V roku 1938 Kongres prijal zákon o spravodlivých pracovných normách, ktorý obmedzil detskú prácu. Kongres bol presvedčený, že deti majú svoju vlastnú hodnotu, ktorá prevyšuje peňažnú kvantifikáciu. V roku 1964 Kongres prijal zákon o občianskych právach, ktorý zakazuje diskrimináciu na základe rasy, farby pleti či národného pôvodu. Kongres bol presvedčený, že ľudské bytosti sú stvorené ako rovné, a teda im prislúcha náležité rovné zaobchádzanie pred zákonom.

V roku 1990 Kongres prijal zákon o Američanoch s postihnutím, ktorý zakazuje diskrimináciu ľudí so zdravotným znevýhodnením. Kongres bol presvedčený, že telesné postihnutie, ani jeho neprítomnosť, netvorí podstatu osoby. Z toho vyplýva, že jej podstata pochádza z nejakého iného zdroja a nie je ním štát.

Často počúvame, že náboženstvo by nemalo nijako ovplyvňovať politiku: múr medzi cirkvou a štátom neslobodno narušiť. No tieto tri zákony, ku ktorým by sme mohli pridať aj ďalšie, priamo vyplývajú z ústredného kresťanského presvedčenia: že ľudskú osobu stvoril Boh. Keď Boh utvoril všetkých mužov a všetky ženy na svoj obraz a na svoju podobu, daroval ľudským bytostiam vrodenú dôstojnosť, ktorú nemôže narušiť žiaden iný človek ani žiadna iná entita.

Dnes považujeme za samozrejmosť, že medzi funkcie štátu patrí ochrana práv občanov, z ktorých mnohé – vrátane tých, ktoré chránia tieto tri zákony – sú skôr ako politika: to znamená, že sú súčasťou ľudskej prirodzenosti, nie sú to privilégiá, ktoré udeľuje štát. Neuvedomujeme si, že mnohé z týchto práv sú politickým vyjadrením skoršieho kresťanského presvedčenia, že všetci ľudia sú si rovní, lebo sú všetci deťmi jedného Otca na nebesiach. Preto sa jeden človek ani jedna skupina nemôže vyvyšovať nad nikoho iného ani ho nemôže vykorisťovať.

Russell Kirk napísal: „Politické problémy sú vo svojom základe náboženské a morálne problémy.“ Inými slovami, našu politiku formujú naše presvedčenia a naša morálka, nie naopak. Pod povrchom každej politickej témy, o ktorú sa dnes či v minulosti zvádza vášnivý spor – či už je to imigrácia, clá, sociálne dávky, zdravotníctvo, rozmanitosť, rovnosť a inklúzia (DEI), studená vojna, ekonomická teória strany ponuky, segregácia, otroctvo, rozširovanie na západ, alebo nezávislosť od Británie –, sa nachádzajú presvedčenia, ktoré formujú daný prístup a príslušné opatrenia. Neexistuje nič také ako „neutrálna“ politika, ktorá by nevychádzala zo žiadnych predchádzajúcich presvedčení a zásad.

Niekedy sú týmito presvedčeniami kresťanské princípy, ako napríklad podstatná dôstojnosť osoby, ktorá dala podnet na snahu o rovnosť pred zákonom. Pochybujem, že by hlasní sekularisti ostro kritizujúci akýkoľvek závan náboženstva vo verejnom živote odmietli rovnosť, pretože je „poškvrnená“ náboženstvom.

Alebo sú to filozofické presvedčenia, napríklad určité ekonomické a geopolitické teórie. A občas takéto presvedčenia pochádzajú z náboženstiev, ktoré sú výrazne moderné a vyhýbajú sa tradičným formám, ako sú cirkvi či hierarchie. Tieto presvedčenia vyrastajú z ideológií, zo sústav myšlienok vytiahnutých z rozličných teórií a zosúladených do programov na riadenie štátu (či samotného sveta) k vopred stanoveným cieľom. Ideológie majú podobne ako zjavené náboženstvá svoje dogmy a sú tu nato, aby spasili ľudské bytosti od hriechov tohto sveta.

Podobne ako sa vo Washingtone skrývajú kresťanské presvedčenia, skrývajú sa tam aj moderné ideológie. Expresívny individualizmus, presvedčenie, že to najdôležitejšie, na čo má spoločnosť brať ohľad, je jednotlivec a jeho sexuálna sloboda, motivuje potratové a rodinné zákony. Genderová ideológia, presvedčenie, že gender je mentálny konštrukt oddelený od prirodzenosti, motivuje školské osnovy, zdravotnícke zákony a kultúrnu prax od knižničných zbierok až po bizarnú drag queen story hour (podujatie, na ktorom transvestiti čítajú deťom v knižnici alebo kníhkupectve rozprávky, pozn. prekl.). Rozmanitosť, rovnosť a inklúzia, presvedčenie, že každá oblasť v živote musí obsahovať pomerné zastúpenie etnického zloženia spoločnosti, motivuje VII. hlavu zákona o občianskych právach, ktorá riadi prax pri zamestnávaní po celej krajine.

V skutočnosti je Washington plný náboženských presvedčení – stačí sa len pozornejšie pozrieť a nájdeme ich. Nato, koľko sa Američania hádajú o politike a štátnych opatreniach, majú dvojaký pohľad na náboženstvo. Keď sa náboženstvo týka nadprirodzených presvedčení, sú to relativisti, podľa ktorých boli všetky náboženstvá stvorené ako rovné, rozličné cesty k tomu istému cieľu. Keď však náboženstvo ovplyvňuje každodenný život alebo politiku, obraňujú ho absolútnym spôsobom. Kultúrne vojny sú v podstate vojnami o to, ako bude náboženstvo – zjavené alebo ideologické – ovplyvňovať celú spoločnosť.

Tento pohľad pretvára ustavične prebiehajúce boje o náboženskú slobodu. Ústava zakazuje, aby sa ustanovilo štátom podporované náboženstvo. Nezakazuje verejné prejavy náboženských presvedčení a ani nemôže, lebo sú všadeprítomné, pochádzajú z rozličných zdrojov a sú základom ľudského uvažovania. Takéto zákazy iba diskriminujú niektoré náboženské presvedčenia, ktoré sa z nejakého dôvodu považujú za horšie než iné. A bránia aj slobodnému výkonu politiky a štátnych opatrení.

Brániť verejnému vyjadrovaniu kresťanských presvedčení však bolo od 60. rokov 20. storočia cieľom Najvyššieho súdu, ktorý úmyselne nerozlišoval medzi vyjadrovaním presvedčení a štátom podporovaným náboženstvom. Podľa tohto názoru by sa uznávanie Božej existencie a suverenity už nemohlo považovať za úkon rozumu. Naopak, toto uznanie obmedzil iba na oblasť zjaveného náboženstva.

Robertsov súd sa opatrne vydal smerom k náprave tejto dezinterpretácie, ale zdráhal sa zaoberať širším problémom: náboženské presvedčenia sú vo verejnom priestore rovnako platné ako akékoľvek iné, či už pochádzajú zo zjavených, alebo z ideologických zdrojov. V máji na to premeškal príležitosť v prípade Katolícka virtuálna škola sv. Izidora zo Sevilly verzus Drummond, keď potvrdil rozhodnutie nižšieho súdu, že Oklahoma nemôže financovať charterovú školu konkrétneho vierovyznania.

Zjavené náboženstvo má mať rovnaké práva ako skryté, ideologické náboženstvá nachádzajúce sa vo Washingtone. Vzhľadom na mnohé dobrá, ktoré v tejto krajine vykonali zákony založené na kresťanstve, by bolo od nášho národa múdre znovu uznať kresťanstvo ako legitímny – a silný – zdroj činnosti orgánov verejnej správy.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

David G. Bonagura Jr. je spisovateľ a jeho najnovšou knihou je 100 Tough Questions for Catholics: Common Obstacles to Faith Today (100 ťažkých otázok pre katolíkov. Obvyklé prekážky vo viere v súčasnosti), pričom preložil aj knihu Jerome’s Tears: Letters to Friends in Mourning (Hieronymove slzy. Listy trúchliacim priateľom). Externe vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku aj na Catholic International University a slúži tiež ako náboženský redaktor knižného časopisu The University Bookman, ktorý v roku 1960 založil Russell Kirk. Jeho osobná webová stránka je tu.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.