Miroslava Hapalová V téme AI sme zaspali na vavrínoch. Umelá inteligencia zmení naše vzdelávanie viac ako akákoľvek kurikulárna reforma

Výskumná organizácia Scio Research zverejnila výsledky prieskumu, ako sa umelá inteligencia využíva vo vzdelávaní na Slovensku. Výsledky nie sú príliš prekvapivé, deti a dospievajúci majú vo využívaní umelej inteligencie výrazný náskok pred dospelými. 

Podľa Miroslavy Hapalovej, ktorá viedla výskumný tím, je AI najzásadnejšia téma, ktorá v budúcnosti zmení našu spoločnosť aj oblasť školstva. 

„Pre mladú generáciu je AI nielen informačným nástrojom, ale stáva sa aj spoločníkom na rozhovor. Desať percent žiakov už AI používa na osobné rozhovory o vzťahoch a ďalších desať percent na rozhovory o svojich náladách a pocitoch,“ hovorí Miroslava Hapalová.

Umelú inteligenciu využíva pri vyučovaní len dvadsaťšesť percent slovenských učiteľov. V porovnaní s Českou republikou slovenskí učitelia využívajú AI v menšej miere a sú voči nej opatrnejší a rezervovanejší. Tento postoj však podľa Hapalovej nevyplýva z obáv okolo možných rizík, ale je ovplyvnený najmä nedostatkom informácií a podpory.

„Je dôležité, aby sme nenechali tú vlnu cez nás len tak sa prevaliť – a hlavne cez naše deti, lebo máme voči nim nejakú zodpovednosť. Je zodpovednosťou aj školského systému a vzdelávania byť na tepe doby, snažiť sa minimalizovať riziká a zároveň vytiahnuť z toho pozitíva,“ myslí si Hapalová. 

Zverejnili ste výsledky prieskumu AI Kompas, ktorý prináša prvé dáta o tom, ako sa umelá inteligencia využíva vo vzdelávaní na Slovensku. Zároveň ste mapovali postoje detí, rodičov, učiteľov aj v Česku a na Slovensku. Do výskumu sa zapojilo viac ako 6700 respondentov. Čo vám vyšlo ako najvýraznejší rozdiel medzi týmito dvoma krajinami? 

Pri deťoch nie sú veľké rozdiely. Deti v Česku aj na Slovensku už AI používajú bežne. Osemdesiat percent slovenských detí využíva AI pravidelne vo voľnom čase a sedemdesiat percent pri príprave do školy.

V Česku sú tie čísla veľmi podobné. Rozdiely sa však ukázali u dospelých, a to u rodičov a učiteľov. Jednoducho slovenské školy sú zatiaľ pri zavádzaní AI opatrnejšie, rezervovanejšie. 

Prečo?

Z dát nám vyplýva, že to nie je preto, že by sa viac obávali nejakých možných rizík. Hlavný rozdiel je v tom, že im chýba podpora, nemajú dostatok informácií ani metodickej podpory. 

Slovenskí učitelia v porovnaní s českými kolegami neabsolvovali alebo len v menšej miere absolvovali vzdelávanie v tejto oblasti. Konkrétne iba dvadsaťosem percent učiteľov na Slovensku v porovnaní skoro so šesťdesiatimi percentami v Česku. 

V Česku je teda otvorenejší prístup, učitelia viac experimentujú s rôznymi typmi AI nástrojov. A takisto na školách je v rámci využívania AI badať väčší systém, učitelia ju využívajú vo viacerých oblastiach a viac sa delia o skúsenosti. 

Akoby bol ekosystém okolo škôl v Česku bohatší. Nielen zo strany štátu, ale napríklad aj mimovládneho sektora. 

Je to preto, že sme neskoro nastúpili na vlak? Nevšimli sme si, že žiaci už veselo používajú umelú inteligenciu a učitelia to teraz len doháňajú? 

Asi sme v tejto téme zaspali na vavrínoch. Jedna vec sú verejné vyhlásenia a druhá je reálna podpora, ktorá v školách je. Slovensko je v tejto téme oneskorenejšie. Ale je to badať aj u dospelých, u rodičov detí.

Ani slovenskí rodičia nevyužívajú nástroje AI až v takej miere ako v Českej republike. Osobne ma veľmi zarazilo, že len deväť percent rodičov nám povedalo, že čerpajú informácie o AI z nejakého vzdelávania, školení. Číslo v Česku bolo vyššie.

Zaujalo ma ešte jedno číslo. Keď ste sa opýtali na pocity voči umelej inteligencii, až dvadsať percent slovenských učiteľov napísalo slovo nezáujem. O čom to hovorí?

Do prieskumu boli zapojení učitelia rôznych predmetov a mám pocit, že časť učiteľov zatiaľ tému o AI nevníma ako niečo, čo by spadalo do ich kompetencie a čo by mali priamo riešiť s deťmi. 

Skôr to vidia v predmetoch ako informatika a podobne. A učitelia iných predmetov to zatiaľ nevnímajú ako tému, ktorá je pre nich relevantná. 

Plus môže byť za tým aj nedostatok informácií a rýchlosť zmien, ktoré tu sú pri časti starších ľudí. Sledovať nové informácie môže byť veľmi náročné a niekedy to môže viesť k rezignácii. Tam by sme však nemali zostať, lebo svet sa bude meniť strašne rýchlo a ja si myslím, že táto téma je jednou z oblastí, ktorá najzásadnejšie zmení našu spoločnosť.

Učitelia si možno len ohraničujú priestor s tým, že sa ich to zatiaľ netýka.

Je možné, že sme si ako rodičia a učitelia nevšimli, že žiaci už dávno používajú umelú inteligenciu? Aké čísla vám vyšli, čo sa týka praktického používania zo strany žiakov?

Neviem, či môžeme povedať, že sme si to nevšimli. Pretože keď sme sa pýtali rodičov, či sa s deťmi o AI rozprávajú, až polovica rodičov nám povedala, že áno. Ale paradoxom bolo, že keď sme sa detí pýtali, odkiaľ čerpajú informácie o AI, rodičov uviedli až niekde na piatom-šiestom mieste.

Z hľadiska zdrojov informácií to bolo veľmi malé percento, rodičia teda nie sú v tejto oblasti pre deti relevantným zdrojom informácií. 

Pýtali sme sa jednotlivých skupín respondentov, ako hodnotia svoje znalosti o AI. A deti v tomto vyšli najsebavedomejšie, teda nás dospelých v téme využívania AI aj v tom, ako si veria v tejto téme, predbiehajú.

Ako ju používajú, čo sa týka školy alebo prípravy na školu? 

Zatiaľ dominujú oblasti ako získavanie informácií, spracovávanie informácií, tvorba textov. Ale prekvapujúcim zistením bolo, že sa ťažisko posúva a objavujú sa aj také oblasti, kde AI už nefunguje ako zdroj informácií alebo niečo, čo nám pomáha vytvárať nejaký konkrétny produkt, ale skôr ako partner na dialóg.

Až dvadsať percent detí uviedlo, že sa s AI rozpráva o vlastných záujmoch, desať percent detí o vzťahoch a ďalších desať percent detí uviedlo, že vedú s AI rozhovory o pocitoch.

To je dôležitý signál. A opäť to zvýrazňuje úlohu rodičov aj škôl, že by mali byť sprievodcami detí na tejto ceste, lebo nemusia rozumieť tomu, ako AI funguje, ako na ne vplýva.

Mladšie deti ani nemusia do dôsledkov chápať, že vlastne sa nerozprávajú s človekom, ale s neživou entitou, ktorá je nejakým spôsobom naprogramovaná.

Myslíte komunikáciu s chatbotmi. 

Áno.

Čiže desať percent detí s nimi hovorí o úplne osobných veciach? 

Áno. 

Preto sa dá rozumieť, že rodičia a učitelia majú obavy z AI, keď toto počujú. 

Tie obavy mám aj ja, ako rodič aj ako výskumníčka. Už máme aj prvé výskumy o tom, čo to s deťmi môže robiť. Sú dvojakého charakteru: na jednej strane v prípade osamelých adolescentov to môže krátkodobo zlepšovať ich psychickú pohodu, lebo sa necítia osamelí. Stále tam je niekto, kto ich vypočuje, kto sa s nimi rozpráva, zrkadlí ich a kto potvrdzuje ich pocity. 

Na druhej strane sú už na to aj výskumné dáta. Ukazuje sa, že to môže zvyšovať osamelosť detí a mladých ľudí, lebo sa uzatvárajú a nenadväzujú sociálne vzťahy. Fixujú sa na tieto aplikácie. Keď sa inak pýtate, aké sú to typy aplikácií, tak čo sa ukázalo ako zaujímavý rozdiel Česka a Slovenska, bolo, že na Slovensku až štvrtina detí využíva AI aj na Snapchate. 

Možno niektorí rodičia ani len nevedia, že sa k tomu bežne dostávajú, že Snapchat nie je iba nástroj na komunikáciu s kamarátmi, ale že má samostatný modul, kde sa dieťa baví s umelou inteligenciou.

Tu hovoríme o bezplatných aplikáciách, ktoré môže mať dieťa bežne dostupné vo svojom mobile. 

Áno. A takisto deti reportovali, že používajú aplikácie ako Character.ai alebo Replika, čo sú vyslovene aplikácie, kde sú nejakí avatari, ktorí sú nejako napromptovaní, alebo si dieťa môže aj samo vytvoriť kamaráta, pripísať mu vlastnosti, aké chce. A obsah tej konverzácie asi nie je o projekte na fyziku, ale je skôr osobnou konverzáciou a komunikáciou.

Z vašich dát vyšlo, že učitelia AI využívajú málo, žiaci oveľa viac. Používajú ju pri tvorbe domácich úloh, slohov, esejí. Keď to všetko vieme, malo by sa niečo zmeniť v tom, ako pristupujeme k príprave žiakov na vyučovanie? 

Pravdepodobne malo, lebo otázkou je, či chceme dospieť do štádia, že učiteľ hodnotí úlohu, ktorú vypracovala umelá inteligencia. Prípadne ak sám na hodnotenie použije umelú inteligenciu, tak produkt umelej inteligencie hodnotí umelá inteligencia, čo asi nie je celkom zmyslom vzdelávania. 

Z môjho pohľadu by to malo viesť aj k prehodnoteniu toho, aké typy úloh zadávame deťom. Od detí máme požadovať aj opis procesu, ako k výsledku dospeli, a diskutovať s nimi o tom. Myslím si, že lepšie ako zatvárať oči alebo nejako striktne zakazovať je naučiť deti s tým zmysluplne pracovať. 

V našom prieskume sa ukázalo, že učitelia umelú inteligenciu používajú, ale najmä na podporu svojej práce či na prípravu na hodiny. V práci so žiakmi ju používa len niečo viac ako štvrtina učiteľov. To treba zmeniť, práve učiteľ je kľúčový v tom, aby deti naučil, ako zmysluplne s AI pracovať. 

Čo to znamená konkrétne?

Keď sa pýtame napríklad na domáce úlohy, tak dieťaťu sa transparentne vymedzí, na ktoré časti úlohy pri písaní slohu môže použiť AI, a zároveň má zreflektovať, čo to s ním urobilo.

Napríklad učiteľ môže povedať: využite AI vo fáze, keď si skontrolujete výsledok, dostanete na to pripomienky. Napíšte mi, ako ste s tým pracovali, ako ste to zapracovali. Alebo to môže byť vo fáze tvorby nápadov a tvorby osnovy.

Učiteľ má byť sprievodcom, ktorý dieťa naučí AI používať inak ako Google, kde zadám niečo, niečo mi vypadne, ja to zoberiem a odovzdám ako hotový produkt. A takisto nás to môže viesť k prehodnoteniu alebo otázkam, aký zmysel majú tie domáce úlohy, ktoré deťom dáme – ak samy nevidia ich zmysel a sú to proste úlohy typu vyplniť nejaký formulár.

Sama by som sa s ním možno trápila hodinu alebo ho dám umelej inteligencii, ktorá mi do päť minút pomôže vyplniť údaje. Otázka je, či učiteľ dokáže deťom vysvetliť zmysel úlohy. A viac už musíme prehodnocovať to, čo deťom zadávame, lebo deti si, prirodzene, tak ako aj my pomôžu.

Mali by učitelia tiež férovo priznať, že pri príprave na vyučovanie alebo tvorbe testu použili AI?

Učiteľ je vzor, takže keď použije na niečo umelú inteligenciu, práve on môže modelovať, že transparentne povie a zhodnotí výstup toho procesu. Zhodnotí, v čom mu umelá inteligencia pomohla, v čom výstup nebol dobrý, prečo nebol dobrý.

Umelej inteligencii sa už vo svojom živote nevyhneme. Pre deti je naozaj kľúčové naučiť sa ju používať správnym, bezpečným a zodpovedným spôsobom. A učiteľ môže byť práve ten model, ktorý deti tým procesom sprevádza.

V prieskume sa ukázalo, že viac ako polovica detí by sa rada o AI učila v škole a takmer viac ako štyridsať percent vlastne očakáva pomoc učiteľov. Ony ešte nerezignovali na rolu škôl.

Keď to povedie k tomu, že AI naozaj bude vedieť všetko vysvetliť lepšie a primerane ich úrovni, môže to viesť k odklonu od školy ako inštitúcie. Ale našťastie tam ešte nie sme. Treba to ešte využiť.

Vy ste spomenuli, že ešte pred troma rokmi sme riešili témy, či pridáme jednu hodinu telesnej výchovy navyše alebo či geografia patrí medzi spoločenskovedné predmety. Povedali ste, že na tieto diskusie sa už dnes pozeráte úplne inak. Čo sa zmenilo? 

Vladimír Šucha, ktorý bol vtedy predsedom zastúpenia Európskej komisie, ma zastavil po jednej takejto diskusii, ktorá sa týkala práve toho, kam bude patriť geografia. Povedal, že má pocit, že sa rútime do čelnej zrážky s kamiónom, a my sa bavíme o tom, akej farby máme poťahy.

Vtedy som to vnímala ako zhodenie našej práce, ktorá je pritom taká zásadná. No teraz mu dávam za pravdu, mám pocit, že umelá inteligencia naozaj zmení naše vzdelávanie v budúcnosti viac ako akákoľvek kurikulárna reforma. 

Je dôležité, aby sme nenechali tú vlnu cez nás len tak sa prevaliť – a hlavne cez naše deti, lebo máme voči nim nejakú zodpovednosť. Je zodpovednosťou aj školského systému a vzdelávania byť na tepe doby, snažiť sa minimalizovať riziká a zároveň vytiahnuť z toho pozitíva.

Čo sú hlavné pozitíva AI v školstve?

Napríklad môžeme sprístupniť vzdelávanie aj deťom, ktoré doteraz k nemu taký prístup nemali. Učiteľ môže naozaj diferencovať úlohy, môže ich šiť na mieru konkrétnym deťom.

Rozdiely, ktoré máme momentálne v našom vzdelávaní, sú enormné, tak nám môže pomôcť ich vyrovnávať. Napríklad sa ukazuje, že z AI personalizovaných tútorov dokážu najviac čerpať práve deti, ktoré sú najslabšie. Týchto žiakov dokáže najviac posunúť v ich výkone.  

 Foto: Postoj/Adam Rábara

Dá sa povedať, že by mohla umelá inteligencia ušetriť energiu učiteľom, ak sú v triede veľmi šikovní žiaci alebo tí, ktorí, naopak, zaostávajú, a pripraviť im testy alebo dodatočné úlohy?

Áno, tak ako učitelia sa práve pri inklúzii častokrát pýtajú, ako vlastne majú vzdelávanie šiť na mieru dvadsiatim deťom, z ktorých každé je na inej úrovni, každé má nejaké iné potreby. Umelá inteligencia im v tomto môže ohromne pomôcť. 

Môžu priamo pre konkrétne dieťa pripravovať úlohy, ktoré zodpovedajú jeho úrovni, ktoré sa vedia zamerať na slabé stránky toho dieťaťa, kde potrebuje posunúť.

Len učiteľ musí byť ten, ktorý rozhoduje. Nemôžeme rezignovať na túto úlohu a zveriť všetko umelej inteligencii. Učiteľ je odborníkom, ktorý vie, ako ten proces riadiť. A to sa nám ukázalo aj v prieskume, keď sme sa rodičov pýtali, čo sú ich najväčšie obavy zo zavádzania AI do vzdelávania. Ich najväčšou obavou bola strata osobného kontaktu medzi dieťaťom a učiteľom. 

Čiže rola učiteľa je podľa všetkých aktérov stále nezastupiteľná. Pýtali sme sa aj na rôzne scenáre, ako by AI mohla v budúcnosti vo vzdelávaní vyzerať, a žiaci, ako aj rodičia a učitelia sa zhodli na tom, že nechcú, aby AI nahrádzala učiteľa. Vnímajú to tak, že skôr to má byť podpora a doplnok učiteľa, nie jeho náhrada.

Nie je dobré, že slovenskí učitelia vyšli z prieskumu ako opatrnejší a konzervatívnejší? V minulosti poznáme príklady, keď sa veľkoryso zavádzala digitalizácia do škôl, napríklad v škandinávskych krajinách, a neskôr niektoré krajiny robili kroky späť, pretože mali zlú skúsenosť a neprinieslo to pokrok, v ktorý sa dúfalo.  

Nesúhlasím s tým, že je dobré, že sme opatrní. Ako vidíme, deti nie sú opatrné a niekam nám potom utekajú. Musíme si povedať, kde je naša úloha, či ich necháme interagovať s umelou inteligenciou samy – a potom všetky tie riziká, o ktorých sa hovorí, môžu naozaj nastať. Alebo budeme vnímať ako svoju úlohu, že my máme deti naučiť, akým spôsobom s umelou inteligenciou pracovať a ako ju využívať tak, aby bola pre nás zmysluplná. 

Skôr si myslím, že tá opatrnosť naozaj pramení z nedostatku informácií a nemala by skĺznuť do nejakej rezignácie.

Aby opatrnosť neznamenala nezáujem.

Áno, je jasné, že netreba bez rozmyslu naskakovať na všetky módne vlny, ktoré prídu. Lebo keď sa pozrieme na to, koľko prostriedkov a energie sa investuje do vývoja AI, nielen zo strany firiem, ale aj štátov, ako sa predháňajú, aby v tom získali prvenstvo, a koľko prostriedkov, energie, úsilia sa investuje do mapovania vplyvov a nastavovania bezpečnostných stratégií, tak je to absolútny nepomer.

O umelej inteligencii v školstveRola učiteľa sa radikálne zmení, treba sa vrátiť k rukou písaným esejam

Zuzana Hanusová

Naozaj sa netreba len dať chytiť veľkou vlnou, ale treba práve aj reflektovať, čo to s nami robí. A keďže to ešte nevieme, tak týmto všetkým musíme rovnako sprevádzať aj svoje deti.

My vlastne ešte nevieme, čo to s nami všetkými urobí, aký vplyv to bude mať na naše myslenie, na naše emócie, na náš život.

Minister školstva ohlásil, že Slovensko by malo byť lídrom v etickom zavádzaní umelej inteligencie do školstva. Máme na to, aby sme v tom boli lídrami? 

Ja tomu veľmi fandím, len slová z nás toho lídra nespravia. Momentálne teda aj z nášho prieskumu vyplýva, že štartujeme skôr z nuly. 

Myslím, že je veľmi dobré, že predstavili plán zodpovedného zavádzania AI do vzdelávania, ktorý je pomerne dobre premyslený, a držím palce, nech sa podarí uviesť ho do reality.

Podľa vás by si mali jednotlivé školy nastaviť svoje politiky, ako zavádzať pravidlá pri umelej inteligencii zo strany žiakov aj učiteľov? Alebo by to malo prísť zo strany štátu?

My sme sa na to aj pýtali v našom prieskume a musím povedať, že tie očakávania vedenia škôl sú práve také, že čakajú nejaké základné mantinely zo strany štátu.

Základné rámce by mal nastaviť štát, ale potom je dôležité, aby si to vlastne škola uchopila a preformulovala na svoju úroveň. 

Lebo doteraz sa na každej škole našli jeden-dvaja inovátori, ktorí to skúšali, prípadne sa o to delili s ostatnými učiteľmi. Je veľmi dôležité, aby si kolektívy škôl sadli a povedali, ako to máme u nás. 

Je to dôležité aj vo vzťahu k rodičom, lebo z toho nášho prieskumu vyplynulo, že väčšina rodičov súhlasí, aby sa deti s AI oboznamovali v škole, aby ju priamo v škole aj využívali, ale cítia veľký nedostatok informácií.

Až sedemdesiatpäť percent rodičov hovorí, že nie je informovaných o tom, či a ako deti AI využívajú v škole. Nemusia dostávať cez Edupage notifikáciu o každej aplikácii, ale v zásade by mali mať súhrnné informácie, ako k tomu škola pristupuje. 

Komunikácia s rodičmi je v tomto veľmi dôležitá. A práve možno pre školy sa otvára aj priestor edukácie rodičov – vzhľadom na to, že oni sami nemajú veľa informácií o tom, ako používať AI.

Edupage už vraj používa umelú inteligenciu. Začiatkom roka napríklad na našej škole nejako podozrivo rýchlo vznikli rozvrhy, AI má zrejme aj takéto praktické využitie.

AI naozaj môže veľmi pomôcť a kombinatorickú úlohu, ktorá by nám trvala dlho – zohľadniť všetky učebne, dostupnosť učiteľov a tak ďalej –, AI zvládne za nás a veľmi rýchlo, ušetrí kopu času aj učiteľom.

 Foto: Postoj/Adam Rábara

Minister školstva tiež ohlásil, že si vie predstaviť používať umelú inteligenciu v školstve najmä pri hodnotení a známkovaní. To pre mnoho rodičov aj učiteľov môže byť veľmi citlivá oblasť.

Pýtali sme sa na to aj v našom prieskume a dokonca ani samotní žiaci si nemyslia, že AI by bola spravodlivejšia pri hodnotení.

Ale nejaké jednoduché vyhodnocovanie testov, kde žiak zaškrtáva odpovede, v tom by mohol učiteľ využiť pomoc AI. 

Viem si napríklad predstaviť využiť AI aj pri hodnotení esejí. Je však dôležité, aby s tým učiteľ pracoval transparentne. Keď to využije, aby deťom práve ukázal, aký výstup dostal, v čom s ním súhlasí, v čom nie a kde sú tie riziká.

Zaujalo ma, že spomínate hodnotenie AI pri esejach, lebo aj niektorí odborníci upozorňujú, že umelá inteligencia je nastavená tak, že môže mať predsudky.  

Zásada je, že tým konečným arbitrom by mal byť vždy učiteľ. Môže si dať vypracovať podklad, za a proti, ale ten arbiter, ktorý rozhoduje o známke, je vždy učiteľ. Nemala by to byť AI, ani v prípade testu. 

A čo sa týka predsudkov, platí, že AI má v sebe zabudované práve tým spôsobom, ako bola trénovaná, rôzne typy predsudkov. Ale položme si otázku, či ich my nemáme tiež. AI sa ich naučila od nás.

Kde by ešte naši učitelia mali AI využívať a nerobia tak?

Keď sme sa učiteľov pýtali aj na to, kde vidia nejaké benefity AI a kde ju aktuálne využívajú, tým ťažiskom je pomoc a podpora pre učiteľov. To znamená pri príprave na vyučovanie, pri nejakých administratívnych úlohách, pri príprave na hodiny.

Zatiaľ časť využitia AI vo vzťahu k práci so žiakmi nie je obsadená a ani tam veľký prínos nevidia. Napríklad čo sa týka motivácie žiakov, podpory ich motivácie, nejakej personalizácie vzdelávania a tak ďalej. 

V tom máme rezervy, len dvadsaťšesť percent učiteľov naozaj používa AI pri práci so žiakmi priamo na hodinách. Paradoxne, tretina učiteľov súhlasila s tvrdením, že síce žiaci by sa o AI mali učiť, ale nemali by ju používať.

Podľa mňa ten najväčší priestor, ktorý sa tu otvára a ktorý by mal byť nejako obsadený, je využívať AI priamo s deťmi, nie pasívnym spôsobom.

Už existuje množstvo rôznych platforiem, čo sa týka školstva, kde už umelá inteligencia má vytvorené konkrétne produkty. Učitelia však o nich nemajú informácie a nemajú priestor popri tom všetkom, čím sú zavalení, si ich sami zháňať.

Vzdelávanie učiteľov by sa nemalo diať neorganizovane a nemalo by sa v zásade len čakať, kto si čo nájde. Naozaj štát by mal spraviť základnú ponuku vzdelávania.

Som rada, že teraz vznikol nový portál, kde učitelia nájdu aj prehľad nejakých základných nástrojov, ktoré majú k dispozícii. A verím, že ponuka tých školení proste príde z ministerstva a priamo riadených organizácií, prípadne v partnerstve s nejakými ďalšími partnermi. 

Nedá sa čakať, že sa posunieme z bodu nula do nejakého optima sami, keď učitelia majú veľa ďalších vecí, ktoré sa aktuálne v školách dejú. Je to kurikulárna reforma, je to inkluzívne vzdelávanie a podporné opatrenia. 

Aj iné krajiny, keď to porovnám, k tomu pristúpili podobne, že základná ponuka na školenia učiteľov je koordinovaná zo strany štátu.

Je obava, či umelá inteligencia nepovedie k tomu, že zlenivejú všetci, učitelia, žiaci aj rodičia, lebo však už nemusia sedieť s deťmi nad domácimi úlohami alebo učivom, ktoré dieťa nepochopilo. 

Riziko tam je rovnako ako pri všetkých nástrojoch. Aj teraz, keď som išla sem k vám do štúdia, som si uvedomila, že už vlastne jazdím iba podľa navigácie. A hoci tu neďaleko bývala moja stará mama celý život, dala som sa sem navigovať a nešla som po pamäti.

Kľúč je v tom, akým spôsobom umelú inteligenciu budeme používať a aké typy úloh na ňu budeme delegovať. Samozrejme, sme tvory lenivé a máme tendenciu delegovať čo najviac. Ale je dôležité nájsť si hranicu. 

My sme teraz urobili aj také prvé výskumné sondy, akým spôsobom súvisí intenzita umelej inteligencie práve s kritickým myslením a kognitívnymi funkciami. Ukazuje sa, že nie je až také dôležité to, ako často ju žiaci používajú, ale akým spôsobom sa to deje.

Budú vedieť učitelia odhadnúť to, ktorí žiaci ju využívajú kritickým spôsobom a ktorí nie? 

Úlohou škôl je naučiť deti používať ju zmysluplným spôsobom a nedelegovať úlohy, ktoré možno viem vyriešiť sám.

Poviem príklad: moja dcéra sa trápila s nejakým grafickým návrhom a ja som nemala na ňu čas, tak som povedala, však to zadaj AI. A ona sa zarazila a povedala mi: „Mama, ale mňa to baví tvoriť. Ja nechcem, aby to za mňa urobila AI.“

Toto je presne tá hranica, kde si to asi musíme každý sám nastaviť, kam AI chceme pustiť. Kde ten proces tvorby pre nás samotných má zmysel.

Nie je cieľom samotný výstup, ale ten proces tvorby. A ja si myslím, že to je v konečnom dôsledku niečo, čo nám ľuďom ostane, čo nás odlíši od AI.

Je tu aj reálna obava, či sa učitelia nestanú len takými koučmi žiakov, ktorí ich budú už iba koordinovať, ako používať umelú inteligenciu.

Zatiaľ sa nám ukazuje, že posun v role učiteľa nikto, žiadna z tých skupín respondentov, nechce. Zatiaľ nevnímajú učiteľa ako niekoho, kto by mal manažovať aplikácie, ktoré deti budú využívať. Ale je možné, že rola učiteľov by sa o niečo mala zmeniť.

Pokiaľ ju vnímame tak, že znamená odovzdávať deťom informácie, tak naozaj to dnes deti na pár klikov a možno ešte lepšie vysvetlené dostanú od nejakého dobre pripraveného AI nástroja. 

Nemyslím si, že deti budú len prilepené k obrazovkám a niekto ich bude manažovať, akú aplikáciu kedy si môžu zapnúť. Ale je pravda, že to otvára aj otázku roly učiteľa a zmyslu vzdelávania ako takého.

 Foto: Postoj/Adam Rábara

Stáli ste aj pri zrode kurikulárnej reformy. Keď sa pozeráte na to, čo tu teraz riešime a čo nás čaká v školstve najbližšie roky s umelou inteligenciou, aký máte k tomu postoj?

Kurikulárna reforma na Slovensku bola nevyhnutná a bolo to vykročenie správnym smerom. Nehovorím, že všetky ambície sa podarilo naplniť, ale vzhľadom na to, čo sa deje aj na poli umelej inteligencie, pomohlo by nám nastaviť sa, že ten proces zmeny už bude neustály.

Nie je to tak, že zimplementujeme nejakú reformu a máme hotovo na ďalších dvadsať rokov. Svet sa bude meniť tak rýchlo, že budeme v procese neustálej reformy. Vykročili sme na nejakú cestu zmien a z tej cesty zmien už nikdy ani nezídeme.

Už budeme musieť neustále prehodnocovať a inovovať to, čo deti učíme, ako ich to učíme a aký zmysel má škola ako taká. Pričom si myslím, že jej zmysel a význam bude v živote detí práve v tom rýchlom procese zmien ešte narastať, pretože to bude to stabilné miesto, ktoré nám pomôže ukotviť sa.

Deti tam budú mať svoje stabilné vzťahy, ktoré budú mimoriadne dôležité a pomôžu im to rýchle tempo zmien zvládať. 

Už teraz je učiteľov málo, školy neustále hľadajú pedagógov. A ešte keď im povieme, že ich čaká obdobie neustálych zmien, rozumiete im, že niektorí idú z toho do depresie? 

Rozumiem, ale treba to brať aj pozitívne. Zase sa uvoľnia kapacity v iných oblastiach a školstvo môže pomôcť absorbovať týchto odborníkov. 

My sme sa inak pýtali aj v našom prieskume, či sa učitelia obávajú straty pracovných miest vplyvom zavádzania AI do vzdelávania, a učitelia sa toho neboja. 

Báli sa toho viac rodičia, že to môže spôsobiť nižšiu potrebu učiteľov. Ale učitelia z toho strach nemajú, takže dúfam, že to aj tak zostane a že sa podarí prilákať aj do školstva viac zaujímavých ľudí.