Prečerpávacia elektráreň Ipeľ Bez ohľadu na Tarabove spôsoby ju potrebujeme. Je to najekologickejší aj najvýnosnejší spôsob skladovania elektriny

Z ohlásenia výstavby prečerpávacej vodnej elektrárne (PVE) na Podpoľaní sa prirýchlo stala téma rýdzo politická, v ktorej raz-dva zaniknú odborné argumenty v prospech či neprospech tohto riešenia.

Téme sme na Postoji už venovali niekoľko spravodajských textov a kolega Lukáš Kekelák sa o situácii rozprával s miestnym farmárom, ktorému môže plánovaná vodná nádrž zničiť či výrazne obmedziť hospodárenie.

Gazdujú na Čechánkach, kde chce Taraba novú elektráreňNejde len o päť chatiek. Minister klame a nemá ani šajnu, čo to pre ľudí znamená

Lukáš Kekelák

Prečerpávacia elektráreň na PodpoľaníTarabov zámer odmietajú tisícky ľudí v hromadných pripomienkach aj Ondruš z Hlasu

Miro Pastorek

Hoci v debate zazneli aj názory, že Slovensko ďalšiu prečerpávaciu vodnú elektráreň nepotrebuje, pretože by zbytočne konkurovala PVE Čierny Váh, to je pravda len čiastočne a platí to maximálne v aktuálnom čase.

Dekarbonizácia priemyslu, elektrifikácia dopravy aj rast podielu obnoviteľných zdrojov sú výzvy pre prenosovú sústavu. Tá potrebuje rýchly spôsob vyrovnania výkyvov.

Popritom sa očakáva spustenie štvrtého bloku jadrovej elektrárne Mochovce, stavba novej elektrárne v areáli Jaslovských Bohuníc a do budúcnosti sa ráta aj s tzv. malými modulárnymi reaktormi, čo sú všetko energetické výzvy, na ktoré musí byť prenosová sústava pripravená.

Čo to je prečerpávacia vodná elektráreň

Na tomto mieste je preto vhodné v krátkosti si povedať, čo to PVE je a na čo slúži.

Ide typicky o systém dvoch rôznych prepojených vodných nádrží umiestnených v rôznej nadmorskej výške.

V čase, keď sa elektriny vyrába viac, ako je aktuálna spotreba, sa na spodnej nádrži zapnú čerpadlá, ktoré z nej tlačia vodu do hornej vodnej nádrže a de facto tak spotrebúvajú elektrinu, ktorá v tej chvíli nemá iné využitie.

V čase, keď je spotreba vyššia ako momentálna výroba, sa, naopak, otvorí horná nádrž a šachtou s turbínami sa spúšťa do spodnej nádrže, čím sa vyrába elektrina.

Z hľadiska „skladovania“ elektriny je PVE pri slovenskom geografickom profile najvhodnejším a v zásade aj najekologickejším riešením.

PVE je v porovnaní s batériovými úložiskami omnoho ekologickejšie aj ekonomickejšie riešenie ukladania elektriny.

Napríklad v porovnaní s batériovými úložiskami, ktoré si vyžadujú nielen výstavbu samotného „skladu“, ale aj výrobu batérií, čo je v podstate ťažký chemický priemysel, nehovoriac o tom, k akým ekologickým škodám dochádza pri ťažbe surovín potrebných na ich výrobu.

Batérie sa zároveň v čase opotrebúvajú a treba ich pravidelne meniť, ich recyklácia je zároveň ďalšou z jednotiek chemického priemyslu s potenciálom negatívneho vplyvu na životné prostredie. Samotné batériové úložiská spotrebúvajú aj ďalšiu energiu na udržiavanie stabilnej teploty, aby nedošlo k prehriatiu batérií a požiarom.

Samozrejme, aj vodné nádrže PVE, prepojovacie šachty, turbíny a ďalšie technické zariadenia podliehajú opotrebeniu, no zásah do prírodného prostredia je v zásade vykonaný iba raz, následne je to už len otázka pravidelnej údržby.

PVE vo svojej prevádzke už v zásade žiadnu energiu navyše nespotrebúva, keďže na čerpanie vody využíva práve prebytky.

Slovensko vzhľadom na svoj energetický mix zároveň takéto úložisko energie potrebuje. Z jadra vyrábame zhruba dve tretiny elektriny (s potenciálom zvyšovania tohto podielu), ďalšími zdrojmi sú vodné elektrárne, paroplynové cykly a obnoviteľné zdroje (najmä fotovoltaika).

Dominuje teda výkonný a stabilný, no málo flexibilný zdroj, s ktorého výkonom si neradno zahrávať. Na druhom póle stoja obnoviteľné zdroje, ktoré v čase špičky, v našom prípade maxima slnečného svitu, dokážu vyrobiť veľké množstvá elektriny, no nie je možné ich výkon nijako ovládať ani predvídať, keďže závisia od neovplyvniteľných poveternostných podmienok.

Vyrovnávacia kapacita je dôležitá predovšetkým s rozširovaním využívania solárnej energie, najmä v podobe veľkých solárnych parkov. V letných dňoch s dlhým slnečným svitom dokážu tieto zdroje vyrábať veľké prebytky, pre riziko preťaženia siete sa musia neraz dokonca vypínať. So západom slnka tento zdroj logicky končí a môže nastať nedostatok v sieti. 

Nestabilita vo výrobe pritom nie je len o tom, či bude dosť elektriny pre domácnosti, firmy a inštitúcie, zvlášť tie, ktoré sú súčasťou kritickej infraštruktúry, napríklad nemocnice. Príliš málo či príliš veľa elektriny v sieti totiž môže spôsobovať výpadky prenosovej sústavy, prerušenia dodávok, v kritických prípadoch zničenie časti infraštruktúry, ktoré si vyžiada minimálne niekoľkodňové opravy.

Tu už je to otázkou energetickej, a teda aj národnej bezpečnosti.

Ak chceme elektrifikovať dopravu a priemysel, PVE potrebujeme

Nárazovo veľká spotreba elektriny súvisí najmä s priemyslom, výhľadovo s masívnejším rozšírením elektromobility a aj nárazovej spotreby dobíjania po návrate ľudí domov z práce. (To je spotreba, ktorú nárazovo dokáže pokryť práve vypúšťanie hornej nádrže PVE.)

V priemysle ide výhľadovo napríklad o potenciálny prechod košických, ale aj iných železiarní na elektrické vysoké pece. Takisto vysoko energeticky náročná bude aj chystaná baterkáreň, ktorá môže nárazovo počas prevádzky vyvolávať zvýšenú potrebu či, naopak, prudký pokles spotreby v sieti.

Prečerpávacia vodná elektráreň je zároveň výhodná aj biznisovo. Za to, že spotrebuje prebytkovú energiu a uloží ju do energie vody, dostane zaplatené od producenta tejto elektriny. Druhýkrát dostane zaplatené, keď vďaka gravitácii energiu vody premieňa opäť na elektrinu a púšťa ju do siete.

Dlhodobo predpokladať konkrétne výnosy, a to ešte vo výhľade niekoľkých rokov, je prakticky nemožné. Zvyčajne sa totiž ceny spotrebúvanej aj predávanej elektriny z PVE tvoria na trhovej báze, obchody sa neraz uzatvárajú v reálnom čase v 15-minútových slotoch.

Ak teda ide o takýto v zásade ekologický zdroj energie, ktorý je schopný zarábať na vstupe aj na výstupe, a Slovensko má mimoriadne vhodný geografický profil s členitým terénom, kde je možné na malom území postaviť hornú aj dolnú nádrž, prečo máme doteraz v zásade len jednu veľkú PVE – Čierny Váh?

Slovensko má ideálne podmienky na stavbu prečerpávacích elektrární, napriek tomu máme iba jedinú väčšiu – PVE Čierny Váh.

Na túto otázku nám zasvätení odpovedajú prekvapujúco jednoducho.

Nie je problém fyzicky PVE postaviť a pri jej výnosnosti ani zafinancovať stavbu či už z verejných zdrojov, alebo nájsť investora.

Najväčší problém sú rôzni aktivisti, ktorí sú síce nadšení z budovania obnoviteľných zdrojov, ignorujú však ich nestálosť a potrebu flexibilného zdroja, ktorý je schopný výkyvy v sieti okamžite vyrovnávať.

(Pre poriadok treba dodať, že PVE Čierny Váh nie je jediná, s inštalovaným výkonom 735 MW je však jediná veľká. PVE Ružín, Liptovská Mara a Palcmanská Maša majú inštalovaný výkon v desiatkach MW.)

K výhradám aktivistov k samotnej výstavbe (nie ku konkrétnej lokalite) sa hodí jedno historické porovnanie – so stavbami, ktoré sú dnes tak včlenené do prírody, že je niekedy ťažké uveriť, že sú dielom ľudských rúk a pôvodne mali výlučne priemyselný význam.

Štiavnické tajchy sú dnes vyhľadávaným miestom pre turistov a dôležité sú aj z pohľadu biodiverzity, ktorú pomáhajú udržiavať. Pritom vznikli ako energetické stavby na ťažbu a spracovanie rúd. 

Ak by sa niečo podobné plánovalo dnes, miesta ich výstavby a médiá by boli plné odporcov tohto zámeru.

Stavitelia tajchov však mali šťastie, že sa s takýmito aktivistami nemuseli pasovať. A ak dáki existovali, história na nich zabudla.

Baterkári ministra podporujú

Ozvali sa aj zástupcovia batériového priemyslu.

Tí považujú vybudovanie novej PVE za nevyhnutné už v horizonte 10 až 15 rokov, pričom samotná elektráreň by sa mala čo najviac zladiť s batériovými úložiskami, aby vedeli v súlade flexibilne reagovať na výkyvy v sieti rádovo v sekundách.

Dôležité je to aj z pohľadu prepojenia Slovenska s prenosovými sústavami okolitých krajín.

„Zapojenie Slovenska do európskej siete PICASSO/MARI zvýraznilo význam stabilizačných služieb, najmä vzhľadom na rastúce požiadavky na spoľahlivosť prenosovej sústavy. Preto má zmysel priebežne zvyšovať kapacity zdrojov schopných stabilizovať sieť (v prvom rade batériových úložísk – čo je rýchle riešenie –, avšak perspektívne aj prečerpávacích elektrární),“ uvádza obchodný riaditeľ spoločnosti Fuergy Vladimír Miškovský.

Prikláňajú sa aj k zmene lokality z Ďubákova na Čechánky, keďže táto zasiahne rádovo menej ľudí. Využitie Málinca ako spodnej nádrže môže podľa Fuergy čiastočne zoptimalizovať celkové náklady na túto elektráreň.

Náhla zmena lokality

Problém s aktuálne navrhovanou lokalitou PVE nie je to, že by sa nemala stavať vôbec, ale že ju Taraba navrhuje inde, ako sa pôvodne plánovalo.

Zmena spočíva v podstate len v tom, že horná nádrž má byť umiestnená na inom kopci.

Pritom už desiatky rokov existuje plán na výstavbu tejto PVE, pôvodne sa však počítalo s tým, že horná nádrž bude v lokalite Ďubákovo.

Územie, ktoré má byť zatopené alebo zasiahnuté výstavbou hornej nádrže PVE Ipeľ v lokalite Čechánky, pri zmenšení mapy vidieť napravo pôvodne plánovanú lokalitu Ďubákovo na protiľahlom kopci: 

Hoci miestni obyvatelia sa s pôvodným rozhodnutím stotožňovali len veľmi ťažko, v zásade boli s týmto stavom zmierení. V lokalite bola vyhlásená stavebná uzávera, nové domy či chaty tam nevyrastali a do existujúcich sa už zásadnejšie neinvestovalo.

Naopak, lokalita Čechánky, kde by chcel hornú nádrž stavať Tomáš Taraba, je pomerne živou komunitou, kde žijú rodiny s deťmi, vyrastajú tam nové domy, staré sa obnovujú, ľudia hospodária a žijú aktívny život.

Nemožno sa teda čudovať ich rozhorčeniu. Ide totiž o priamy útok štátu na jeden z pilierov základných ľudských práv – právo na súkromné vlastníctvo.

Hry s dokumentmi

Hoci Tomáš Taraba zmenu lokality výstavby PVE síce verejne oznámil bez toho, aby o tom vopred informoval priamo dotknutých obyvateľov či zástupcov samosprávy, nebude zrejme jediným vinníkom.

Je tu aj verzia, že koreňom problému sú kroky bývalého ministra životného prostredia Jána Budaja.

Tie sú v dvoch rovinách – v pláne obnovy a strategickom vládnom dokumente Koncepcia vodnej politiky do roku 2030 s výhľadom do roku 2050. 

Plán obnovy totiž obsahuje nielen pozitívne vymedzenia, teda čo chceme za pôžičku z Bruselu robiť a budovať, ale aj negatívne vymedzenie – sľub, čo v žiadnom neurobíme, aby sme sa k peniazom dostali.

A špecificky v prípade prečerpávacích vodných elektrární sa obsah plánu obnovy v čase menil.

V pôvodnom znení plánu obnovy sú dohromady štyri zmienky o prečerpávacích vodných elektrárňach, a to predovšetkým v časti, ktorá hovorí o „investíciách do zvyšovania flexibility elektroenergetických sústav pre vyššiu integráciu OZE“.

Na ilustráciu niekoľko citátov: „O podporu sa budú môcť uchádzať batériové úložiská, zariadenia na výrobu vodíka z OZE a vodné elektrárne (prečerpávacie vodné elektrárne), ktoré v rámci investície zvýšia rozsah regulačného výkonu najmenej o 25 %.“

„Cieľom je zvyšovanie flexibility elektrizačnej sústavy za účelom zvýšenia voľnej kapacity elektrizačnej sústavy pre integráciu obnoviteľných zdrojov na výrobu elektriny, pomocou zavedenia investičnej podpory pre zariadenia na skladovania elektriny (predovšetkým batériové úložiská), vrátane výroby vodíka a pre projekty zvyšujúce flexibilitu elektrizačnej sústavy, ako sú vodné a prečerpávacie vodné elektrárne.“

Počítalo sa teda nielen s rozširovaním kapacít už existujúcich PVE, ale aj s možnosťou budovania nových.

Naproti tomu aktualizovaný plán obnovy z roku 2023 už zmienku o PVE v časti o energetike ani v novopridanej časti RePowerEU neobsahuje vôbec. Navyše jazyk v tejto verzii je dokonca reštriktívny.

Pasáž, ktorá hovorí o posilňovaní flexibility elektrizačnej sústavy, tvrdí, že „investičné politiky schém budú v prísnom súlade s vnútroštátnymi aj únijnými právnymi predpismi v oblasti životného prostredia, ako aj s technickým usmernením týkajúcim sa uplatňovania zásady ‚výrazne nenarušiť‘ (2021/C58/01), pokiaľ ide o podporované činnosti a spoločnosti. V rámci Plánu obnovy a odolnosti SR sa budú podporovať len také investície do vodnej energie, ktoré sú v súlade s acquis EÚ“.

Pokiaľ ide o budovanie nových zdrojov OZE, aktualizovaný slovenský plán obnovy dokonca explicitne píše, že „v rámci investície (...) nebudú oprávnené žiadne investície do vodnej energie“.

Vo zvyšku textu sa hovorí len o zvyšovaní regulačného výkonu existujúcich vodných elektrární, špecificky prečerpávacie, ako sme už uviedli, sa nijako nespomínajú.

Pôvodný plán obnovy s investíciami do PVE počítal, aktualizovaný ich už ani nespomína.

Budaj s Tarabom sa „zahrali“ aj s vládnou Koncepciou vodnej politiky do roku 2030 s výhľadom do roku 2050. 

V júni 2022, keď v kresle ministra sedel Ján Budaj, vláda schválila tento strategický dokument a okrem iného v ňom výslovne uvádza, že „štát nebude pokračovať v príprave a nebude investovať do výstavby vodného diela Slatinka a do PVE Ipeľ (vodná nádrž Ipeľ, Ďubákovo) okrem vykonávania monitoringu“. Taktiež sa nebude pokračovať v príprave vodárenskej nádrže Tichý Potok z dôvodu negatívnych vplyvov na vodné útvary a na územia Natura 2000.

Ján Budaj tým prakticky zastavil akúkoľvek činnosť na príprave uvedených stavieb.

Pred rokom Tomáš Taraba ako ešte čerstvý minister navrhol tieto pasáže z vodnej koncepcie vyradiť. 

No a keďže priama zmienka o lokalite Ďubákovo z koncepcie zmizla, zostal len plán na výstavbu PVE Ipeľ, keďže zamýšľaná dolná nádrž Málinec už existuje.

Zámer vybudovať vodnú elektráreň na Ipli schválila Ficova vláda v júni minulého roka na výjazdovom rokovaní v Rimavskej Sobote. 

V uznesení však chýbajú akékoľvek bližšie podrobnosti – ide len o všeobecnú vetu, že vláda schvaľuje „zámer výstavby novej prečerpávacej vodnej elektrárne na hornom úseku rieky Ipeľ“, ktorej organizačné a finančné riešenie majú predložiť v spolupráci ministerka hospodárstva a minister životného prostredia.

Hoci automaticky sa zraky obrátili na obec Ďubákovo, kde bola horná nádrž PVE Ipeľ dlhodobo plánovaná, v citovanom uznesení vlády nie je o Ďubákove ani slovo. Nepoznajúc zámer ministra, až do minulého týždňa tak žili obyvatelia tejto obce v ďalšom napätí, kým obyvatelia protiľahlých Čechánkov v katastri obce Látky v nič netušiacej nevedomosti.

Maďarské stopy

Ideálnymi zákazníkmi pre cezhraničné využívanie budúcej PVE Ipeľ by podľa energetických expertov, s ktorými sme hovorili, boli Maďarsko a Poľsko, ktoré budujú energeticky náročné priemyselné odvetvia, nemajú však k dispozícii geografický profil, ktorý by im umožnil budovať dostatočné kapacity PVE.

Rakúsko, ktoré spomenul Tomáš Taraba, síce masívnejšie využíva obnoviteľné zdroje, v Alpách však má vlastné dostatočné kapacity PVE.

Odhadovaná suma na výstavbu PVE Ipeľ – 2,4 miliardy eur – je podľa Tarabu únosná, tvrdí dokonca, že na to netreba využívať verejné zdroje, keďže projekt dokáže prilákať externé financovanie.

Ak však má ísť o projekt strategického významu, štát by si mal zabezpečiť kontrolu nad jej prevádzkou a, samozrejme, aj príjmami, ktoré z nej budú plynúť.