Po umelom potrate mala mesiace pocit, že je stále tehotná Už si nemyslím, že každý sa môže rozhodnúť, ako chce
Zlata sa rozhodla otvorene hovoriť o svojej skúsenosti s umelým potratom aj o tom, aký to malo vplyv na jej ďalší život.
Vypočuť článok
Po umelom potrate mala mesiace pocit, že je stále tehotná / Už si nemyslím, že každý sa môže rozhodnúť, ako chce
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Text bol pôvodne publikovaný v auguste 2024
Má 55 rokov a pochádza z Martina. Ako 37-ročná sa rozhodla dobrovoľne ukončiť svoje tehotenstvo. V tom čase už bola dvojnásobnou mamou a mala za sebou aj skúsenosť so spontánnym potratom.
„Srdce mi búšilo a mala som v sebe otázku, či to naozaj chcem urobiť. Niekde vzadu, v podvedomí som počula pochybnosti. Ale hovorila som si, že nemám inú možnosť, mám dve deti, som samoživiteľka, nemám šancu. Svoju situáciu som videla čierno,“ opisuje v rozhovore pre Postoj Zlata.
Po rokoch hovorí, že ak by jej vtedy niekto ponúkol aj inú možnosť či sa s ňou len porozprával, rozhodla by sa inak a mala by dnes už 18-ročné dieťa.
„Dieťa je človiečik, a keď nemá status človeka, staviame sa k nemu ako k muche, ktorá nám prekáža v byte,“ hovorí o svojej skúsenosti, ale aj o svojich príznakoch postabortívneho syndrómu. 22. septembra vystúpi so svojím svedectvom na národnom pochode v Košiciach.
Aký život ste žili v čase, keď ste otehotneli a rozhodli sa pre potrat?
V tom období som bola už rozvedená, rozviedli nás len rok po narodení druhej dcéry. Moje manželstvo bola traumatické, manžel ma fyzicky aj psychicky týral, odmietal druhú dcéru.
Po rozvode som začala nenávidieť mužov, vybíjala som si na nich zlosť. Využívala som mužov, ktorí dovtedy využívali mňa.
V tom čase ste otehotneli.
Zoznámila som sa s mužom, s ktorým som mala intímny vzťah, on sa ma pýtal, čo urobím, keď ostanem tehotná, z pýchy som povedala, že ja si to vybavím. A o dva mesiace som zistila, že som naozaj tehotná.
Aké ste mali pocity?
Bol to výbuch v hlave. Pýtala som sa: čo s tým teraz budem robiť? Nebola som vydatá, nemala som ani stáleho priateľa.
Keď som šla na kontrolu, lekár povedal, že všetko je v poriadku.
Tri roky predtým mi zistili celiakiu a jeden spontánny potrat som už mala dva roky predtým.
„Keby mi vtedy niekto pomohol, povedal aspoň slovo. Ale nikto pri mne nebol. A kamarátka mi dala len peniaze s tým, že je to vybavená vec.“
Myslela som si, že keď som vtedy potratila, potratím znova automaticky. Spoliehala som sa na to. Ale plynul druhý mesiac, tak som si povedala, že to zoberiem do vlastných rúk.
Čo sa dialo?
Zverila som sa priateľke, ona mi požičala peniaze na potrat. Šla som na zákrok.
Keby mi vtedy niekto pomohol, povedal aspoň slovo. Ale nikto pri mne nebol. A kamarátka mi dala len peniaze s tým, že je to vybavená vec.
Potrebovali ste vtedy, aby niekto vaše rozhodnutie spochybnil, aby vás zastavil?
Áno. Ale s nikým iným som vtedy nekomunikovala. Lekár mi automaticky schválil potrat, napísal papier a bolo vybavené.
Nebola tam žiadna informácia o tom, že to nie je správne a čo môže nasledovať.
Takže nič vám nestálo v ceste.
Všetko bolo „ideálne“ na tento úkon.
Čo sa vo vás odohrávalo v deň zákroku?
Odohrával sa vo mne boj. Lekár ma najskôr vyšetril, či dieťa žije, či sa to môže vykonať.
Srdce mi búšilo a mala som v sebe otázku, či to naozaj chcem urobiť. Niekde vzadu, v podvedomí som počula pochybnosti.
Ale hovorila som si, že nemám inú možnosť, mám dve deti, som samoživiteľka, nemám šancu. Svoju situáciu som videla čierno.
Keď mi lekár povedal, že môžem ísť na zákrok, nedostala som už na ďalšie rozmýšľanie ani 24 hodín, nebola tam žiadna časová zábrana.
Možno keby som vtedy dostala viac času, mala by som nejaký priestor na rozhodnutie, či to ozaj chcem urobiť.
Keď som šla na samotný zákrok, stále som sa triasla. Upokojovali ma, že to bude trvať len pár minút, že to nebolí a budem v poriadku.
Ešte si pamätám, že mi dali narkózu a potom už bolo prázdno.
Čo sa dialo ďalej?
Bola som na posteli a zažila som niečo ako klinickú smrť. Videla som svetlo, bola som v nejakom tubuse, videla som samu seba úplne nahú, zmorenú, zničenú. Na konci bolo zeleno-zlato-biele svetlo a počula som hlas: Zmeň svoj život.
Cítila som, ako mi niekto stále trasie s rukou. Keď som sa prebrala, vedľa mňa stála upratovačka a povedala mi, že sa nemôžem toľko metať a mám ležať v pokoji.
„Potom som začala neskutočne plakať, myslela som, že si vyplačem dušu.“
Potom som začala neskutočne plakať, myslela som, že si vyplačem dušu. Bola to pre mňa strašná tragédia. Vtedy sa u mňa spustilo to, čo sa dnes odborne pomenúva ako postabortívny syndróm.
Postabortívny syndróm je však spochybňovaný, propotratoví aktivisti tvrdia, že v skutočnosti neexistuje, že žena je psychicky tlačená veriacim prostredím k tomu, aby mala výčitky.
Mala som postabortívny syndróm hneď na lôžku po zákroku. Plakala som a vo svojom vnútri som počula, ako vo mne plače bábätko, a to trvalo dlho.
Plač bábätka sa ozýval v akúkoľvek hodinu počas dňa, kedykoľvek. A nebolo to tým, že som na to myslela.
Celé mesiace som zostala v pocite, že som stále tehotná. Ako keby mi preskočilo, cítila som sa tak sedem mesiacov.
Tie pocity vo mne nikto a nič nevyvolal. Nikto mi nevykrikoval, že som bola tehotná, lebo nikto o tom vtedy nevedel.
Nemala som žiadnu spätnú väzbu od muža, s ktorým som čakala dieťa, lebo ani on o tom nevedel. V práci som to nikomu nepovedala. Od nikoho som necítila žiadne tlaky.
A s kňazom som sa o tom rozprávala až o dva roky neskôr pri spovedi. Nikto so mnou nemanipuloval ani mi nepodsúval výkričník, že pozor, ty si tá zlá.
Nevedeli ste tie pocity a hlas bábätka nejako utlmiť?
Ja som na to nechcela myslieť, ale robilo mi to zle. Uzatvárala som sa pred svetom. O postabortívnom syndróme som sa dozvedela až oveľa neskôr, v roku 2016, ale predtým som ho reálne žila.
Trvalo to dlho, dokopy 10 rokov som mala pocit, že to nie som ja. Skoro som skončila na psychiatrii.
Trikrát som chcela spáchať samovraždu. Ani po spovedi, na ktorú som išla až po dvoch rokoch, to nebolo ok, šlo to všetko pomaly ako šúpanie cibule.
Mala som depresie, od druhej do štvrtej ráno som nemohla spávať.
Nemali ste v čase, keď ste sa cítili psychicky zle, potrebu zájsť za odborníkom?
Psychiatria bola pre mňa dosť odstrašujúca, pretože môj prvý manžel mal schizofréniu a ležal tam. Keď som tam za ním chodila, získala som k tomu odpor aj nedôveru.
Myslela som si, že keď ma nadupú liekmi, zbláznim sa ešte viac. Psychoterapia bola pre mňa vtedy výkričník. Ale dnes by som tam šla.
Môj život bol ako na kolotoči, nevedela som sa ničoho zachytiť. Moja rodina videla, že som úplne iná. Vykrikovala som na deti, bola som nepríjemná.
Ako potom vyzerali vaše vzťahy s mužmi?
To bola tragédia. Medzitým som mala ďalšie vzťahy, voči mužom som cítila hnev.
Ako keby boli všetci vinní za to, čo som ja spravila. Bola som ako útočník a všetkých som obviňovala.
Aký ste mali vzťah sama k sebe?
Moja sebaúcta bola minimálna, cítila som sklamanie zo seba, že nedokážem byť normálnou a slušnou ženou.
Myslela som si, že nie som morálna, že iné hovorím a iné robím, že idem nesprávne životom. Snahu som mala, ale čosi ma stále brzdilo. Podvedomie pracovalo v zlom režime.
Bola vplyvom potratu zasiahnutá aj vaša ženskosť?
Určite áno, aj materstvo. Nevedela som si predstaviť, že by som ešte niekedy bola tehotná.
Bola to pomsta samej sebe. Mala som pocit, že ak som to raz urobila, už viac nepatrím do spolku tehotných žien.
Ľudskosť a ženskosť boli u mňa také minimálne, že som to nevedela ovládať.
Obhajcovia potratov hovoria, že žena má mať právo na potrat, pretože ide o jej telo a rozhoduje o svojom živote a tele.
S tým nesúhlasím. Dieťa má svoje telo, svoju krv, svoje vnútorné orgány, je to individuálny človiečik, ktorý je len v prenájme matky, a bez muža by sa to neudialo.
Keď sa tvorí človiečik, je pri tom muž aj žena. A muž a žena za to majú niesť zodpovednosť.
Nemyslím si, že je to len úloha ženy povedať: je to moje telo. Áno, je to v mojom tele, ale nie je to moja súčasť, lebo ja bez toho môžem žiť. Žena je prostredníčka na splodenie dieťaťa, na jeho vynosenie. Právo na zabitie by nemal mať nikto.
Kedy ste na otázku potratov zmenili názor?
Až teraz po potrate obhajujem právo na život, lebo som to dovtedy nepochopila.
Brala som to tak, že každý sa rozhodne, ako chce.
Pre mňa je to memento. Nie každý pár môže mať dieťa. My to berieme automaticky, ale nie je to tak.
Dieťa je človiečik, a keď nemá status človeka, staviame sa k nemu ako k muche, ktorá nám prekáža v byte.
Vravíte, že tehotenstvo nie je len vecou ženy, ale aj muža. Existujú situácie, keď žena otehotnie a muž ju posiela na potrat alebo ženu niekto znásilní. V takýchto situáciách má podľa vás žena právo rozhodovať sama za seba?
Môže to byť jej právo, ale dieťa je v tom nevinne. Stať sa môže čokoľvek, život prináša kadečo. Ale samotné dieťatko nemôže za to, čo sa žene stalo.
Poznáme prípady žien, ktoré boli znásilnené a dieťatko prijali. Keď ho nechce matka prijať, môže ho dať do domova, na adopciu, má možnosti utajeného pôrodu.
Tiež je dobré zamyslieť sa nad tým, že ak teraz pozabíjame deti, čo bude o 20-40 rokov, keď budeme starí? Kde budú tie deti, kto sa o nás postará? Ak sa rozhodne 1000 žien, že pôjde na potrat, bude chýbať 1000 detí.
Naša budúcnosť sa tvorí aj tým, že ich máme.
Pre potrat sa ženy rozhodujú aj na základe zlých výsledkov počas tehotenských vyšetrení, keď sa zistí, že čakajú choré dieťa, ktoré bude potrebovať napríklad 24-hodinovú opateru.
Poznám mnoho rodín, ktoré majú choré deti, a nikto z nich nepovedal, že by také dieťa nechcel. Sú to starosti, ale všetko sa dá zvládnuť. Tie deti sú výstražným prstom, že nie všetko podľa našich predstáv je správne. Sú radosťou.
Poznám však aj rodinu, ktorej tvrdili, že dieťa po narodení nebude žiť, a dnes má syna vysokoškoláka.
U nás sa diskutuje aj o zavedení chemickej potratovej tabletky. Jej zástancovia tvrdia, že je voči ženám šetrnejšia a že Slovensko zaostáva v tom, že ešte u nás nie je schválená.
Spontánny potrat som prežila doma, v bolestiach, v plači a bábätko zostalo v záchode. Neviem si to predstaviť.
Neviem si predstaviť, že si niekto zoberie tabletku, potratí doma a že bude všetko ok. Ja som krvácala neskutočne. Bez zásahu lekárov neviem, či by som tu dnes bola.
Nie je to tabletka proti bolesti. Je to zásah, dieťa vypudí von a je to horšie ako menštruácia.
Čo považujete za problematické vo verejnej polemike na tému potratov po tejto svojej skúsenosti?
Najväčšou hlúposťou je, že si neuvedomujeme, že prichádzame o mnoho ľudí, ktorí by boli prospešní pre našu spoločnosť.
A že sa takmer zabúda na už spomínaný syndróm, ktorý môže nastať po umelom potrate.
Tiež to, ako ľahko dnes vieme dieťatko umelo vyrobiť, je ďalší extrém; zmrazené embryá sú podľa mňa hra s osudom.
Človek, ktorý neverí, že niekoľkotýždňové embryo je človek, by mohol povedať, že potrat je len bežný medicínsky úkon.
Povedala by som: predstav si, že tu nebudeš, lebo tvoja matka išla na potrat. Nebude ti chýbať tento život? Ak povie, že nie, asi ho neprežil normálne a nebol šťastný.
Zažila som spontánny aj dobrovoľný potrat, aj tehotenstvá. Človeka to skutočne poznačí na dlhý čas.
Vy ste vyrastali v tradičnej veriacej rodine. Prečo ste potrat nevnímali ako problém?
V tom čase som nemala žiadneho osobného spovedníka. Do kostola som nedokázala chodiť odvtedy, čo som prirodzene potratila. Bola som v zúfalom stave.
Vtedy som to dieťa chcela a mala som partnera, ale ten ho odmietol a ešte mi ponúkal peniaze na potrat. To som vtedy odmietla, chcela som dieťa vychovať, veľmi som túžila po dieťatku.
Ale v šiestom týždni zomrelo, potratila som. A vtedy som si povedala, že v živote už nechcem žiadneho muža, nechcem mať s mužmi nič spoločné, keď sa nevedia postarať o to, čo splodili. Bola to rana.
To ďalšie dieťa nebolo pre mňa „výhodné“, bol to zlý čas. Brala som to tak, ako keď vás bolí zub a chcete si ho dať vyšetriť. Pre mňa to bolo zlé, tak som šla na potrat.
Ale určite by som to nespravila, keby sa našiel nejaký človek, ktorý by mi povedal, že je iná cesta.
Čo vás potom, keď ste sa rozhodli ísť dobrovoľne na potrat, najviac ovplyvnilo vo vašom rozhodnutí?
Mala som v sebe zranenie z prvej skúsenosti, keď pri mne partner nestál a prišla som o dieťa, ktoré som chcela. A možno toto zranenie spôsobilo, že keď prišlo to druhé bábätko, bola som zaseknutá.
Nenávidela som tehotné mamičky, nechcela som vidieť ani kočíky. Vznikla vo mne bezcitnosť, prázdnota. Myslím, že po tej prvej strate som otehotnela veľmi skoro.
Ako spätne vnímate ten paradox, že po prvej strate ste za bábätkom plakali, a keď ste znova otehotneli, rozhodli ste sa pre potrat?
Vysvetľujem si to tým, že som nebola uzdravená. To zranenie, ktoré vzniklo, sa ťahalo a druhé dieťa na to doplatilo.
Dotyčný muž ani nevie, že som bola tehotná.
„Problémy po potrate sú reálne, vážne, ovplyvňujú celú rodinu i súrodencov toho dieťaťa.“
Keby som vtedy vedela, že existuje napríklad Ráchelina vinica (projekt Ráchel a Ráchelina vinica pomáha matkám, otcom, príbuzným, ktorí majú skúsenosť úmyselného i spontánneho potratu, pozn. redakcie), rozmýšľala by som inak.
Hľadali ste po umelom potrate pomoc?
Reálne som hľadala novú cestu. Chcela som ísť na spoveď, postavila som sa v kostole do radu, ale vždy som odišla a trvalo to takto dva roky.
Potom som sa raz odhodlala a zažila zázrak, Božie milosrdenstvo. Najprv som nevedela nič povedať, ale napokon som všetko vyznala v plači.
Vtedy som povedala Bohu, že chcem byť iná, že sa chcem premeniť.
Aká bola potom situácia u vás doma?
Zostala som v úplnej prázdnote, sama v byte. To bol čas na rez.
Mala som vtedy náročnú prácu. Pol roka som sa modlila za to, čo mám robiť v budúcnosti. Ten čas bol taký pokus-omyl, také náznaky.
Vtedy som sa stretla aj so svojím terajším manželom. Povedala som mu všetko o svojom živote, aby vedel, s kým má tú česť.
Povedali sme si o sebe všetko, odpustili si a prijali sa takí, akí sme.
Ako vám osobne pomohol projekt Ráchel a Ráchelina vinica?
Priniesol mi postupné odbúravanie nánosu blata z môjho života, prišla som až k zlatu. Bolo to úžasné. Zažila som tam odpustenie, uzdravenie a pokoj.
Psychologička nám vtedy odporučila povedať to celej rodine.
Prečo?
Dieťatko bolo treba prijať, dať mu meno a brať ho ako člena, ktorý zomrel a je našou súčasťou.
Rozhodla som sa to povedať najskôr svojim rodičom, ale bolo to horšie ako ísť na spoveď. Povedať to rodičom je nápor na pokoru. Ale bolo to veľmi uzdravujúce a odpúšťajúce.
Proces priniesol uzdravenie celej našej rodine. Objímali sme sa a ja som dovtedy nezažila väčšiu lásku.
Vy ste aj pred potratom mali vieru, ako katolíčka ste pristupovali k sviatostiam. Potraty nepodstupujú len neveriace ženy, ale aj kresťanky, často ženy, ktoré už doma majú viac detí.
Desatoro dal Boh a vedel prečo. Určil ho na to, aby sme ho dodržiavali. Hriech je niekedy také tajomstvo, nevieme, prečo to Boh dopúšťa. Vedela som, že v Desatore je nezabiješ.
Naša predstava je, že keď je to dieťa také maličké, len vnútri, tak to je iné. Veď nechodím po ulici s nožíkom, so sekerou. Je to v skrytosti, dovoľuje to legislatíva, lekári o tom nevypisujú články, a teda je to ospravedlniteľné.
„Fandím každej žene, aby sa rozhodla správne. Moje dieťa by malo dnes 18 rokov. Stále si predstavujem, čo by robilo.“
To som si mohla myslieť aj ja. Ale pre mňa to bolo aj o tom, že pýcha vo mne bola neskutočná a prevyšovala vo mne všetko. Bol to vrchol celého zla.
Spomenuli ste, že pred zákrokom nebol nikto, kto by vás usmernil alebo zastavil. Predstavte si, že by ste teraz stretli ženu, ktorá má svoje dôvody, prečo to chce spraviť. Čo by ste jej povedali?
Poznám ženy, ktoré sa o nechcene tehotné starajú. Tie o Bohu nehovoria nič, len si vypočujú ich problémy a hľadajú riešenie, ako im pomôcť. Chodia na súdy, úrady a vybavujú veci.
Vypočuť si ženu v takom ťažkom období rozhodovania, venovať im čas, poskytnúť informácie aj o iných možnostiach záchrany dieťatka, finančnej, právnej aj sociálnej pomoci je najviac.
Rozhodnutie tých žien nie je vždy pre život. Mnohé žijú v slabších sociálnych podmienkach, vidia len zlý svet, majú zlé skúsenosti a zranenia, ani po niekoľkých rozhovoroch nie sú rozhodnuté si dieťatko nechať.
Ale tie, čo si ho napokon nechali, to neľutujú.
O svojej skúsenosti hovoríte otvorene. Prečo?
Keď si ju vypočuje niekto, kto bude stáť pred rozhodnutím, bude vedieť, že sú aj iné riešenia, ako zachrániť dieťatko. Uvidí svetielko nádeje a ja môžem byť pri tom nápomocná.
Problémy po potrate sú reálne, vážne, ovplyvňujú celú rodinu i súrodencov toho dieťaťa.
Boh mi dal neskutočnú silu, že môžem o tom rozprávať. Je to pozitívne memento, že je nekonečne láskavý a trpezlivý. Na mňa počkal, kým sa neobrátim, kým nebudem lepším príkladom pre svoju rodinu a deti.
Fandím každej žene, aby sa rozhodla správne. Moje dieťa by malo dnes 18 rokov. Stále si predstavujem, čo by robilo. Ale už nie v ľútosti ani vo výčitkách. Mohol tu byť s nami ďalší člen rodiny.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
