Učiteľka roka V prirodzenosti učiteľa je sa rozdať, ale musí to mať hranice. Náš status je stále rozpačitý
Alena Rapčan Štrompová hovorí o tom, čo ju udržalo v školstve, prečo žiakom ukazuje svoje emócie a z čoho môžu mať učitelia krízu.
Vypočuť článok
Učiteľka roka / V prirodzenosti učiteľa je sa rozdať, ale musí to mať hranice. Náš status je stále rozpačitý
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
Stala sa učiteľkou roka, hoci najskôr ani nechcela učiť. Hovorí, že ukazovanie emócií jej autoritu u žiakov neznižuje, práve naopak.
Práca učiteľa podľa nej môže byť únavná nielen pre množstvo povinností, ale aj pre očakávania rodičov, ktorí si myslia, že pedagóg pre nich bude dostupný 24 hodín denne.
Alena Rapčan Štrompová je učiteľkou slovenského jazyka a mediálnej výchovy na Základnej škole Ľudovíta Fullu v Košiciach. Tento rok je laureátkou ankety Učiteľská osobnosť Slovenska.
Rozprávali sme sa aj o frustrovaných učiteľoch, o tom, prečo pozýva rodičov na svoje hodiny, a tiež o tom, či má písanie čitateľských denníkov ešte budúcnosť.
V súčasnosti už niektorí učitelia zvažujú, či zostávať v školstve. Vy učíte 15 rokov. Mali ste niekedy dilemu, či zostať učiteľkou?
To sa ma pýtajú viacerí. (Úsmev.) Mala som ťažšie chvíľky, určite. Musím povedať, že prvý rok učiteľa je vždy náročný. Tam sa to možno hlavne u mladých ľudí aj prehodnocuje, pretože je to povolanie náročné a práca s ľuďmi je vyčerpávajúca.
Keď človek ako ja spolupracuje s viacerými organizáciami, tak porovnáva aj časovú disponibilitu. Ale nemôžem povedať, že som niekedy bola presvedčená, že s tým už seknem, že odchádzam. Vždy ma niečo držalo a ťahalo a to niečo už teraz aj viem pomenovať.
Čo to je?
Je to očarenie z toho, že môžem pozorovať, ako žiaci osobnostne rastú. Možno je to až taká fráza, ale pre mňa je to naozaj veľmi dôležité a bytostne ma to napĺňa.
Keď vidím piataka, pozorujem, ako sa osobnostne rozvíja, ako múdrie, ako z neho vyrastá kultivovaná bytosť, a ja môžem byť účastná toho procesu. A to je pre mňa ako krajina zázrakov.
Od učiteľov som už počula, že nemajú problém s deťmi, ale skôr s ich rodičmi. Vnímate to tak aj vy?
Mnohí si takto povzdychnú, že práca s rodičmi je možno niekedy náročnejšia ako s deťmi, ale treba sa pýtať, v čom je náročnejšia.
Každá neistota vzbudzuje nejakú tú nervozitu alebo možno nejaké komunikačné nedorozumenia. Momentálne sa vo vzdelávaní počíta s rodičom ako súčasťou vzdelávacieho procesu.
A čím viac budeme toho rodiča prizývať, aby bol súčasťou vzdelávania, tým viac budeme k sebe bližšie a rodič sa stane naším partnerom.
Čo sa vám v komunikácii s rodičmi konkrétne najviac osvedčilo?
Pozývať rodičov na hodiny, dávať im reporty z hodín, viesť rodičovské združenia ako diskusiu. Je veľmi podstatné vytvoriť si malú triednu komunitu, ktorá vie spolu komunikovať. Nehovorím, že je to vždy ideálne, ale je to cesta.
Nemôžem očakávať, že každý mi bude pritakávať od začiatku. Ale je dobré vypočuť si aj opačné názory, mňa to osobnostne posúva. Aj mi to dáva nejakú spätnú väzbu, ktorá ma učí.
Ani ja som nemala v triede len „pritakávačov“, občas to bolo veľmi náročné. Ale prinieslo to výsledky.
V ankete Učiteľská osobnosť Slovenska vás prezentovali tým, že ste do školstva vstúpili ako nekvalifikovaná učiteľka s veľkým odhodlaním rozvíjať mediálne zručnosti žiakov a prebúdzať ich lásku k literatúre. Prečo ste sa rozhodli učiť?
Musím sa priznať, že za vysokoškolských čias som určite nechcela byť pani učiteľkou, asi som to ani tak vnútorne necítila. Ale neboli tam ani žiadne negatívne konotácie.
Neštudovala som na pedagogickej, ale na filozofickej fakulte jednoodborovú slovenčinu. Láska k slovu, k písanému slovu alebo k umeniu u mňa bola stále.
Pohybovala som sa v mediálnom prostredí, ako študentka som už prispievala do študentskej prílohy.
Neskôr som si urobila kurz mediálnej výchovy. Videla som, ako musím pracovať s informáciami, ako ma to komunikačne rozvíja. A vravela som si, že tieto zručnosti by mohli získavať už žiaci základnej školy.
Vyjadrili ste sa, že deťom na hodinách ukazujete otvorene svoje emócie. Deti dnes potrebujú vidieť učiteľa ako človeka a nie ako toho, kto len vyžaduje disciplínu, žiada autoritu a mnoho vedomostí?
Priznám sa, že som taký emočný typ. (Úsmev.) A mám dokonca dve knihy, ktoré nemôžem čítať bez pedagogickej asistentky, lebo
ich nedočítam bez toho, aby som sa rozplakala.
Myslím si, že emócie sú súčasťou každej komunity, aj súčasťou vyučovania. Emócia by mala byť prítomná, je to ľudskosť, človečina.
Chcem byť autentická a myslím si, že moja autorita sa tým absolútne neznižuje. Ja nevnímam autoritu tak, že som nositeľom všetkej pravdy, emócií, som skôr partnerom a sprievodcom vo vzdelávaní.
Čo hovoríte na ocenenie, ktoré ste získali?
Aj vďaka tomu oceneniu môžem komunikovať o tomto povolaní, o hodnotách, o tom, čo sa deje v škole, a upriamovať pozornosť verejnosti na veľké zmeny a ich význam vo výchove a vzdelávaní, aby sme sa nezameriavali len na nelichotivé veci, ktoré sa jednostranne verejne interpretujú.
Preto cenu prijímam s plnou pokorou a radosťou. Snažíme sa a je neskutočne veľa dobrých a oddaných učiteľov.
Okrem nich je tu aj skupina frustrovaných učiteľov, ktorých možno nebavia kurzy o inovatívnom vzdelávaní.
U každého môže nastať kríza. Ak sa tak stane, treba sa porozprávať, čo ju spôsobuje a ako ju možno prekonať. Veď aj zdravotník môže byť istý čas veľmi unavený a nepresvedčený o svojej robote.
Z čoho vychádza kríza učiteľov?
Vychádza veľakrát z únavy. Učiteľstvo je povolanie, ktoré sa nekončí zatvorením dverí o druhej, tretej alebo o štvrtej popoludní, ako si mnohí myslia.
Možno to nie je správne, ale ja stále rozmýšľam o tom, čo budem robiť v škole zajtra, aj doma. Mňa to tak baví a ja jednoducho potrebujem tvoriť aj doma.
To znamená, že rozmýšľam o formách, metódach.
Učitelia často popoludní alebo po večeroch absolvujú rôzne webináre, vzdelávame sa, chodievame na konferencie či pobytové školenia.
Práca učiteľa nie je ohraničená priestorom triedy, je to celoživotný proces vzdelávania, tvorenia, rozvoja. Začínajúci učiteľ si robí množstvo príprav, pracovných listov, takže toto môže byť veľmi unavujúce.
Keď idete v takom rýchlom tempe a keď ste ešte oddaní a zapálení, tak naozaj príde čas, že budete veľmi unavení.
Čiže únava môže byť spúšťačom toho, aby bol učiteľ napríklad nervóznejší alebo menej trpezlivý v škole?
Určite áno. A možno aj tým tlakom, že chce byť vždy dokonalý a chce vždy podávať stopercentný výkon, lebo to od neho očakávajú.
Mnohí sa tiež sťažujú na byrokraciu, v prípade triedneho učiteľa je naozaj veľa vecí, ktorým sa musí venovať.
Práca učiteľa je náročná a tam narážam na očakávanie rodičov, že vždy budem k dispozícii ráno, večer, cez víkend. Toto môže byť veľmi únavné.
A toto by som možno dala na druhé miesto, hneď po únave z práce, tlak rodičov alebo verejnosti, že učiteľ je tu 24 hodín sedem dní v týždni.
No nie je. Aj ja mám svoju rodinu a potrebujem načerpať energiu, aby som tu mohla byť pre deti v tom čase, keď mi ich rodičia zveria. K dispozícii sú aj konzultačné hodiny, kde sa s každým rodičom alebo žiakom, ktorý to potrebuje, veľmi rada stretnem.
Toto je pre mladé kolegyne aj pre ostatných veľmi únavné a zaťažujúce.
Ako si môže učiteľ najefektívnejšie vymedziť svoj pracovný čas a neprepínať sa?
Asi je dôležité stanoviť si nejaké hranice. Zase je to o komunikácii.
Keď dostanem triedu, hneď na začiatku si s rodičmi nastavíme pravidlá. Predchádzame nedorozumeniam. Napríklad žiaci vedia, že na správy odpovedám do 16. alebo 17. hodiny.
Myslím si, že v prirodzenosti učiteľa je sa rozdať, ale musí si nastaviť hranice. Ten, kto začne učiť, si musí hľadať cestu, ako komunikovať s rodičmi, ako so žiakmi, ale zároveň ako si ustriehnuť tie hranice.
Rodičia rešpektujú toto vymedzenie?
U mňa to chvíľočku trvalo, ale potom to bolo, myslím, navzájom rešpektované. Iné sú súrne prípady, ozvem sa, sme ľudia. Ale nebudem odpovedať napríklad na to, čo máme za domácu úlohu alebo na nejaké záležitosti týkajúce sa vyučovacieho procesu, predmetu.
Jednak učím žiakov nejakej zodpovednosti, aj rodič si uvedomuje, že tiež mám svoju rodinu a svoje potreby.
Učitelia musia mať často až taký „poker face“ v diskusiách s rodičmi, hocičo zaznie, musia zostať profesionáli a odfiltrovať mnoho vecí, aj neoprávnenú kritiku.
Súčasťou štúdia učiteľského smeru je aj psychológia. Je to veľmi potrebné. Ponúkajú nám rôzne vzdelávania, ktoré sú zamerané na naše duševné zdravie.
Ale musím povedať, že je to namáhavé, tak ako všade inde. Aj zdravotným sestrám sa dostáva kritiky, ktorá je neoprávnená, alebo slová, ktoré zabolia. No musíme to vedieť spracovať.
Nato tu máme aj my psychológa alebo špeciálneho pedagóga, veď to nie je hanba. Určite všetci nestojíme v rade u psychologičky, ale máme určité vzdelanie, určitý výcvik, podporu aj z radov rôznych vzdelávacích inštitúcií.
Teraz sa hovorí o well-beingu, o duševnom zdraví nielen detí, ale aj učiteľov, dospelákov.
Čiže toto je možno aj taká výzva pre učiteľov, aby sa zamerali aj na seba, aby dokázal kvalitne fungovať.
A to sa ťažko učí, lebo učiteľ chce byť prirodzene pre každého a chce naozaj deťom aj rodičom hľadať cesty, aby riešil ich problémy.
Aj môj manžel sa hneval istý čas, že stále pozerám na Edupage, a mal pravdu, musela som si nastaviť hranice.
Pred časom som robila rozhovor s budúcou učiteľkou a ona mi povedala, že keď hovorila známym, že chce učiť, zažívala až posmešky, že si zvolila toto povolanie. Svedčí to o tom, že status učiteľa je v spoločnosti nízky?
Je pravda, že status učiteľa je rôznorodý alebo rozpačitý.
Treba povedať, že učiteľ je nositeľom hodnôt. Komunikuje základné ľudské hodnoty a formuje mladých ľudí, aby tvorili láskavú a múdru spoločnosť založenú na vzájomnom rešpekte a porozumení.
Keď si toto uvedomíme, to je až čarovné, a zároveň veľmi zodpovedné, až mám z toho zimomriavky.
Práve vzdelávacie inštitúcie, aj napríklad Komenského inštitút a CEEV Živica, ktoré sú organizátormi národnej ceny Učiteľská osobnosť Slovenska, dvíhajú status učiteľov tým, že upriamujú pozornosť na ich kvality, zásluhy a často aj celoživotnú činnosť.
Upriamujú pozornosť na pedagógov, ktorým záleží na deťoch, aby z nich vyrástli rozumné a kultivované osobnosti.
Poďme spolupracovať. Rodič a ja. Ja som vaším partnerom, vy mojím. A mali by sme sa mať v úcte.
Učíte slovenský jazyk a literatúru. Ako sa dá v dobe sociálnych sietí a populárnych krátkych videí na TikToku budovať vzťah ku knihám, k čítaniu na druhom stupni?
Veľa ľudí sa sťažuje, že deti nečítajú alebo nechcú čítať. Ja tomu úplne rozumiem, lebo to množstvo informácií, a takých povrchných, ktoré prijímajú, je veľké.
Deti sú naozaj niekedy z toho až vyčerpané a ich myseľ alebo ich pozornosť je zameraná prirodzene na to, čo je pre ne atraktívne a rýchlo konzumné. No knihy to nie sú, lebo si vyžadujú čas, trpezlivosť. Ale na druhej strane ponúkajú to, čo možno deti ešte neobjavili.
Vyžadujete od nich čitateľské denníky?
Napríklad v siedmom ročníku v istej triede sme sa dohodli, že upustíme od veľkých čitateľských denníkov, ktoré žiakom budú robiť problémy, a ku knihám si nevybudujú vzťah.
Nevyrastú z nich nadšení čitatelia, lebo čitateľské denníky budú pre nich útrpnou cestou. Dohodli sme sa na tom, že každý týždeň budú čítať hodinku. Čokoľvek.
Nemôžem byť už v tejto dobe človek, ktorý niečo prikáže, bez toho, aby sa zaujímal o potreby a záujmy detí.
Lebo ony sa menia vplyvom okolností. Ale čítajú napríklad aj online články, komiksy. Samozrejme, potom sa ich stále snažím posúvať, keď už vidím, že trikrát alebo štyrikrát za sebou si prečítal Mangu. A musím povedať, že to prinieslo po roku veľký úspech.
Neskúšam konkurovať sociálnym sieťam. Určite nepoužívam imperatív, že sú zlé a nesmieš ich používať.
Ale otváram im iné cestičky a vediem ich tak pomaličky, že aj kniha môže priniesť odpoveď na nezodpovedané otázky cez stotožnenie sa s literárnym hrdinom, ktorý prežíva tú istú alebo podobnú situáciu.
Budujeme čitateľskú zručnosť, nadšenie i návyky. A to je podľa mňa prvý krok.
A dokážu sa v tom deti od seba navzájom inšpirovať? Nielen aký majú mobil, ale aj akú čítajú knihu?
Toto bolo pre mňa prekvapenie, ale áno. Keď odovzdajú svoje čitateľské zápisky – nevoláme ich denníky – a potom si sadneme do kruhu alebo sa porozprávame, čo čítali, čo ich na vybranej knihe alebo článku zaujalo a prečo by si to mohol prečítať spolužiak.
Keď sedíme v kruhu, každý predstaví niečo iné. Niečo zaujímavé, to, čo sa ho dotklo, niektorí si vypisujú pekné myšlienky a citáty.
A naozaj si aj vymenili knihy a začali čítať.
Rešpektujem, že tieto deti vyrastajú v dobe, kde je množstvo informácií, alebo sociálne siete sú pre ne veľmi atraktívne. Prinášajú často obsah, ktorý je určený na rýchlu a povrchnú konzumáciu, ponúkajú rýchle oceňovanie, lesk materializmu.
Ale poďme spoločne hľadať cestu, ako ponúknuť iné možnosti. Ja si myslím, že to je základ.
Dnešné deti trávia ohromné množstvo času na sociálnych sieťach, na mobiloch.
Hneď v prvých mesiacoch vyučovania mediálnej výchovy si tvoríme mediálny diagram. V každej triede si každý jedinec vytvára obraz o sebe, ako žije v dobe informácií, čo používa, ktoré médiá sú prítomné v jeho živote alebo najviac prítomné.
A tam vyskakujú niekedy celkom zaujímavé hodnoty a čísla.
Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Aké?
Až polovicu svojho času sú naozaj prítomné na sociálnych sieťach.
Mobil je pre ne úplne prirodzená súčasť. Už keď ráno vstávajú, zoberú ho do ruky. Majú strach z toho, že niečo zmeškali. Na druhom stupni je už FOMO (strach z toho, že niečo zmeškám) častým javom.
Aj my dospelí máme problém ustrážiť si čas na mobiloch.
Z rozhovorov detí často vyplýva, že keď sa rodina stretne, rodičia kladú klasické otázky: Ako si sa mal v škole, čo bolo? Čo bolo na obed? Dostal si známku? Klasické odpovede si asi vieme predstaviť: Nič, neviem, nie.
Deti nenachádzajú naplnenie u rodičov, keď si ich už ďalej nevšímajú alebo sa ich nespýtajú, čo im je a ako im je.
Povedia im, že uč sa, nepozeraj do mobilu. Ale to nie je výpovedné, to dieťa nenapĺňa. A čím ďalej tým viac hľadá dieťa realizáciu alebo naplnenie na sociálnych sieťach.
Na istom vzdelávaní bol ponúknutý krásny príklad. Čo keby sme deťom položili otázku: Aké tri najzaujímavejšie veci si sa dnes v škole dozvedel? Alebo pomohol si dnes v škole niekomu?
To, čo im rodičia nedajú, im dajú kamaráti cez lajky, ohníky a kadečo. Toto je neskutočné nebezpečenstvo dnešnej doby.
Kedysi ak dieťa nenašlo naplnenie doma, keď si ho rodičia nevšímali, išlo von a strávilo hodiny vonku na sídlisku pri kamarátoch. A teraz už nepôjde ani von, ale pôjde na sociálnu sieť, má tam tri profily a nachádza sebahodnotu práve v online svete, ktorý je povrchný a falošný.
Samozrejme, ani jeden, ani druhý prípad nie je pre vývin dieťaťa vhodný. Každé dieťa by si zaslúžilo bezpečie a lásku rodiny a radostnú rovesnícku komunitu.
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
