Zrušenie rozsudku v prípade Roe verzus Wade znovu oživilo v niektorých štátoch zákony o kriminalizácii potratov, o ktorých bolo 50 rokov ticho. Tieto zákony – na rozdiel od novších zákonov obmedzujúcich potraty v Oklahome a na Floride – prinášajú do trestného zákona stíhanie žien, ktoré si zabezpečili potrat. Ak podstúpi žena v jednom z týchto štátov nelegálny potrat, možno uvidíme, ako ju v putách predvádzajú pred veľkú porotu a súdia. A aj to uvidíme, lebo médiá a obhajcovia potratov budú maniakálne a zlomyseľne pokrývať každú sekundu. New York Times nás vyzval, aby sme sa to opovážili urobiť.

Odporúčanou pro-life politikou by mali byť nedávne zákony prijaté v niektorých štátoch, ktoré zakazujú stíhanie žien, ktoré išli na potrat, no oprávňujú stíhanie kohokoľvek iného, kto k potratu dopomáha. Túto politiku musíme široko propagovať.

Ale prečo? Potrat je predsa vražda, úmyselné usmrtenie nevinného človeka. Ženy, ktoré idú na potrat, obvykle nesú za tento čin určitú zodpovednosť. Navyše keby sme ženy brali osobne na zodpovednosť, možno by ich to odradilo od ľahkovážnych pohlavných stykov. Naopak, prísľub trestnoprávnej imunity by mohol byť pre nich podnetom, aby bez strachu vyhľadávali nelegálny potrat.

Niekoľko pro-liferov podporuje myšlienku trestnoprávnej zodpovednosti žien. Samozrejme, New York Times nedávno priniesol na titulnej strane ich jedovatý profil.

Stíhanie žien za potrat je však pomýlené, a to nielen preto, že by sa krajina okamžite postavila proti zákazu potratov – predstavme si búrlivú reakciu, ktorú by spôsobili zábery zo zatknutia 16-ročného dievčaťa. Je to preto, že potrat je jedinečný zločin, ktorý si so sebou nesie odlišný druh doživotného trestu.

Všetky vraždy majú ten istý tragický následok: stratu nevinného života, ktorý sa už nedá vrátiť. No všetky vraždy sa neposudzujú rovnako. Zákon rozlišuje tri stupne závažnosti vraždy podľa motívov a prostriedkov činu. V tomto smere je pri hodnotení nemorálneho činu trestné právo v súlade s katolíckou teológiou: hlavný je samotný čin, no do úvahy sa berie aj úmysel a okolnosti. Tieto dve môžu trestnú zodpovednosť páchateľa znížiť, no nikdy nemôžu nesprávne konanie ospravedlniť.

Motiváciou vraždy je takmer vždy jeden (alebo viac) zo siedmich hlavných hriechov. Naopak, motiváciou potratu je takmer vždy strach, neistota a spoločenské tlaky od otca dieťaťa cez rodičov matky až po ekonomickú situáciu ženy. (Áno, k potratu môže pokojne viesť aj smilstvo, no nespôsobuje ho priamo.) Vrahovia môžu predstavovať hrozbu pre bezpečnosť verejnosti; ženy, ktoré si zabezpečia potrat, nie.

Keď sa pozrieme na samotný čin, potrat je taký odpudivý, tak veľmi proti prírode, že je preukázateľne ohavnejší než iné vraždy. Lebo ak matka súhlasí s usmrtením vlastného dieťaťa, s ktorým ju má spájať jedinečnejšie a krajšie puto než akékoľvek iné v stvorenom svete, nemôže byť v osudnej chvíli pri zdravom rozume.

Dokonca aj keď to urobí zo zdanlivo banálneho či sebeckého dôvodu, ako napríklad „nie som pripravená mať dieťa“, nechápe závažnosť tohto činu – a keď celý život do seba nasáva propotratovú propagandu, buď úmyselne, alebo neúmyselne, má morálne rozlišovanie zahmlené. Ženy, ktoré oslavne „volajú do sveta o svojom potrate“, nie sú pri zdravom rozume.

Potrat má teda dve obete: dieťa aj matku, aj keď matka sa zároveň previňuje voči obom. Obete nepotrebujú stíhanie, ale súcit a uzdravenie. Dostatočným trestom je hrozná spomienka na stratené dieťa.

Tí, ktorí ženám pomáhajú zabezpečiť potrat – lekári, sestry, lekárnici, priekupníci potratových tabletiek na čiernom trhu –, sa na vražde podieľajú iným spôsobom ako žena. Tí nemajú k dieťaťu vzťah a snažia sa získať osobný profit z núdze iného. Preto by mali byť za svoj zločin primerane potrestaní. A ak žena ukončí svoje tehotenstvo bez akejkoľvek cudzej pomoci, potrebuje psychiatrickú pomoc, nie pobyt vo väzení.

Vo svojej podstate je tento právny postoj pro-life hnutia v súlade s pastoračným prístupom Katolíckej cirkvi. Žiadna iná entita neodsudzovala potrat dôraznejšie a konzistentnejšie. A žiadna iná entita nebola aktívnejšia v pozývaní žien, aby na uľahčenie svojho uzdravenia prijali odpustenie či duchovné a duševné poradenstvo. Cirkev ako predĺženie vtelenia v čase ukazuje svetu zdanlivo paradoxné Božie vlastnosti: je Spravodlivosťou a zároveň Milosrdenstvom.

Keď Amerika odmietne kriminalizovať ženy za potrat, zistí, že najlepšie záujmy žien nemajú na srdci obhajcovia potratov, ale pro-life hnutie. Nestíhanie žien neznamená, že potrat nie je vážny. Práve preto, že je potrat taká vážna vec, posudzuje sa inak ako iné vraždy. Potrat zabíja dieťa. Zabíja však aj dušu matky. Pro-liferi majú pripravené tvorivé a starostlivé prostriedky, aby jej do duše priniesli pokoj.

Muži a ženy už od pádu Adama a Evy podliehajú sexuálnemu pokušeniu, a to aj napriek strachu z tehotenstva a masívnych spoločenských následkov. Hrozba väzenia za potrat ich veľmi neodradí od mimomanželskej sexuálnej aktivity vedúcej k potratu. To si vyžaduje obrovskú kultúrnu zmenu, ktorá sa začína konfrontáciou s antikoncepčnou mentalitou (predaj antikoncepcie od vydania rozsudku v prípade Dobbs vyletel do neba), pričom postavenie potratu mimo zákona predstavuje prvý z mnohých krokov, ktoré sú na to potrebné.

Ak chceme čo najlepšie chrániť život, musíme primeranými právnymi hrozbami odstrašiť tých, ktorí by mohli poskytovať potraty. No pre ženy, ktoré sa snažia o potrat, potrebujeme odlišný súbor nápravných prostriedkov, lebo majú na tomto zločine účasť spôsobom, ktorý je jedinečný a odlišný od všetkých ostatných. Pro-life odpoveďou pre ženy, ktoré oklamala kultúra smrti, je láska, milosrdenstvo a nádej.

David G. Bonagura, Jr. vyučuje v Seminári sv. Jozefa v New Yorku. Je autorom knihy Steadfast in Faith: Catholicism and the Challenges of Secularism (Pevní vo viere: Katolicizmus a výzvy sekularizmu, Cluny Media) a Staying with the Catholic Church: Trusting God's Plan of Salvation (Zostať v Katolíckej cirkvi: Dôverovať Božiemu plánu spásy).

Pôvodný článok v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.