Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail [email protected]. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Dobrý deň. Máme 3,5-ročného syna, ako ho naučiť väčšej odvahe púšťať sa do vecí? Keď sme na ihrisku, rád sa hrá v piesku, to vydrží aj pol hodiny. Preliezky, šmýkačka, hojdačka, toho sa bojí, pohojdá sa párkrát a už piští, že chce ísť dole. Na preliezky nevylezie ani s mojou pomocou, plače, že sa bojí, hoci mladšie deti to zvládajú aj samy. Keď sme v herničke a ja si chcem vypiť kávu, radšej pri mne sedí, ako by mal ísť medzi deti. Ide sa hrať, len ak idem aj ja. Vydrží sa hrať pekne aj sám, ale vyžaduje moju prítomnosť. Toto sa nám deje aj doma, musím byť s ním v jednej miestnosti, aj keď si robím svoje, len tam musím byť. Ak odídem vedľa do miestnosti, po chvíli príde za mnou, že nechce byť sám. V septembri pôjde do škôlky, priala by som si, aby bol odvážnejší, viem mu v tom nejako pomôcť alebo mám ja niečo robiť inak? Ďakujem.

Rodičia prežívajú obavy v situáciách, keď ich dieťa odmieta byť samo, drží ich za ruku a nechce odísť. Nezáleží pri tom, či ide o prostredie škôlky, ihriska alebo prostredie domova. Dieťa chce rodičovskú prítomnosť.

V situácii, keď rodič začne porovnávať svoje dieťa s iným dieťaťom alebo očakáva naplnenie vlastných predstáv o samostatnosti dieťaťa, sa zvyšuje intenzita obáv a myšlienok, či „je s mojím dieťaťom všetko v poriadku. Veď sa už malo hrať samo a byť odvážnejšie“.

Vo väčšine prípadov pritom ide o prirodzenú vývinovú fázu, ktorou dieťa prechádza na ceste k samostatnosti. Teda úzkosť z odlúčenia je vo veku tri až štyri roky stále v poriadku. Svoju rolu tu totiž zohráva niekoľko faktorov.

Jedným z nich je povaha dieťaťa a povaha rodiča. Nie všetky deti sú rovnako odvážne či spontánne. Líšia sa aj mierou citlivosti, odvahy a potrebou sledovania, pozorovania ľudí a okolia. Ich istota spočíva v blízkosti rodiča, keď z bezpečia spoznávajú svet.

Svoju veľkú úlohu tu zohráva aj povaha rodiča. Ak sa rodič prejavuje úzkostlivo, ak sa obáva o svoje dieťa, že spadne a buchne sa, ak má potrebu ho vo väčšej miere kontrolovať a všetky prekážky zvláda namiesto neho, dieťa tieto obavy a úzkosti preberá. Nechce sa vystavovať nekomfortu, riziku. Venujte teda pozornosť aj vlastným emóciám, pocitom a slovám, ktoré by mohli zvyšovať úzkosť u dieťaťa.

Nemôžeme nespomenúť ani psychický vývin dieťaťa a jeho dozrievanie. Deti vo veku čitateľkinho syna sa ešte stále učia, že svet je bezpečné miesto a že môžu fungovať oddelene bez rodiča. Že sa môžu (dočasne) odlúčiť a môžu byť pritom v bezpečí.

S tým súvisí aj chýbajúca detská skúsenosť, že rodič odíde (dieťa je samo v škôlke, u starých rodičov, ale aj na ihrisku a rodič obďaleč) a neskôr sa vráti. Predstava, že má niekde ostať samo, ho napĺňa obavou a neistotou. Nemá ešte dostatočné skúsenosti, že rodič sa vráti. Tieto procesy nie je možné urýchliť a každé dieťa má svoje tempo. Netreba dieťa nútiť a „bojovať s ním“, ale postupne skúšať, rozprávať sa a motivovať ho. Akceptácia a pochopenie je vždy lepšie ako boj.

Ako však pomôcť dieťaťu, aby bolo samostatnejšie? Existuje niekoľko tipov, ktoré môžu dopomôcť k tomu, aby sa dieťa postupne osmeľovalo a bolo tak samostatnejšie.

Postupné odlúčenie – to znamená, že začnite s krátkym odlúčením doma. Svojmu dieťaťu poviete, že idete do vedľajšej izby a budete tam napríklad pracovať. Zatiaľ nech sa hrá. Hru môžete rozohrať spolu s ním alebo mu podajte hračky, rozložte puzzle, nachystajte farby na maľovanie, plastelínu, lego… nenechajte ho v izbe „len tak“ a s inštrukciou, aby sa hralo. Dieťa sa nebude hrať, potrebuje signál, že je všetko v poriadku, že ste mu rozložili hry, pomohli sa do nich pohrúžiť. Znižujete tým možnosť, že nebude chcieť/vedieť vydržať samo.

Postupne predlžujte čas, počas ktorého ho nechávate samo. Tiež ho oceňujte (slovne) za každý hoci aj malý úspech v samostatnosti. Je to pozitívne posilňovanie žiaduceho správania.

Trpezlivosť. Ako som vyššie spomínala, neporovnávajte svoje dieťa s druhými deťmi (ani s jeho súrodencom). Každé dieťa má vlastné tempo dozrievania a to, čo nedokáže dnes, neznamená, že nedokáže o týždeň. Nestresujte seba ani dieťa. Nebojujte, hoci je to náročné, pretože samostatnosť dieťaťa znamená, že aj rodič má viac slobody. Ale to príde. Postupne.

Pre dieťa je absolútne najdôležitejšie, aby v čase, keď potrebuje rodičovskú blízkosť, ju aj dostávalo. Sýtenie sa rodičovskou láskou, blízkosťou je kľúčové pre dieťa, jeho vývin a aj pre jeho budúcnosť. Obdobie, keď potrebuje rodiča na sto percent, je z pohľadu života krátke. Ale rozumiem, že keď dennodenne každú hodinu máme dieťa pri sebe, zdá sa nám to ako dlhý čas, na ktorý potrebujeme trpezlivosť.

Ak sa už rozhodnete, že dieťa ide do škôlky alebo ostáva u starých rodičov, odporúčam, aby ste proces rozlúčenia nepredlžovali. Aby ste povedali, dokedy tam bude, čo bude robiť a kedy prídete. Na rozlúčku ho objímte, zamávajte, dajte pusu a odíďte. Toto sú jednoduché rituály, ktoré pomáhajú dieťaťu zvládnuť neistotu.

Pri rannej rozlúčke v škôlke odporúčam, aby ak sa dá, odviedol dieťa do škôlky otec. V prípade, ak matka bola na rodičovskej dovolenke, dieťa je zvyknuté, že otec odchádza a potom prichádza. Je to preň prirodzenejšie ako mama, ktorá s ním bola isté obdobie celé dni. Deti tak lepšie zvládajú rozlúčku s otcom.

Ak dieťa plače, reaguje úzkosťou, je potrebné, aby rodič ostal pokojný a rozvážny. Dieťa sleduje a zrkadlí rodičovské správanie. Ak rodič prejaví strach alebo obavy, dieťa to bude vnímať a ešte viac sa bude obávať.

Úzkosť z odlúčenia je prirodzenou fázou v detskom vývoji. Ale táto úzkosť je dočasná a má tendencie sa znižovať, keď dieťa postupne získava väčšiu istotu v nových situáciách. Deti potrebujú rodičovskú blízkosť, ktorá pre ne znamená bezpečie. Vďaka tomu sa skôr či neskôr odvážia spraviť ďalšie kroky smerom k samostatnosti.