Ondrej Nepela Muž, ktorý mal právo žiť dlhšie

Zlatá medaila Petry Vlhovej v slalome je ešte len piatou najcennejšou, ktorú vybojoval slovenský športovec na zimných olympijských hrách. Tú prvú získal presne pred 50 rokmi, 11. februára 1972, krasokorčuliar Ondrej Nepela.

Na začiatku boli tri šťastné náhody.

Prvá: Doposiaľ nikdy nevysielala európsky šampionát v krasokorčuľovaní televízia v priamom prenose. Míľnikom bol až jubilejný 50. šampionát v roku 1958 v Bratislave. Československo poznalo tento vynález len päť rokov, a tak sa celé rodiny a susedia zbiehali u tých, ktorí doma vlastnili skrinku s pohyblivými obrázkami a so zvukom.

Druhá: K jednému sa dostal aj sedemročný útly chlapec menom Ondrej Nepela a videl v nej víťazný tanec na ľade v podaní Karola Divína, ktorý práve získal za obrovských ovácií bratislavského štadióna prvé krasokorčuliarske zlato pre Československo.

Tretia: V tej istej bratislavskej bytovke ako Nepelovci bývala aj mladá trénerka krasokorčuľovania, rodáčka z Viedne vydatá do Československa – Hilda Múdra (rod. Hildegarda Klimpelová).

Za malinový lekvár

Počas televíznych prenosov zo šampionátu pred obrazovkou tancujúci Ondrej nevedomky presvedčil mamu Annu, aby ho priviedla na zimný štadión, kde mohol začať naozaj tancovať.

„Prišla za mnou žena v šatke, v ruke mala sto korún a malinový lekvár. Vraj jej syn tu chodí na krasokorčuľovanie už štrnásť dní, ale nikto si ho nevšíma. Sto korún som jej nechala, ale ten lekvár som si vzala s tým, že sa na neho pozriem. Nevidela som nejaký talent, ale bolo mi ľúto tej ženy,“ opisuje v dokumente Českej televízie Hilda Múdra prvé stretnutie a začiatok mimoriadne úspešnej spolupráce.

Možno by sa ho aj vzdala, pretože sama tancovala v bratislavskej revue, trénovala množstvo detí, vychovávala dve vlastné. „On sa so mnou nerozprával, ale zakaždým prišiel načas, bol poslušný a nesmierne usilovný. Vždy splnil to, čo som povedala,“ spomína si Múdra, vďaka čomu ju mladík presvedčil.

Registračný preukaz malého Ondreja Nepelu. Foto: TASR/František Iván

Mediálne už trochu ošúchané sú trénerkine slová, ktoré však azda najlepšie dokresľujú charakter mladého Ondreja Nepelu: „Keď som mu prikázala, aby si v rohu klziska precvičoval niektorý z povinných cvikov, nefrflal, hoci ich nemal rád. Odišla som a dokonca som na neho zabudla. Keď som sa po hodine vrátila na ľad, stále piloval rovnaký cvik.“

Introvertný Nepela sa navyše na štadióne stretával so svojím najväčším vzorom, s majstrom Európy Karolom Divínom. Sledoval ho na tréningoch, napodobňoval jeho cviky a pohyby.

„Za vrchol šťastia považoval, keď naňho Karol Divín prehovoril. To mu stačilo,“ spomínala ďalšia slávna trénerka Mila Nováková, ktorá v rovnakej ére zožínala úspechy s Nepelovou kamarátkou, o rok staršou Hanou Maškovou.

Z chlapca na olympiádu

„O šesť rokov, odkedy začal korčuľovať, sa dostal na olympiádu. To som o nikom, ani medzi dievčatami, nikdy nepočul,“ nostalgicky spomínal na neuveriteľnú húževnatosť mladého Bratislavčana legendárny Karol Divín.

V Innsbrucku 1964 štartoval Nepela na svojej prvej olympiáde ešte len ako trinásťročný! Jeho kamarátka Hana Mašková mala štrnásť. Nízky vek pre krasokorčuliarov nebol a nie je ničím nezvyčajný, no boli to len deti. Dodnes je pamätná anekdota, ako v olympijskej dedine spolu zablokovali výťah, pretože sa v ňom zabávali vozením hore-dole.

Konečné 22. miesto z 24 pretekárov nemalo žiadny význam, pretože podľa Múdrej bolo hlavnou misiou predstaviť svetu budúceho šampióna.

„Chodila s ním po zimnom štadióne a každému ho predstavovala: toto je Ondrej Nepela, budúci majster sveta, veľký talent krasokorčuľovania. Každého dopredu o tom presviedčala,“ vybavil si olympijskú historku niekdajší legendárny športový komentátor Karol Polák. 

„Vážení športoví priatelia, Nepelova jazda má už dnes veľmi dobrú medzinárodnú úroveň. Naši tréneri v ňom za priaznivého predpokladu vidia nášho budúceho Karola Divína,“ prihováral sa divákom Československej televízie komentátor bezprostredne po jeho olympijskej jazde v Innsbrucku.

Byt v Dúbravke za odmenu

Hilda Múdra sa stala druhou Nepelovou matkou. Na žiadosť jeho vlastnej mamy chodila aj na rodičovské združenia. Každé ráno ho brala autom na tréning – začínali o 5.45, tak, aby bol pred ôsmou v škole.

V roku 1965 vyhral svoj prvý titul majstra republiky. Dokopy ich získal deväť po sebe.

Druhé osudové spojenie s domácim bratislavským zimným štadiónom prišlo o rok neskôr. Ďalšie majstrovstvá Európy vo svojom rodisku a pätnásťročný Nepela na nich skáče svoj prvý trojitý skok. Pri salchove takmer spadol, no stačilo to na prvý – bronzový prienik do európskej špičky.

„To bolo aj pre mňa prekvapenie. No ale potom to už išlo ďalej a ďalej,“ priznala trénerka pozitívny zlom v kariére.

Rodičia vítajú Ondreja Nepelu po návrate z ME v roku 1969, kde sa prvýkrát stal majstrom Európy. Foto: TASR/Ján Valko

Bronz obhájil aj počas ďalších dvoch rokoch. No v Grenobli 1968 prišlo na olympiáde s ôsmym miestom sklamanie.

„Prišli pochybnosti, či sú nekonečné tréningy na ľade práve to, čo najviac chcem. Krasokorčuľovanie mi však vďaka úspechom otváralo bránu do sveta. Uveril som, že čím budem lepší na ľade, tým viac spoznám ľudí a život okolo seba,“ uvádza autentickú výpoveď samotného Nepelu z tohto obdobia slovenský športový redaktor a moderátor Stano Ščepán.

Ukazuje tiež, že motiváciou Nepelu a ani iných športovcov v Československu neboli peniaze, ale možnosť cestovať, výhoda lepšieho spoločenského postavenia a práca, ktorou bol šport, a nie „cvikanie“ v továrni či na úrade. 

Už v roku 1969 sa stáva Nepela prvý raz majstrom Európy, v roku 1970 akademickým majstrom sveta a v roku 1971 po prvýkrát aj seniorským svetovým šampiónom.

Manžel Hildy Múdrej Jozef opisuje v televíznom dokumente z roku 2007 aj prvú veľkú odmenu, ktorú za medzinárodné úspechy dostali: „Keď vyhral prvý svetový titul, primátor Bratislavy nás zavolal a spýtal sa nás, či nechceme byt. Choďte do Dúbravky (pozn. autora: stavali tam nové sídlisko) a pozrite si. Manželke aj Nepelovcom sa páčili, tak sme si vybrali.“

Sapporo 1972 – bez zlata domov nepôjdem

Ďalší rok Nepela obhájil svetový aj európsky titul a bol na vrchole. V profesionálnej kariére mu chýbalo len jediné – olympijská medaila.

V tom čase pozostávala každá krasokorčuliarska súťaž z povinných cvikov, krátkeho programu a voľnej jazdy. A práve povinné cviky a krátky program boli Nepelovými doménami. Svoje mimoriadne vôľové vlastnosti, disciplínu a dôslednosť vedel najlepšie využiť tam, kde boli najprísnejšie pravidlá.

V hale Mikaho nastúpilo pred 12-tisíc divákmi do finále 17 krasokorčuliarov. Po povinných cvikoch mal náskok 54,5 bodu, po krátkej jazde narástol na viac ako 80 bodov. „Taký náskok nevybojoval nikdy v živote. Bola to krásna predzvesť. Aj spolubývajúci Vlado Dzurilla ho pochválil a to tiež niečo znamenalo,“ opisuje blížiace sa zlaté chvíle športový reportér Igor Mráz v publikácii Preslávili Slovensko.

Ondrej Nepela s trénerkou Hildou Múdrou po návrate z ME v roku 1969. Foto: TASR/Ján Valko

Nepela býval v olympijskej dedine s hokejistami, legendárnymi hráčmi Slovana Bratislava v reprezentácii Československa Vladimírom Dzurillom a Václavom Nedomanským. Aj oni získali v Sappore medailu. No len Nepela zlatú.

„Rada na to spomínam. Myslela som si, že keď ten Ondrej vyhrá, tak sa rozplačem. A vyhral,“ vybavila si pred mikrofónom rozhlasu Hilda Múdra športovo najväčší okamih ich spoločnej kariéry.

Vo voľnej jazde Nepela spadol. Nezvládol trojitý odpichnutý rittberger. Celkovo zašiel až štvrtú najlepšiu voľnú jazdu, ale náskok z prvých dvoch disciplín mu s prehľadom stačil na víťazstvo.

Sám Ondrej na finálovú jazdu spomínal takto: „Po tom páde mi bolo úzko, veď som bol jediný, kto na tréningoch vôbec nespadol. Keď som ten odpichnutý rittberger začal, bolo všetko v poriadku. Odskok bol dobrý, ba ani dopad nebol najhorší. Čo sa potom stalo, neviem. Zvrtol sa mi akosi členok a už som letel. Nikdy predtým som taký pocit nepoznal. Povedal som si však, že radšej nepôjdem domov, keď po takom náskoku nebude zlato moje.“

Stalo sa to presne pred päťdesiatimi rokmi – 11. februára 1972.

Koniec kariéry! Alebo aj nie...

Mal to byť vysnívaný koniec kariéry. Nepela sa s tým tak aj zmieril. Stratil ďalšiu motiváciu na vrcholové krasokorčuľovanie. Dosiahol všetko. Chcel doštudovať právo, no ešte viac sníval o vystupovaní v ľadovej revue na Západe – profesionálnom kočovnom ľadovom divadle, kde končili všetci lepší krasokorčuliari.

Nebolo pre neho motiváciou ani to, že rodná Bratislava dostala možnosť organizovať majstrovstvá sveta v roku 1973.

Lenže majstrovstvá v Bratislave bez Nepelu nepripadali pre režim do úvahy. Prehovárali ho osobne predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky Peter Colotka aj generálny tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Československa Gustáv Husák.

Prehovárali Nepelu, prehovárali Múdru a napokon zatlačili aj na rodičov. Otec bol šofér, s Colotkom si tykal. Súhlasil, no Nepela starší chcel písomný prísľub, že ak syn odjazdí rok, môže odísť na Západ.

„Tie tlaky boli nenormálne. Vyhrážali sa mu, že ak ten rok neodjazdí, nepustia ho von. Ondrej si uvedomil, že je majetok režimu,“ spomína na krušné chvíle jeho reprezentačný kolega, krasokorčuliar František Pechar.

So zlatou medailou na MS v Bratislave v roku 1973. Foto: archív TASR/Štefan Petráš

„Pre neho sa krasokorčuľovanie skončilo v Sappore. To, čo nasledovalo, bol veľmi ťažký rok. Bral to vyslovene len z povinnosti. Jeho dochvíľnosť sa zrazu zmenila a manželka musela ráno na neho čakať aj dvadsať minút v naštartovanom aute, kým prišiel a odišli na tréning. Ani tie už nedosahovali takú kvalitu ako predtým,“ približuje vo vnútri zlomeného Nepelu v poslednom roku jeho aktívnej činnosti Jozef Múdry.

„Vyhráš?“ pýtal sa Ondreja Nepelu v rovnomennom dokumente natáčanom krátko pred MS 1973 režisér Juraj Jakubisko. „Musím,“ bez váhania a otvorene mu odpovedal Nepela.

Na inom mieste filmu svoje pocity dokonale odkryl, keď mu Jakubisko nadhodil tému slávy: „Čo je tá sláva? Každý vie, kto ste, otáčajú sa za vami ľudia. Aj tak napokon zostane len pocit veľkej zodpovednosti. Niekedy to vyzerá tak, že človek už nepatrí sám sebe. Že to neskáče a nekorčuľuje iba nejaký Nepela, ale so mnou tisíce, možno milióny ľudí, ktorí si prajú toto víťazstvo, ale aby som bol úprimný, tento rok korčuľujem už iba preto.“

Trojitý spadnutý Nepela

Priťažila mu aj zmena pravidiel krasokorčuľovania: povinných cvikov bolo zrazu menej, a teda aj váha ich hodnotenia pre celkový výsledok klesla. Dôraz padol na menej obľúbenú voľnú jazdu.

So stratou motivácie prišiel aj pokles výkonnosti. Aspoň zdanlivo. Nepelovi začal robiť problémy trojitý salchov. Spadol pri ňom na republikovom šampionáte v Liptovskom Mikuláši aj na ME v Kolíne. Oba preteky aj napriek tomu vyhral.

Obával sa pádu, zbabrania vystúpenia pre stratu vytúženej slobody, o ktorú korčuľoval, ale aj sklamania preplneného bratislavského zimného štadióna, kde každý neočakával od majstra sveta a olympijského víťaza nič menšie ako ďalšie víťazstvo.

„Mal som hrozný strach (pozn. autora: z trojitého salchova), lenže keď som vyšiel na ľadovú plochu, odrazu to zo mňa spadlo. Naraz akoby sa mi vrátila radosť z korčuľovania, na ktorú som predtým pozabudol,“ opisuje v Jakubiskovom dokumente, kde svoju tieseň z tretieho pádu na vrcholnom podujatí v rade pomenoval „trojitý spadnutý Nepela“.

Ondrej napokon zajazdil v Bratislave životnú jazdu. Dokonca dostal za umelecký dojem od rumunskej rozhodkyne po prvý raz na MS aj tzv. šestku – najvyššie možné bodové ohodnotenie tých čias – dokonalosť.  

Voľná jazda Ondreja Nepelu na MS v Bratislave v roku 1973 

Ovácie nemali konca, diváci zahádzali ľadovú plochu kvetmi, na tribúnach pálili transparent s nápisom: Nech tento štadión zhorí, ak Ondrej nebude mať zlato. Nikto nečakal na oficiálne výsledky od rozhodcov – každý vedel, že práve dotancoval svetový šampión.

Hilda Múdra mala oči plné sĺz, rovnako ako Ondrej a tisíce ľudí v hľadisku. Bola to oslava a rozlúčka zároveň v podaní svetového a olympijského víťaza. Tu, v tomto momente, sa definitívne zrodil dnešný Zimný štadión Ondreja Nepelu v Bratislave, hoci formálne ho tak pomenovali až v roku 1997.

Nevšednú kariéru ukončil Ondrej Nepela vo veku 22 rokov.

Búrlivý život. A nečakaná smrť

„Vytrvalosťou, dôslednosťou, sústredenosťou a veľkou zodpovednosťou v práci – tieto vlastnosti vštepovala aj mne. Ak som dnes taký, aký som pretekár, ale aj človek, má na tom obrovský podiel aj teta Múdra,“ odpovedal Nepela novinárom, čím ovplyvnila jeho kariéru trénerka Hilda Múdra, ktorú celý život volal teta.

Z Nemecka, kde sa usídlil, jej pravidelne volával. Ale ani ona už nevedela všetko.

Trinásť rokov účinkoval v ľadovej šou Holiday on Ice – zväčša ako sólista. Prišiel tam s najlepším renomé, aké len krasokorčuliar môže mať. Bol hviezda, ktorá však v Československu razom zhasla.

„Byť profesionál na Západe znamenalo v socialistickom bloku, že si zapredanec. Zapredal si sa za doláre, takže my o tebe nebudeme už nič písať a ani informovať,“ ozrejmuje Karol Polák nielen československý princíp, ktorý postihol takmer každého, legálneho či nelegálneho emigranta.

„Ale bol slobodný, voľný, bol sám sebou. Realizoval sa, ako chcel, ako Ondrej Nepela,“ vyvažuje pomyselnú misku váh František Pechar.

Vystúpenie Nepelu na MS v roku 1973 v Bratislave. Foto: TASR/Jiří Kruliš

Nepela sa v Nemecku aj oženil, vzal si Venezuelčanku, kolegyňu z ľadovej revue. Podľa jeho blízkej kamarátky speváčky Evy Pilarovej to bol prekvapujúci krok, a preto ani ona neverila v jeho úprimnosť.

„Množstvo ľudí si myslelo, že je uzavretý a že s ním nie je zábava, ale on teda mal nevšedný zmysel pre humor. Myslím, že sa ženil len preto, aby mohol zostať v Nemecku,“ uviedla v dokumente ČT nedávno zosnulá známa speváčka.

Neskôr začal trénovať. V roku 1988 sa dostal do Prahy ako tréner Claudie Leistnerovej (majsterka Európy z roku 1989). Nakrátko bol opäť hviezdou československých novinárov.

O rok, 2. februára 1989, v nemocnici v Mannheime obklopený mamou Annou a tetou Hildou vo veku 38 rokov Ondrej Nepela zomrel. Nikto nevedel prečo. Oficiálna správa hovorila o rakovine lymfatických uzlín.

Publikácia Evy Bacigalovej s názvom Najlepší hovorí o tragickom doplatení na búrlivý život, ktorý Nepela rozpútal po odchode z Československa. Už krátko po smrti prenikli aj k nám za železnú oponu informácie o homosexualite a nakazení sa vírusom HIV, spôsobujúcom chorobu AIDS, na ktorej následky údajne Nepela zomrel.

„Nikdy o tom nepadlo ani pol slova. Nikto si nič nevšimol. Buď to vedel fantasticky skrývať, čo muselo byť nesmierne náročné, alebo neviem,“ vracal sa spätne v spomienkach k rečiam o Nepelovej homosexualite Jozef Múdry.

„Nikto o tom nevedel, nikto o tom nepočul,“ potvrdzuje František Pechar a dodáva: „Bola to obrovská tragédia. Na základe toho, čo všetko športu obetoval a dosiahol, mal právo žiť dlhšie.“