Psychológovia z východu Už si nemôžeme zatvárať oči. Tlak na inklúziu za každú cenu je pre mnohých rómskych žiakov škodlivý
Inšpektorka kritizovala psychológov z východu Slovenska za prístup k deťom zo znevýhodneného prostredia. Tí hovoria, že ich pohár trpezlivosti pretiekol.
Vypočuť článok
Psychológovia z východu / Už si nemôžeme zatvárať oči. Tlak na inklúziu za každú cenu je pre mnohých rómskych žiakov škodlivý
Najčítanejšie
Deň
Týždeň
V auguste zverejnila Štátna školská inšpekcia znepokojivú správu o tom, že veľká časť detí z Prešovského a Košického kraja, ktoré psychológovia zaradili do špeciálnych škôl, tam v skutočnosti nepatrí.
Tento trend podľa hlavnej školskej inšpektorky Alžbety Štofkovej Dianovskej v posledných rokoch dramaticky stúpa a príčinou je podľa jej slov neprofesionálna práca niektorých psychológov z centier poradenstva a prevencie. Práve oni majú rozhodujúce slovo v tom, či dieťa pošlú do špeciálnej školy alebo ho nechajú v bežnej škole.
Poukázala aj na to, že medzi deťmi, ktoré do nich posielali, bolo výrazne vyššie zastúpenie žiakov z marginalizovaných rómskych komunít.
Samotná správa školskej inšpekcie spočiatku nevzbudila veľkú mediálnu pozornosť. Situácia sa však zmenila, keď hlavná inšpektorka Štofková Dianovská komentovala výsledky v rozhovore pre STVR.
V relácii hovorila o tom, že psychológovia z centier poradenstva a prevencie na východnom Slovensku nerobia svoju prácu korektne, a padli aj ostrejšie slová. „To, čo je veľký problém, je podľa mňa morálne a odborné zlyhanie. Nejaký psychológ sa podpíše pod niečo, čo je nekvalitné, neúplné, neprofesionálne spracované, a tak rozhodne o nejakom dieťati, čo s ním bude ďalej. Ako keby sa niektorí odborníci hrali na sibyly, že na jeden pohľad určia osud niekoho na celý jeho život,“ povedala Štofková Dianovská a dodala, že psychológovia rozhodujú o zaradení do špeciálnych škôl na základe jedného vyšetrenia.
Posudky, ktoré dávajú deťom, by si mali podľa nej vedieť obhájiť aj pred súdom. Tvrdí tiež, že by pomohlo, ak by sa voči tým, ktorí postupovali nekorektne, uplatnilo tvrdšie vyvodzovanie zodpovednosti. Pomôcť by mohla aj stopka na určité obdobie. „Potom sa budú môcť vrátiť, keď si doštudujú veci a keď si uvedomia, ako ublížili deťom.“
Výčitkám z nesprávneho zaraďovania predovšetkým rómskych žiakov do špeciálnych škôl čelia psychológovia, najmä na východnom Slovensku, už dlho. Vyjadrenia školskej inšpektorky však boli podľa ich slov poslednou kvapkou a rozhodli sa proti kritike brániť verejne. Zástupcovia centier poradenstva a prevencie z Prešovského a Košického kraja napísali otvorený list ministrovi školstva.
Reagovali v ňom na obvinenia a školskú inšpektorku vyzvali na ospravedlnenie. Poukázali na dlhodobé problémy, ktorým čelia pri práci s deťmi zo znevýhodneného prostredia. (Celý list si môžete prečítať tu.)
List bol dôležitý aj z iného dôvodu. Psychológovia v ňom zdôraznili, že zúfalý stav mnohých rómskych detí je prejavom systémového a širokého problému, ktorý štát dlhé roky zanedbáva. So stúpajúcim počtom populácie v marginalizovaných komunitách sa nepriaznivá situácia zhoršuje. To, s čím sa pri diagnostike ako psychológovia stretávajú, je už len dôsledok.
Hovorili sme s tromi dlhoročnými psychológmi z rôznych častí východného Slovenska, ktorí sa venujú aj rómskym deťom z najťažších podmienok marginalizovaných komunít.
Opisujú, prečo sa rozhodli verejne prehovoriť o zúfalom stave týchto detí, v akých podmienkach musia s nimi pracovať, prečo štandardná psychologická diagnostika v ich prípade často nefunguje a prečo sú nátlaky na inklúziu škodlivé aj odtrhnuté od reality.
Problém sa nezačína v škole
„Žijú naozaj v biednych podmienkach. Zažívame pri diagnostikách, že deti majú vši alebo svrab, momentálne je rozšírená žltačka. Často sú choré, nedoliečené alebo nevyspaté. Ak nemajú zabezpečené a uspokojené základné životné potreby, len s ťažkosťami sa budú rozvíjať a napredovať,“ opisuje psychologička Jana Krettová z Centra poradenstva a prevencie v Kežmarku stav mnohých detí, ktorým sa s kolegami venujú.
Prostredie, do ktorého sa rómske deti narodia, ovplyvňuje ich mentálny, sociálny aj emocionálny vývin. V škole potom učitelia či psychológovia vidia už len dôsledok zlyhávajúceho sociálneho systému.
Tvrdí preto, že nejde o školský problém, ale o zlyhanie, ktoré sa desaťročia na Slovensku nerieši.
„Je zjavné, že nestačí venovať pozornosť deťom z marginalizovaných rómskych osád až v predškolskom či školskom období. Vývin sa začína od počatia, rovnako dôležitá je stimulácia detí od narodenia. Ak sa to nedeje, samozrejme, štartovacia čiara nie je potom pre ne rovnaká ako pre deti, ktoré vyrastajú v podnetnom prostredí,“ hovorí Krettová.
Jana Krettová. Foto: archív J. K.
Podobne vidí situáciu Beáta Furdová z Centra poradenstva a prevencie v Trebišove, ktorá pracuje s rómskymi deťmi z vylúčených komunít dlhé roky.
„Veľká časť žije v chatrčiach, v špine, medzi potkanmi a pred očami majú rodičov, ktorí fajčia, pijú alebo fetujú. Žiaľ, to je skutočnosť,“ vraví. „Dieťa vyrastajúce v takomto prostredí je hladné, smädné, uzimené a špinavé. Jeho hlavnou potrebou preto nie je kniha a vzdelanie. Nemá naplnené ani tie najhlavnejšie potreby.“
Zúfalé podmienky ľudí v marginalizovaných komunitách sťažujú aj prácu psychológov, ktorí deťom robia vyšetrenia alebo zisťujú ich školskú spôsobilosť.
Marián Zimmermann z Centra poradenstva a prevencie v Gelnici hovorí, že práca s nimi si vyžaduje veľmi špecifické schopnosti. Mnohé totiž ani v šiestich rokoch nevedia komunikovať v slovenskom jazyku, a ak by si pri vyšetreniach nepomohol rómskym dialektom danej komunity, nedostal by od niektorých detí žiadnu spätnú väzbu. Často ani od ich rodičov.
„Niektorí si ani nevedia predstaviť pomery, v ktorých musia psychológovia v týchto regiónoch fungovať. Svrab alebo vši sú u žiakov, za ktorými chodia do škôl, úplne bežné. Pomohla by nám aj taká drobnosť, aby sme mali zabezpečené aspoň základné hygienické štandardy a aby sme mali napríklad nárok na očkovanie proti žltačke,“ vraví Zimmermann.
To, že je v špeciálnych školách veľké množstvo detí zo znevýhodneného prostredia, je podľa jeho slov fakt. Príčinou však nie je zlá práca psychológov, ale prostredie a podmienky, v ktorých sa rodia, vyrastajú a žijú.
.jpg)
Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Špeciálne školy nie sú zlo
Jednou z vecí, ktorá z vyjadrení školskej inšpektorky asi najviac pobúrila psychológov z východu, bolo, že pri zaraďovaní rómskych detí do špeciálnych škôl vraj rozhodujú stereotypy a často sa tak deje po jednom vyšetrení.
Všetci oslovení psychológovia sa proti tomu tvrdo ohradili a zdôraznili, že trend je v praxi úplne opačný. Mnohí psychológovia z centier poradenstva a prevencie sú veľmi opatrní, a to aj pre strach z obvinenia o nespravodlivom zaradení, preto postupujú veľmi citlivo a podľa pravidiel. Tie im dovoľujú poslať dieťa do špeciálnej školy po jednom vyšetrení iba vo výnimočných prípadoch, keď je mentálne alebo zdravotné postihnutie úplne zrejmé.
„Nedám ruku do ohňa za všetkých psychológov, ale štandardy sú nastavené tak, že o tom nemôžeme rozhodnúť po jednom vyšetrení. Skôr tu prevláda veľká opatrnosť. Často úplne jasne vidíme u žiaka zaostávanie, ktoré je vyjadrené aj kvantitatívne v testoch či anamnestických informáciách, a je u neho predpoklad mentálneho postihnutia. Napriek tomu ho nemôžeme hneď zaradiť do špeciálnej školy, musíme vykonať opakované vyšetrenia po určitom čase,“ vysvetľuje Zimmermann. „Nemyslím si, že by si aktuálne nejaký psychológ zobral na seba riziko, že to urobí po jednom sedení. Prečo by riskoval? Neviem si to predstaviť.“
Často aj učitelia alebo riaditelia v školách vidia žiakov, ktorí opakovane zas a znova zlyhávajú a trápia sa. Napriek tomu im psychológovia robia rediagnostiku a až po dvoch-troch rokoch alebo aj neskôr ich preradia do špeciálnej školy.
„Preto sa aj oni na nás pozerajú s výčitkou, či to nevidíme... Niekoľko rokov sú tieto deti frustrované v systéme, v ktorom zlyhávajú, lebo pre ne nie je vhodný. Už len keď sa na to pozrieme z ľudského hľadiska, byť niekoľko rokov v takom prostredí je demotivujúce nielen pre samotné deti, ale aj pre ich učiteľov, ktorí sú s nimi každodenne. Treba sa na to pozrieť aj z tejto strany a reálnymi očami.“
Marián Zimmermann. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Rovnaké skúsenosti z praxe opisuje aj Jana Krettová. Vysvetľuje, že diagnostika sa robí opakovane s časovým odstupom približne jedného roka, väčšinou niekoľko rokov po sebe. Napriek tomu, že učitelia v školách aj psychológovia jasne vidia, kam to smeruje, opakovane dávajú týmto žiakom šancu.
V mnohých prípadoch to podľa nej dieťaťu nepomáha, skôr naopak.
„Prichádza totiž o dôležitý čas, keď by sa mohlo vzdelávať podľa svojich možností a schopností. Okrem toho opakované zlyhávanie smeruje k jeho frustrácii. Keď vidí, že všetci okolo neho napredujú, no jemu sa nedarí, vedie to neraz k apatii alebo k agresivite,“ hovorí Krettová.
„Väčšina spoločnosti nepozná našu realitu a podmienky, v akých musia fungovať deti, ale aj ich učitelia a psychológovia. Opatrnosť až strach, ktorý máme pri určovaní toho, či dieťa zaradiť do špeciálnej školy, je neprimeraný. Čelíme kritike, ktorá je odtrhnutá od reality. Snahy o inklúziu, predtým integráciu sú pekné, ale naráža to na prax, ktorú kritici často nevidia alebo nechcú vidieť.“
Hoci voči špeciálnym školám ako riešeniu pre tieto deti vládne averzia, oslovení psychológovia zo skúseností vidia, že žiakom, ktorí sa so vzdelávaním trápia, môžu v skutočnosti pomôcť.
Podľa psychologičky Beáty Furdovej z Trebišova sú špeciálne školy pre deti zo znevýhodneného prostredia nastavené veľmi dobre. Majú v nich totiž vytvorený dostatočný priestor na to, aby sa pomalším tempom, ktoré zvládajú, naučili čítať, písať a počítať.
„Poviem teraz niečo, čo sa mnohým nebude páčiť. Z týchto špeciálnych škôl vychádzajú gramotné deti. A to práve vďaka tomu, že boli vzdelávané spôsobom, ktorý dokázali zvládnuť. Z bežných škôl, kde sa ich niekedy snažíme nasilu integrovať, vychádza často opak. Je dobré pre týchto žiakov, ak sa tam roky trápia, prepadávajú, zažívajú neúspech a podliehajú frustrácii? Prečo si pred tým zatvárame oči?“ pýta sa Beáta Furdová.
Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Jana Krettová upozorňuje aj na prípady, keď dieťa preradené do špeciálnej školy, kde bolo vzdelávanie adekvátne jeho schopnostiam, má potom neskôr pri rediagnostike lepšie výsledky.
„Je to pravdepodobne výsledkom primeraného vzdelávania vzhľadom na jeho sociokultúrne prostredie. Ide pomalším tempom, v triede je menej žiakov a učitelia majú viac času sa im venovať individuálne.“
Áno, je to neštandardizované
V liste, ktorý bol reakciou psychológov z východu na vyjadrenia školskej inšpektorky, upozornili aj na to, že je náročné používať štandardné diagnostické nástroje pri deťoch z marginalizovaných komunít.
Vyzvali kritikov, aby im prišli v praxi ukázať, ako to majú robiť.
Psychológovia musia pri deťoch zo znevýhodneného prostredia sledovať, aký vplyv má na nich škola. Až keď po dlhšom čase, zväčša po dvoch-troch rokoch, vidia stagnáciu alebo dokonca regres, môžu povedať, že to nie je iba vplyvom znevýhodneného prostredia, v ktorom žijú, ale príčinou je mentálne postihnutie. Nestojí to iba na výsledkoch testov IQ, tie sú len jednou časťou diagnostiky. Dôležité sú aj informácie z rodinného a školského prostredia.
„Je pravda, že nemáme jasný diagnostický nástroj, ktorým by sme vedeli presne rozlíšiť, kedy ide o sociálne alebo organické znevýhodnenie. Ani neviem, či by bolo možné taký nástroj správne nastaviť. Dlhodobé prežívanie dieťaťa v sociálnej deprivácii a chýbajúce podnety v kľúčových obdobiach jeho vývinu vedú k nezvratným zmenám, ale je ťažké to presne rozlíšiť,“ tvrdí Zimmermann.
Detí z tohto prostredia, ktoré by pri diagnostike zaznamenali v testoch lepšiu ako podpriemernú úroveň, je podľa jeho slov minimum. „Žiaľ, vidím to v každodennej praxi a tento problém a počet detí narastá. Potvrdzujú to aj výsledky testovaní T5 a T9, tam tá korelácia našich testov a školskej úspešnosti je preukázateľná.“
Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Psychologička Krettová hovorí, že frustrácia psychológov je v súvislosti s náročnou diagnostikou tejto skupiny detí vysoká.
„Vyčítajú nám už roky, že nesprávne diagnostikujeme. Doposiaľ však nemáme diagnostické nástroje, na ktoré by sme sa mohli stopercentne spoľahnúť. Pri vyšetreniach berieme do úvahy nielen skóre – číslo, ktoré žiak dosiahne –, ale sledujeme, ako sa mu darí či nedarí v škole, či napreduje alebo zaznamenávame regres, konzultujeme s pedagógmi, ako vnímajú žiaka a jeho napredovanie. Tieto informácie zohľadňujeme a následne rozhodujeme o zaradení do špeciálnej školy, respektíve triedy, preto sú výčitky o zlom diagnostikovaní týchto detí voči nám nefér.“
Ani ona si však nevie predstaviť, či je možné vytvoriť diagnostický nástroj, ktorý by pomohol jasne odlíšiť, či sú ťažkosti a slabé výkony žiaka dôsledkom jeho vývinu v sociálne znevýhodňujúcom prostredí, či ide o dlhoročnú podnetovú a sociálnu depriváciu alebo o organické poškodenie.
Furdová dopĺňa, že keby niekto videl, ako sa snažia týmto deťom pri diagnostike pomôcť, aby z nich aspoň čo-to dostali, padli by všetky obvinenia o tom, že ich posielajú do špeciálnych škôl na základe jedného pohľadu.
„Nehráme sa na ‚sibyly z východu‘, ale po rokoch praxe už často vidíme aj na základe neverbálnych prejavov, kam to smeruje. Rukami-nohami sa im pri testovaní snažíme pomôcť. Mám len tak bokom poprekladané testy do rómčiny, aby mi aspoň niečo porozumeli. Zoberieme asistenta, skúšame sa pohnúť aspoň cez zopár slov, sledujeme, ako reaguje. V mnohých prípadoch by sme však mohli hovoriť aj nebeským hlasom, ale jednoducho to nejde... Aj tak skúšame opakované vyšetrenia, nepozeráme sa len na výsledok jedného testu. Skúšame farby, počítanie na prstoch, držanie ceruzky... To by pani inšpektorka odpadla, aké je to neštandardizované. Takže ak počúvam výčitky, že postupujeme neštandardne, tak áno. Ale je to jediná možnosť, ako sa dopracovať aspoň k nejakému záblesku.“
Beáta Furdová. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Povinná škôlka nefunguje
Psychológovia z východu v otvorenom liste uviedli, že pri riešení spomínaných problémov je nevyhnutné vychádzať z hlbšej znalosti rómskej komunity. Problém sa podľa nich za posledné desaťročia nerieši systematicky – chýba rešpekt voči ich jazyku, mentalite, hodnotám i reálnym potrebám. „Bez tohto porozumenia zostane každá reforma či projekt iba formálnym nástrojom bez dopadu,“ napísali.
Keď sa rozprávame o možných riešeniach, psychológ Zimmermann hovorí o frustrácii, ktorú psychológovia či učitelia z regiónov zažívajú v dennodennej praxi.
„Vidíme, že veľká časť detí z marginalizovaných komunít v tejto inkluzívnej snahe začleniť ich do bežného vzdelávania opakovane zlyháva a nenapreduje. Často sa to deje napriek rôznym podporným opatreniam. Predovšetkým to však nie je iba školský problém, ale široká systémová vec, ktorú táto krajina dlhodobo nerieši.“
Mohla by pomôcť povinná škôlka?
Zimmermann vraví, že pozoruje rozdiely, ak dieťa chodí do materskej školy, oproti rovesníkovi, ktorý ju nenavštevuje. Donedávna fungujúce tzv. nulté ročníky sa nahradili povinným predprimárnym vzdelávaním od piatich rokov, lenže túto dochádzku často nikto v praxi nevymáha.
Teraz by sa mala podľa návrhu rozšíriť povinná škôlka pre deti od troch rokov, ktorých rodičia nemajú ukončenú strednú školu. Z veľkej časti teda ide o deti z marginalizovaných komunít.
„Neviem si predstaviť, ako to bude fungovať, keď už teraz pri povinnej škôlke od päť rokov je s tým problém. Bolo to opäť rozhodnutie od stola, ktoré nezohľadňuje realitu,“ konštatuje.
„Akurát som mal nedávno jeden prípad, keď som sa rómskej matky pýtal, či jej dieťa chodilo rok do škôlky. Odpovedala mi: ‚Dva.‘ Najprv som bol príjemne prekvapený, že to je celkom mimoriadny úkaz, že dieťa z marginalizovanej komunity chodilo do škôlky až dva roky. Ale nie, ukázalo sa, že nebolo v škôlke dva roky, ale dvakrát za celý školský rok. Dôvod bol vraj ten, že tam nechcelo chodiť.“
Ilustračné foto: Postoj/Tomáš Puškáš
Nulté ročníky, ktoré ešte pred pár rokmi fungovali, považovala za prospešné aj Krettová.
„Boli pre túto skupinu detí výborné, lebo nadobudli základné jazykové, hygienické a pracovné návyky. No kritici ich považovali za diskriminačné, preto boli zrušené. Zaviedlo sa povinné predprimárne vzdelávanie, ktoré však v realite nie je povinné, a zákonná povinnosť navštevovať škôlku od piatich rokov nie je vymáhateľná a ani postihnuteľná.“
Ďalej nás ignorujú
Štatistiky, ktoré prednedávnom prezentovala školská inšpekcia v spomínanej správe o narastajúcom počte nesprávne zaradených detí do špeciálnych škôl, boli podľa psychológov zavádzajúce a vytrhnuté z kontextu.
V čom bol problém?
V skratke: inšpekcia vyhodnotila iba správy z diagnostického vyšetrenia, ktoré majú k dispozícii školy, ale nie sú to celkové záznamy o dieťati.
„Z údajov, ktoré prezentovala inšpekcia, sa zdá, ako keby bolo potrebné rediagnostikovať 20-tisíc detí z Prešovského a Košického kraja, ale to nie je pravda. V skutočnosti sa kontrolovali správy z vyšetrenia u približne osemdesiatich žiakov na desiatich školách. Doteraz nie sú zverejnené výsledky, zatiaľ nikto nepovedal, že boli zaradení nesprávne,“ tvrdí Krettová.
Pred pár týždňami sa v reakcii na list psychológov uskutočnilo stretnutie zástupcov z centier poradenstva a prevencie na východnom Slovensku spolu so štátnym tajomníkom ministerstva školstva pre inklúziu Jánom Hrinkom aj s riaditeľkou Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie (VÚDPaP) Alenou Kopányiovou.
Hlavná školská inšpektorka Štofková Dianovská na stretnutie neprišla.
Oslovení psychológovia sa zhodujú, že diskusia na stretnutí bola konštruktívna, no k žiadnemu konkrétnemu výsledku zatiaľ neviedla.
„Som rád, že za pätnásť rokov, čo robím túto prácu, konečne došlo k nejakej forme stretnutia v takomto formáte. Aspoň z tohto dôvodu to bolo dobré,“ hodnotí Zimmermann.
„Posledná kritika školskej inšpektorky spustila mohutnú reakciu centier a psychológov na východnom Slovensku a mám nádej, že niečo sa vďaka tomu môže zmeniť. Doteraz sme boli ticho, nereagovali sme na kritiku, prežívali frustráciu a strach, ale teraz pohár trpezlivosti pretiekol,“ povedala Krettová.
Menej optimistická je psychologička Furdová. „Pán štátny tajomník nás vypočul a povedal, že pani inšpektorka to tak s tými vyjadreniami nemyslela. Ona na stretnutie neprišla. Na list nemáme žiadnu reakciu. Ani ospravedlnenie, o ktoré sme žiadali, sme nedostali. Ďalej nás ignorujú.“
Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]
Odporúčame
