky.

Pozrime sa na eurovoľby 2024 zo štyroch perspektív.

1. Dosiaľ nemalo zmysel, aby sme výsledok eurovolieb – tak ako v iných štátoch s násobne vyššou volebnou účasťou – rozoberali z hľadiska mocenských pomerov medzi vládou a opozíciou.

K voľbám chodili len tí najvernejší, pričom v minulosti jednoznačne prevažovali voliči s pozitívnym vzťahom k EÚ, ostatných to nezaujímalo. Prvýkrát sa to začalo meniť pred piatimi rokmi, keď Kotlebova ĽSNS získala 12 percent s vyhranene antieurópskym programom.

Pri novej rekordnej účasti, keď Smer mobilizoval sloganmi „za Roberta Fica“ a „za mier“ a PS za „udržanie Slovenska v Európe“, však platí, že už išlo o súperenie medzi väčšími voličskými jadrami jednotlivých strán.

Aj preto sa dá podobne ako v iných štátoch EÚ pozrieť na výsledky koalično-opozičnou optikou.

Smer, Hlas a SNS získali v dôsledku slabého výsledku Hlasu a prepadu Dankovej strany dokopy menej ako 34 percent, teda o takmer 10 percentuálnych bodov menej než v parlamentných voľbách 2023.

Len na porovnanie: strany českej vládnej koalície, o ktorej aj politici Smeru po konflikte s Fialovou vládou radi hovoria, že je doma veľmi nepopulárna, získali spoločne o tri percentuálne body viac než slovenský vládny trojlístok.

Samozrejme, platí, že k zisku vládneho tábora treba prirátať voličov Republiky, ktorá zjavne vysala najmä Dankovu SNS, tým sa dostaneme na 46,4 percenta voličov.

Na strane opozície uspeli len PS a KDH, ale keď do tábora anti-Smer zaradíme aj SaS s Demokratmi (dokopy takmer 10 percent) a Matovičovo hnutie, je to dohromady 46,5 percenta. Teda navlas rovnako ako koalícia plus nadopovaná Republika.

Po atentáte na premiéra, ktorý priniesol vládnym stranám mimoriadny emocionálny bonus, to pre koalíciu určite nie je výsledok, aký očakávali.

Ak tu bol kalkul, že snahou o delegitimizáciu opozície ako vinníka atentátu sa prepíšu voličské pomery medzi vládou a opozíciou, tak ten zjavne nevyšiel.

A to očividne aj z dôvodu, že ostrá vládna rétorika vrátane prvého Ficovho prejavu rýchlo utlmila prejavy celonárodnej solidarity po atentáte a státisíce opozičných voličov skôr zaplnila obavami z valcujúceho Smeru a zo zneužívania moci.

Fanaticky ukričaní rečníci ako Ľuboš Blaha dokážu zelektrizovať fanúšikovské jadro, ale z ich žlče ešte viac profitovali progresívci na čele s politicky skôr nevýrazným expremiérom Ódorom.

2. Pre život vládnej koalície sa od dnešného dňa začína nová etapa.

Smer je po atentáte aj eurovoľbách jasne dominantným hráčom v rámci koalície, kde z logiky veci začne rásť napätie.

Andrej Danko so svojím nápadom fejkovej eurokandidátky, na ktorú nominoval seba, všetkých svojich ministrov a populárnejších poslancov, utrpel ďalšie ponižujúce fiasko v kariére.

Dnes je vlastne v rovnakej pozícii ako od polovice funkčného obdobia tretej Ficovej vlády – aj mnohým voličom koalície je na smiech, jeho SNS padá a vnútri koalície pociťujú pre jeho nepredvídateľné mentálne stavy čoraz väčší stres. Rovnako časť bystrejších poslancov SNS si uvedomuje, že s Dankom ako kapitánom lode ich nečakajú nové obzory, ale stroskotanie.

Viacerí v klube SNS dúfali, že Danko získa euromandát, ktorý ho načas uspokojí, a tým sa vyrieši časť pnutí v koalícii aj spor o predsedu parlamentu.

Lenže Danko si debakel v eurovoľbách a slabé preferencie SNS takmer nepochybne vyhodnotí tak, že bez postu predsedu parlamentu zahynie, a konflikt s Hlasom sa zrejme ešte vyhrotí.

Druhý problém sa týka pomerov u samotných národniarov: ambiciózny Tomáš Taraba, ktorý má pádne dôvody považovať sa za značne inteligentnejšieho, talentovanejšieho a populárnejšieho politika než Andrej Danko, začne takisto riešiť svoju stranícku budúcnosť.

Momentálne levituje vo vzduchu: Danko ho nechce pustiť do SNS, lebo sa obáva konkurencie, ktorá by ho mohla pripraviť o stranu, na druhej strane zrejme chápe, že ak by Tarabu s ďalšími neudržal pri sebe, tak mu predsednícka stolička SNS bude nanič.

Predvídať, ako si Danko poradí s novou situáciou, je zložitou výzvou, pretože jeho konanie často nebýva racionálne. Aj preto mu teraz v Smere nadbiehajú s požiadavkou, aby sa Hlas vzdal nároku na predsedu parlamentu – Kaliňákovi a spol. nejde ani tak o to, aby Hlasu robili zle, ale aby im nerobil zle Danko.

Do toho porastie nervozita na strane Hlasu, ak sa ukáže, že Matúš Šutaj Eštok ako nový líder na pôvodných Pellegriniho voličov nefunguje a Ficov Smer s novou aurou po atentáte v húfoch pritiahne hlasy z Hlasu.

Vládnu koalíciu aj naďalej udržia pohromade spoločné záujmy a túžby (napríklad rýchle ovládnutie bývalej RTVS zvnútra), ale vnútri to začne erodovať.

3. Progresívcom jednoznačne vyšiel ťah s Ódorom, ktorým k sebe stiahli časť voličov SaS a nedovolili vyrásť nad päť percent ani snaživým Demokratom.

Ak Denník N píše, že eurovoľbami sa naplnilo volanie po „novej SDKÚ“, v jednom ohľade to zaiste platí: PS bolo už pred týmito voľbami jasným opozičným lídrom s preferenciami nad úrovňou najlepších čias Dzurindovej strany.

PS tak voličsky zachytilo nielen kultúrnu ľavicu, ale celý liberálny stred a k budovaniu stredového imidžu výrazne prispelo angažovanie Ľudovíta Ódora, liberálneho centristu, ktorý by bol svojho času dobre zapadol aj do dzurindovsko-miklošovskej SDKÚ.

Ale zvnútra už progresívci veľa podobností s modrou stranou nevykazujú, čo ukazuje aj samotná eurokandidátka: zelenú politiku strany formuje Martin Hojsík, ktorého názory na Green Deal či jadrovú energetiku sú radikálne ľavicové (a niečo z toho musel v kampani opakovať aj sám Ódor). Novými europoslankyňami sa stali Veronika Cifrová Ostrihoňová, ktorá dosiaľ politicky najviac zaujala tým, že hovorí absurdne znejúcim rodovým jazykom, do europarlamentu s ňou prichádza aj ďalšia rodová ideologička Lucia Yar.

Vďaka ochrannému puzdru, ktorým obostreli PS liberálne médiá, tento skutočný problém PS nečelí konfrontácii ani v liberálnom prostredí, na čo doplácajú menšie strany. Progresívci tak vďaka získanému aj starostlivo rozvíjanému imidžu môžu ďalej dominovať opozícii.

Ale hlavný podiel na súčasnej sile progresívcov majú minulé a súčasná vláda: pre PS-Spolu bolo napokon šťastím, že sa v roku 2020 nedostali do parlamentu a neboli súčasťou rozhádanej koalície pod vedením OĽaNO, tým si zachovali nepoškvrnenosť. No a tvrdosť, až brutalita, s ktorou nastúpila štvrtá Ficova vláda, ktorá láme nielen právne inštitúcie štátu, urobila z PS v očiach opozičných voličov hlavného ochrancu demokracie.

KDH nie je po eurovoľbách víťazom ani porazeným, ale kresťanskí demokrati rozhodne nemajú dôvod na spokojnosť. Tým menším problémom je, že v týchto eurovoľbách dosiahli historicky najhorší percentuálny výsledok. KDH totiž svedčili eurovoľby s veľmi nízkou účasťou, pretože jeho voliči na ne chodili poctivejšie než voliči iných strán. Pri rekordne vysokej účasti sa preto dalo predpokladať, že ich relatívna váha poklesne.

Lenže vzhľadom na ďalšie okolnosti predviedli kresťanskí konzervatívci pomerne slabý výkon. Naposledy v roku 2019 získalo v tom čase mimoparlamentné KDH takmer desať percent, no súčasne mu v jeho hodnotovom spektre konkurovali Kresťanská únia (s takmer štyrmi percentami) a OĽaNO s vyše piatimi percentami.

Teraz však KÚ a Matovičovo hnutie celkom pohoreli, a hoci sa zúčastnilo na eurovoľbách celkovo o pol milióna voličov viac, KDH si v absolútnych číslach prilepšilo len o desaťtisíc hlasov.

Kresťanskí demokrati tak ostávajú aj po parlamentných voľbách hnutím v pásme ohrozenia, ktoré je stále odkázané na rovnaký typ voliča, a túto bariéru nevedia prekročiť. Popri ideologickej hrane voči PS však musia strážiť aj druhú polohu, aby boli jasne kritickí voči Ficovej vláde a neprepadli sa kdesi medzi stoličkami.

Ako príklad im môže slúžiť osud Kresťanskej únie, ktorá sa v prezidentských voľbách vyhraňovala viac proti Korčokovi než Pellegrinimu a v eurovoľbách útočila takmer výlučne proti PS a „mäkkému“ KDH – tento typ konzervativizmu, ktorý ignoruje realitu vládnutia, napokon nedočiahol ani na jedno percento.

O výzve pre politický stred po progresívnom uragáne písal už Jozef Majchrák: scenár so supersilným PS a slabým KDH dlhodobo vyhovuje stratégom Smeru, menšie strany ako SaS, Demokrati a prípadne ďalší musia rozmýšľať nad ponukou pre voličov, ktorí nechcú voliť progresívcov ani prozápadných konzervatívcov. Bez tohto prúdu nepostaví tábor anti-Smer novú väčšinu.

4. Smutnou správou týchto eurovolieb je, že vo vzťahu k EÚ a bruselským politikám vysielame do europarlamentu radikálne avantgardy z jednej aj druhej strany.

Keďže Richard Sulík sa do Európskeho parlamentu nedostal, s výnimkou Miriam Lexmann tam budú chýbať poslanci, ktorí zastávajú racionálne eurorealistické postoje.

Novým eurolídrom Smeru je Ľuboš Blaha, ktorý takmer o 60-tisíc hlasov prekrúžkoval Moniku Beňovú.

Blaha je politik, ktorý by so svojím slovníkom mohol kandidovať za krajnú ľavicu aj krajnú pravicu. V eurokampani sa obdivne vyjadroval o budovaní krajiny po roku 1948 rétorikou, akú používajú aj biľakovskí komunisti, liberála Ódora s vážnou tvárou prirovnával k Josephovi Goebbelsovi, a keď brojí proti Západu ako takému, jeho argumenty znejú rovnako ako od ĽSNS či Republiky.

Blaha pekne ilustruje, kam ideologicky dospel Smer, ktorý v nultých rokoch hlasoval za európsku ústavu, Lisabonskú zmluvu, potom podporoval euroval a krátko pred vraždou Jána Kuciaka horlil za jadro Európy, aby tak pred proeurópskym publikom diskreditoval vtedajšieho lídra opozície Sulíka.

Smer síce naozaj nie je ani nebude za odchod Slovenska z EÚ, ale svojou podpaľačskou protizápadnou rétorikou už mení mentálne nastavenie vo svojom voličskom tábore: medzi voličmi Smeru pomerne prudko rastie podiel tých, ktorí by podľa prieskumov hlasovali za slovexit, nehovoriac o tých, ktorí si želajú víťazstvo Ruska na Ukrajine.

Blaha tak bude spolu s Milanom Uhríkom a Milanom Mazurekom pôsobiť kdesi na okraji Európskeho parlamentu – s minimálnym vplyvom a maximálnym krikom.

Europoslanci za Progresívne Slovensko zas zistia, že so svojimi postojmi k migračnej či zelenej agende, ktorá podmýva európsku priemyselnú základňu, síce zastávajú bruselské stanoviská, aké dosiaľ razila Európska komisia. Ale mnohí ich spojenci naprieč Európou voľby prehrali či výrazne stratili.

Je teda možné, že progresívci sa s vlastnou agendou ocitnú mimo nového európskeho mainstreamu, pričom dosiaľ sa pasovali za jeho pionierov na Slovensku.