Pred niekoľkými dňami pridal súčasný americký prezident Donald Trump na svoje sociálne siete upravené video, v ktorom je bývalý prezident Obama zatknutý v Oválnej pracovni a odvedený v putách.

V tom čase súčasná šéfka amerických tajných služieb Tulsi Gabbardová obvinila Obamu z „prevratu a vlastizradného sprisahania“ v súvislosti s vyšetrovaním ruského napojenia na Trumpovu kampaň v roku 2015-2016 a začala voči nemu stíhanie.

Táto epizóda sa môže zdať ako zásterka prebiehajúceho škandálu, teda aby sa zakryli Trumpove kontakty s Jeffreym Epsteinom a najmä neochota súčasnej administratívy zverejniť všetky dokumenty. Do určitej miery určite ide o snahu o odpútanie pozornosti, ale Trump si Obamu ako cieľ nevybral náhodou.

Trumpova hlboká nevraživosť voči Obamovi je dlhodobo známa a dobre zdokumentovaná. Začala sa konšpiračnými teóriami z roku 2011 o tom, že Obama sa nenarodil v USA, a pokračuje až dodnes.

Z opačnej strany je emócia podobná a Obama podľa mnohých zdrojov Trumpom hlboko opovrhuje a v súkromí ho označuje výrazmi ako „rasistické, sexistické prasa“.

Ale zaujímavé je, že títo dvaja politici, ktorí v mnohých ohľadoch nemôžu byť od seba názorovo vzdialenejší a ktorí sa veľmi nemajú radi, majú toho veľmi veľa spoločného.

Ich jednotlivé politiky, ale aj časť voličskej základne sú si pri bližšom pohľade veľmi podobné a tento fakt poukazuje na obrovské zmeny v americkej politike počas posledných dvoch desaťročí.

Zároveň to ukazuje, že rasizmus voličov, ktorý mnohí liberálnejší komentátori považujú za dominantný faktor Trumpovho víťazstva, nie je založený na pravde.

Kľúčom k Trumpovmu víťazstvu sú niekdajší Obamovi voliči

Počas posledných dvoch prezidentských volieb sa v podstate bojovalo iba o štáty na stredozápade, teda Michigan, Pensylvániu a Wisconsin, a štáty na juhu a juhovýchode USA ako Nevada, Arizona, Georgia a Severná Karolína. Ale v rokoch 2008 a 2012 a čiastočne aj v roku 2016 vyzerala volebná mapa úplne inak.

Dnes už je to ťažko predstaviteľné, ale Obama počas svojich dvoch prezidentských kampaní dokázal získať dnešné silne republikánske, konzervatívne a rurálne štáty ako Iowa, Ohio či Missouri. Dnes sú tieto štáty „mimo hry“, nemajú žiadneho demokrata zvoleného na celoštátnej úrovni a republikáni tu kontrolujú všetky zložky moci a sú absolútne dominantnou stranou.

Peknou ukážkou tohto trendu je región Howard County v Iowe, kde tvorí biela populácia približne 92 percent obyvateľstva. Tento kraj v roku 2012 hlasoval v prospech Obamu v pomere 59 ku 38. V roku 2016 však už vyhral Trump nad Hillary Clintonovou 57 ku 37 a v roku 2020 tu dokonca vyhral voči Bidenovi v pomere 63 ku 35.

Celkovo až tretina všetkých krajov v Iowe sa medzi rokmi 2012 a 2016 presunula od demokratov k republikánom a Iowa sa tak stala hlboko republikánskym štátom.

Rovnaký trend bolo možné pozorovať aj na celoštátnej úrovni. Podľa analýzy denníka Washington Post približne tretina zo 700 krajov, ktoré hlasovali za Obamu v rokoch 2008 a 2012, prešla na stranu Donalda Trumpa v roku 2016 a zabezpečila jeho víťazstvo.

Väčšina z týchto „prebehlíckych“ voličov bola biela, s nižším vzdelaním zvyčajne na úrovni strednej školy, z pracujúcej triedy a zvyčajne bola súčasťou odborov.

Zároveň majú títo voliči pocit, že globalizácia je pre nich nevýhodná a nemajú z nej žiadne benefity. Títo voliči tvorili desiatky rokov jadro Demokratickej strany, v roku 2016 však prešli k Trumpovi.

Podľa ďalších štúdií bolo týchto voličov, ktorí prešli od Obamu k Trumpovi, v roku 2016 takmer 6 miliónov a tvorili 9 až 14 percent z Trumpových vyše 62 miliónov voličov.

Zároveň sú nepomerne viac zastúpení na stredozápade, čo vysvetľuje novú republikánsku dominanciu v štátoch ako Iowa a silný súboj o štáty ako Pensylvánia či Michigan. Bez týchto voličov by Trump prezidentské kreslo nikdy nevyhral.

Ako mohli títo voliči hlasovať za progresívneho demokrata a potom za pravicového republikána?

Za týmto posunom možno vidieť niekoľko faktorov (vrátane rasových či identitárnych), ale dva kľúčové sú ekonomický populizmus a protivojnová rétorika, ktoré tvorili jadro Obamovej aj Trumpovej kampane. Samozrejme, Obama ako absolvent Harvardu ponúkol oveľa intelektuálnejšie zdôvodnenie svojej politiky, no vo svojej podstate sa obaja opreli o rovnaké princípy.

Zaujímavé je, že ani jeden nebol schopný tieto ciele úplne naplniť a uspokojiť tak svojich voličov. Obama tým sklamal mnohých svojich jadrových voličov, ktorí sa potom presunuli k Trumpovi, a zostáva len otázkou, čo sa s týmito voličmi stane po konci Trumpovho volebného obdobia.

Ekonomický populizmus

Ako už bolo spomenuté, väčšina z tejto skupiny voličov, ktorí prešli od Obamu k Trumpovi, vníma globalizáciu negatívne a vidí ju ako zdroj odchodu priemyslu a doslova hladových dolín na americkom stredozápade.

Niet preto divu, že práve tu je veľmi efektívna rétorika populizmu. Politici, ktorí zdôrazňujú rozdiel bežný ľud verzus elity či určité antisystémové politiky, nachádzajú medzi týmito voličmi širokú odozvu.

Trump je za populistu označovaný od začiatku svojho politického pôsobenia. Jeho populizmus je zameraný predovšetkým na návrat priemyselných pracovných miest zo zahraničia (predovšetkým z Číny) späť do USA. Na to má slúžiť jeho colná politika, no zatiaľ s negatívnymi výsledkami.

Okrem toho zdôrazňuje obmedzenie migrácie, ktoré vníma ako bezpečnostné a ekonomické riziko pre USA. Práve neriadená a vysoká imigrácia a presun pracovných miest sú podľa neho „výsledkom zrady globalistických elít“.

Obama túto rétoriku používal tiež, ale jeho útoky smerovali na inú skupinu obyvateľstva, na bohatých. Už v roku 2008 tvrdo útočil na Wall Street a miliardárov, ktorých obviňoval z chamtivosti, a volal po väčšej regulácii a zdanení. Sľuboval stáť s „obyčajnými ľuďmi“ proti jednému percentu bohatých, ktorých mali reprezentovať najprv John McCain v roku 2008 a potom Mitt Romney v roku 2012.

V tejto rétorike pokračoval aj v nasledujúcich rokoch a jeho plamenný prejav počas mítingu v Kansase v roku 2011 uviedol portál Politico s nadpisom „Obama, neochotný populista“. Práve v tomto prejave Obama po troch rokoch svojej vlády označoval nízke dane pre bohatých ako dôvod, prečo Spojené štáty nemajú vysoký ekonomický rast, dostatočné zdravotníctvo, infraštruktúru či školstvo.

Zaujímavé je, že Obama napriek svojej rétorike bol nakoniec tým, kto doslova vykúpil a rekapitalizoval banky na Wall Street počas finančnej krízy v rokoch 2008-2009.

Ale podobnej pomoci sa nedostalo obyčajným ľuďom ani malým podnikom a iba zopár bankárov nakoniec čelilo stíhaniu. Ako opisuje aj vo svojej autobiografii, túto epizódu svojej politickej kariéry vníma kontroverzne a aj s určitými výčitkami.

Práve táto jeho „zrada“ v očiach mnohých demokratických voličov nakoniec viedla k vzostupu socialistu Bernieho Sandersa v roku 2016, ktorý paradoxne oslovuje podobný typ voličov ako Obama a Trump.

Zatiaľ čo Trump bráni obyčajných Američanov pred neférovými obchodnými praktikami a imigráciou, Obama a Sanders pred bohatými. V oboch prípadoch však nejde o nič viac ako populistickú rétoriku oni vs. my, ktorá je však veľmi úspešná.

Protivojnové postoje

Barack Obama je dnes vnímaný predovšetkým ako „transatlantický“ prezident a zároveň ako silný zástanca multilaterálnych vzťahov a spolupráce.

Mnohí si spomínajú na jeho vrelý vzťah s Angelou Merkelovou a snahu čeliť svetovým problémom spoločnými silami s inými krajinami. Trump je, naopak, väčšinou vykresľovaný ako izolacionista, ktorý robí to, čo si práve zmyslí, a je typický svojím heslom America First, teda Amerika na prvom mieste.

Tento ostrý kontrast však zachytáva iba časť reality ich medzinárodnej politiky. Keď sa pozrieme na ich kampane a potom na samotné kroky v úrade, v skutočnosti majú k sebe Trump a Obama výrazne bližšie, ako by sa zdalo. Obaja totiž stavili vo svojej kampani na „protivojnový“ sentiment.

Mnohí už dnes zabudli, čo bolo kľúčovou témou Obamovej kampane v roku 2008. Bolo to ukončenie vojny v Iraku.

Obama sľuboval úplné stiahnutie jednotiek, ukončenie tejto vojny a presunutie rozpočtových zdrojov na domáce účely, predovšetkým na posilnenie zdravotného systému. Obama dokonca počas viacerých mítingov vyhlásil: „Je načase prestať míňať 10 miliárd dolárov mesačne v Iraku, zatiaľ čo iracká vláda má obrovský prebytok“ a „namiesto toho, aby sme bojovali v tejto vojne, by sme mohli bojovať za to, aby sme každému Američanovi poskytli kvalitné vzdelanie.“

Tento politický názor Obama rozsiahlo opísal aj vo svojej autobiografii a práve protivojnový sentiment bol jedným z hlavných dôvodov jeho zvolenia.

V čom sa tieto kampaňové sľuby líšia od Trumpových?

Takmer v ničom, s výnimkou toho, že dnes ide o iné krajiny a Trump nezdôrazňuje financovanie zdravotnej starostlivosti či školstva, ale domácej bezpečnosti, infraštruktúry a priemyslu. Keď Trump v rokoch 2016, 2020, 2024 kandidoval ako „protivojnový prezident“, nešlo o nič iné ako snahu – podobne ako Obama – získať na svoju stranu voličov s izolacionistickým názorom, ktorých za posledné dve desaťročia takmer každý rok pribúda.

Americký izolacionizmus totiž nie je záležitosťou posledných desiatich rokov, ale striedavo sa vinie celými americkými dejinami už od čias Washingtonovho rozlúčkového prejavu z roku 1796.

Navyše, ako ukazuje prieskum Pew Research Center, pracujúca trieda (ľudia so stredoškolským vzdelaním) v USA dnes väčšinovo zastáva názor, že USA by sa mali zamerať na domáce problémy a výrazne menej na zahraničie.

Nenaplnené protivojnové očakávania

Zaujímavé je, že ako Obamu, tak aj Trumpa nakoniec okolnosti prinútili k tomu, aby od svojho „protivojnového“ postoja ustúpili.

Trump už počas prvého obdobia vydal niekoľko príkazov na cielené zabitia vrátane likvidácie iránskeho generála Gásema Solejmáního v januári 2020 pomocou dronového útoku pri letisku v Bagdade. Nedávno schválil bombardovanie iránskych jadrových zariadení.

Obama nakoniec musel zvýšiť počty amerických jednotiek ako v Iraku, tak aj v Afganistane a schválil nálety v Líbyi. Práve túto zmenu postoja mu mnoho demokratov nevie zabudnúť, označujú ho za pokrytca.

V mnohom sa to podobá kritike jadra MAGA voličov na čele s Tuckerom Carlsonom, ktorých Trumpov zásah v Iráne hlboko sklamal.

Čo bude nasledovať?

Mnohé prieskumy dnes naznačujú, že voliči volia politikov, ktorí chcú narušiť status quo, pretože súčasná situácia je neudržateľná. V tomto smere ide o výstražné znamenie pre republikánov.

Obama bol posledný demokratický kandidát, ktorý dokázal získať vyššie opísaných voličov na svoju stranu. V roku 2016 už boli nenávratne preč u republikánov a tento trend nezvrátil ani Joe Biden alebo Kamala Harrisová.

Pokiaľ však títo voliči budú mať pocit, že Trump ich sklamal vo svojom ekonomickom populizme a protivojnovej rétorike, môžu sa znovu obrátiť k demokratom.

Koniec koncov, počas posledných rokov má podobné sľuby nová, mladá kohorta progresívnych politikov, ako je Alexandria Ocasio-Cortez či Zohran Mamdani. A to, ako títo voliči ľahko prejdú k zdanlivo úplne odlišným progresívnym politikom, bolo jasne viditeľné už počas posledných demokratických primárok v New Yorku.