Vatikánsky pahorok je na ľavom brehu Tiberu obrátený k siedmim rímskym pahorkom, a aby sme ho jasne vložili do kontextu, je to miesto, kde je pochovaný Peter, muž, ktorému Pán povedal: „Na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

Bazilika svätého Petra, ako ju poznáme dnes, je pomerne nová budova, postavená najmä počas renesancie, čiže vyše 1400 rokov potom, ako bol spomínaný apoštol umučený presne na tomto mieste okolo roku 68 po Kr.

Prví kresťania mali toto miesto vo veľkej úcte, no kostol na hrobe svätého Petra mohol byť postavený až potom, ako cisár Konštantín I. (272 – 337) ukončil prenasledovanie kresťanov a prijal kresťanskú vieru (in hoc signo vinces). Tento kostol dnes nazývame stará Bazilika svätého Petra. Zo 4. storočia sa nám nezachovali obrazy, ktoré by nám ukazovali, ako vyzeral, no článok Shawna Triba v Liturgical Arts Journal obsahoval tento digitálny model toho, „ako asi vyzeral bližšie ku Konštantínovej dobe“.

Postaviť starý kostol trvalo asi štyridsať rokov. A vydržal vyše tisíc rokov.

Medzi prvými, čo vyzývali na stavbu nového chrámu na tomto mieste, lebo kostol zo 4. storočia sa už rúcal, bol Leon Battista Alberti († 1472), často považovaný za prvého „renesančného človeka“.

Výstavba súčasnej baziliky sa však začala až v apríli roku 1506 a dokončená bola v novembri 1626. Možno sa zdá, že týchto 120 rokov je na stavbu baziliky veľmi dlhý čas, no stavba parížskej katedrály Notre-Dame trvala o 60 rokov dlhšie a Sagrada Familia v Barcelone od Antoniho Gaudího sa začala stavať pred 143 rokmi a stále nie je hotová.

Plán novej Baziliky svätého Petra bol odštartovaný vtedy, keď sa pápeži vrátili z Avignonu do Ríma. A bola to veľmi vhodná chvíľa, lebo vtedy náhodou v meste pracovala zostava géniov, akých už pravdepodobne nikdy neuvidíme: spomínaný Alberti, Bernardo Peruzzi, Donato Bramante a iní, až kým v roku 1547 na príkaz pápeža Pavla III. táto práca nepripadla veľkému Michelangelovi Buonarrotimu, ktorý, zdá sa, nikdy nenašiel zaľúbenie v práci vo Vatikáne. „Podujímam sa na to iba z lásky k Bohu a na apoštolovu počesť,“ povedal. Predtým sa pokúšal odhovoriť pápeža Júliusa II. od toho, aby ho využil na vymaľovanie stropu Sixtínskej kaplnky (1508 – 1512), no vo veku 71 rokov sa Michelangelo stal hlavným architektom Baziliky svätého Petra.

Historik James Lees-Milne napísal, že Michelangelo sa zbavil kliky slimačích remeselníkov, ktorí boli zamestnaní na stavbe svätého Petra, a najal pre baziliku nových „robotníkov s čerstvým nadšením a horlivosťou pre veľkú a svätú úlohu, ktorú mali pred sebou“.

Michelangelo staval na práci architekta Bramanteho, no podobne ako Gaudí sa posvätenia baziliky nedožil. Nevadí. Ako napísala americká historička umenia Helen Gardner, „bez toho, aby zničil centralizujúce črty Bramanteho plánu, Michelangelo niekoľkými škrtmi pera premenil jeho zložitý pôdorys v tvare snehovej vločky na masívnu, súdržnú jednotu“.

A masívna naozaj je. Bazilika svätého Petra je najväčší kostol na svete. Spolu s kolonádou pokrýva takmer 22 300 štvorcových metrov – takmer dva a štvrť hektára.

To nás privádza ku kupole Baziliky svätého Petra – v určitých ohľadoch najpozoruhodnejšiemu Michelangelovmu počinu a, dalo by sa povedať, najpôsobivejšej časti celej baziliky, už len z toho dôvodu, ako veľkolepo sa vyníma, keď je osvetlená a je dominantou nočného Ríma. (Keď som bol v novembri 2023 v Ríme, večeral som v reštaurácii na streche a bol som smutný, že nevidím jej krásu. Náš ekologicky zameraný pápež František sa rozhodol, že osvetlenie je mrhanie energiou.)

Priemer kupoly je 42,56 metra a výška od podlahy je 136,5 metra. Navrchu má laternu a na nej guľu a kríž, ktoré pridávajú ďalších 17 metrov.

Michelangelov starší súčasník Leonardo da Vinci sa často spomína ako najväčší génius renesancie, ak nie rovno všetkých čias. Nie som si však istý, či sa jeho úspechy rovnajú Michelangelovým. Áno, Leonardo namaľoval najslávnejšiu maľbu na svete (Monu Lisu) a vedel písať naopak, ale v porovnaní s Michelangelom svoj potenciál nevyužil.

Vnútri baziliky sa nad hlavným oltárom stojacim nad Petrovým hrobom rozprestiera baldachýn Giana Lorenza Berniniho vytvorený medzi rokmi 1623 a 1634. Patrí medzi diela, ktoré spolu s Caravaggiovými maľbami v zásade definujú obdobie baroka v umení. A bol to Bernini, kto naprojektoval kolonádu v tvare „vítajúceho náručia“, známu z malieb a fotografií Námestia svätého Petra. Veľkosť tohto baldachýnu, vysokého takmer 30 metrov, zodpovedá majestátnosti celej baziliky a dominuje miestu, kde sa krížia jej lode. Jeho miesto je priamo pod Michelangelovou kupolou.

Musím spomenúť aj to, že fasádu baziliky navrhol Carlo Maderno potom, ako nastúpil ako hlavný architekt po Michelangelovi, a vďaka nemu máme balkón, na ktorý vystupujú noví pápeži, naposledy pápež Lev XIV., aby predniesli svoj príhovor urbi et orbi.

Presvedčenie, že pod oltárom leží pochovaný apoštol, siaha až do prvých rokov kresťanského spoločenstva v Ríme, no potvrdil ho až svätý pápež Pavol VI. v roku 1968 na základe archeologického výskumu. Zdá sa však správne dodať, že archeológ Antonio Ferrua, SJ, vedúci tímu, ktorý odhalil kosti, tvrdil až do svojej smrti v roku 2003 (vo veku 102 rokov), že nie je presvedčený, že by kosti boli naozaj svätcovými pozostatkami. Tvrdenie Pavla VI., že sú, sa podobne ako mnoho verdiktov zakladá na silných nepriamych dôkazoch.

V každom prípade je jasné, že sa Petrova smrť ukrižovaním uskutočnila v tejto oblasti, a je veľmi nepravdepodobné, že by bol pochovaný niekde inde.

Benedikt XVI. povedal v príhovore pre novo vymenovaných kardinálov na konzistóriu v roku 2012 (na sviatok Katedry svätého Petra) tieto slová:

Veľký bronzový trón [v apside baziliky, ktorý tiež navrhol Bernini] v sebe obsahuje drevenú stoličku z 9. storočia… o ktorej sa dlho myslelo, že je to stolička samotného svätého Petra… a pre svoju veľkú symbolickú hodnotu bol umiestnený nad tento monumentálny oltár. Vyjadruje ustavičnú prítomnosť apoštola v učiteľskom úrade jeho nástupcov.

Brad Miner, manžel a otec, je zástupca šéfredaktora K veci a vedúci člen Faith and Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum). Pracoval ako literárny redaktor v National Review a má za sebou dlhú kariéru vo vydavateľskom priemysle. Aktuálne je v predaji jeho najnovšia kniha Sons of St. Patrick (Synovia sv. Patrika), ktorú napísal spolu s Georgeom J. Marlinom. Jeho The Compleat Gentleman (Príručka dokonalého džentlmena) vyšla v 3. prepracovanom vydaní vo vydavateľstve Regnery a je k dispozícii aj v audio vydaní na Audible (číta Bob Souer). Brad Miner slúžil ako člen správnej rady Aid to the Church in Need USA (Pomoc trpiacej Cirkvi) a tiež v odvodovej komisii agentúry Selective Service System v okrese Westchester v štáte New York.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.