Reakcia niektorých na telefonát Trumpa s Putinom bola, že Trump zapredá Ukrajinu a Európa je z rokovania vyšachovaná.

Iní sa zase škodoradostne tešili, že Ukrajina bude pokorená a prezident Zelenskyj ponížený (pritom pád od Moskvy nezávislej Ukrajiny si na Slovensku môže priať len kremeľský kolaborant – alebo človek ducha mdlého: ak je vojenskou silou možné meniť hranice krajín, to veru pre Slovensko – južné Slovensko – dlhodobo nie je dobrá správa).

Lenže nie je to také horúce, a to zo žiadnej strany.

My proste nevieme, aká bude definitívna dohoda medzi USA, Ruskom, Ukrajinou a Európou. Zatiaľ to nikto nevie. Tou kľúčovou otázkou je, či po dosiahnutí dohody o mieri či aspoň prímerí bude Ukrajina efektívne vyzbrojená tak, že to odradí Putina od možného tretieho kola agresie.

To je ten kľúčový a zásadný parameter budúcej dohody. Až ho budeme poznať, môžeme vynášať súdy nad dohodou; či už ušľachtilo ľutovať Ukrajinu, alebo sa perverzne radovať z jej smutného osudu. Skôr nie.

Za to, že Európa nie je taký hráč ako Amerika, si môže sama. Nie je vojenská mocnosť. Niektoré európske krajiny zatiaľ našťastie vojenské mocnosti ešte sú – Veľká Británia, Francúzsko – a jedna sa ňou čoskoro stane – Poľsko. Ale nie Európa ako celok. Proste dlhodobo väčšina európskych krajín vydávala na obranu príliš málo (a utrácala na rôzne dotácie, granty, programy, ktoré sa práva, poriadku, spravodlivosti, bezpečnosti a obrany netýkali).

Tri percentá či tri a pol percenta HDP by malo byť normou – a minimom. V opačnom prípade, ako trefne poznamenal generálny tajomník NATO Mark Rutte, sa môžeme odsťahovať na Nový Zéland alebo sa začať učiť rusky.

Ale ten problém je, že Európa, politické elity, establišment, ale aj občania a voliči majú etatistickú a paternalistickú mentalitu. Myslia si, že štát sa musí o nich postarať a všetko im dotovať z peňazí daňových poplatníkov. Všetko, len nevydávať dosť prostriedkov na bezpečnosť a obranu, čo sú, spolu so spravodlivosťou, elementárne a kategorické funkcie štátu (na rozdiel od napríklad dotácií na poľnohospodárstvo, kultúru či spriateleným firmám...).

Preto argentínsky prezident Javier Milei so svojou motorovou pílou je veľkou nádejou nielen pre Latinskú Ameriku, ale pre celý demokratický svet.

J. D. Vance v MníchoveNajväčšia hrozba, ktorej Európa čelí, nie je Rusko, ale ústup od vlastných hodnôt

J. D. Vance

A keď som spomenul Mileiho, nemôžem nespomenúť amerického viceprezidenta JD (Džejdýho) Vancea. Jeho „valentínske vyznanie lásky“ Európe na bezpečnostnej konferencii v Mníchove na svätého Valentína v piatok 14. februára bolo tou najtvrdšou a zároveň najúprimnejšou verejnou rečou amerického štátnika prednesenou Európanom.

Skritizoval Európu – presnejšie európske (ľavicovoliberálne) politické elity – za nedostatočnú lojalitu k slobode prejavu, demokracii a úcte k občanom. Amerika ide cestou absolútnej slobody prejavu, Európa cestou cenzúry a zákazov tzv. nenávistného prejavu (svojvoľne definovaného a exaktne nedefinovateľného). Cestou potlačovania náboženskej slobody (zákazy tichej modlitby pri klinikách, kde sa vykonávajú umelé potraty). Cestou neúcty k voličom (zrušenie druhého kola prezidentských volieb v Rumunsku, keď v prvom kole uspel nad očakávanie nevhodný kandidát).

A neúcty voči občanom, ktorí vo svojej väčšine si nepriali a neželajú svojvoľnú imigráciu zo severnej Afriky a z Blízkeho východu, ale politické elity ju umožnili – s nešťastnými, až tragickými dôsledkami pre Európu.

Mnohí ľavicovoliberálni a progresívni mudrci nás varovali pred tým, aký bude Trump autoritár, aký to bude koniec demokracie a ako nastolí neliberálny režim. No ukazuje sa, že keď ide o slobodu politického prejavu, tak Trumpova vláda a naposledy jeho viceprezident Vance v Mníchove sú tí liberálni až libertariánski a európske politické elity sú paternalistické, etatistické a autoritárske. Len nie žiadny pre nich nepríjemný slobodný politický prejav!

A to nás privádza k poslednej veci. Doba sa mení, prichádza vietor zmeny. „Wind of change“, ako v tej piesni. Pod vplyvom Trumpovho (a Vanceovho) víťazstva a v jeho dôsledku veľké americké firmy a korporáty už rezignujú na programy DEI (diverzita, férovosť, inklúzia), ktoré pri prijímaní do zamestnania a na školy zohľadňovali identitu a „intersekcionalitu“ uchádzačov, ich rasu, pohlavie, sexuálnu orientáciu.

Držali sa týchto programov a podporovali ich, pretože sa báli, že progresívni „woke“ aktivisti ich obvinia z rasizmu, zo sexizmu či z homofóbie a to bude zlé pre ich zisk. Preto prihlásiť sa k nim a podporovať ich bolo dobré pre ich biznis. Ale viac a ďalej už to nie je. Ľudia, voliči, zákazníci už o to nemajú záujem.

Kyvadlo sa otočilo opačným smerom. Firmy tie „afirmatívne“ programy opúšťajú a vracajú sa k striktnej meritokracii: na zamestnancoch či študentoch ich zaujímajú ich schopnosti, znalosti, dosiahnuté úspechy. Človeka opäť začínajú vnímať ako jednotlivca, nie ako príslušníka kolektívnej entity definovanej rasou, pohlavím, orientáciou...

Progresivizmus to proste prehnal a vykoledoval si protireakciu.

Môže teda niekto teraz tej ideologickej sekte vnútri Progresívneho Slovenska vysvetliť, že kvóty na základe pohlaví a snahy kriminalizovať slobodný prejav už nie sú „in“, ale sú „out“? Že oni – a ony – už nie sú avantgardou (predvojom) pokroku, ako si doteraz mysleli, ale sú, naopak, zadným vojom ustupujúcej reakcie a starými štruktúrami?

Oni si myslia, že sú stále predvoj, rovnako ako si to kedysi mysleli aj Miloš Jakeš a Vasil Biľak. Progresivizmus je vo februári 2025 v podobnej pozícii, ako vo februári 1989 boli Jakeš, Biľak a Honecker. Zdanlivo mocní, ale na konci s dychom.

To je vietor zmeny. Prichádza z Washingtonu. Jeho hlasom bol i Džejdý Vance v Mníchove na svätého Valentína.