Doteraz bola debata o potratoch väčšinou politická a viedla sa v kontexte zákonnosti v parlamentoch či takmer päťdesiat rokov na súdoch. Po rozhodnutí v prípade Dobbs však očakávajme, že sa aspoň časť tejto debaty presunie z politiky do ekonomiky, lebo určití propotratoví aktéri používajú finančné stimuly, aby ovplyvnili debatu v kapitalistickej spoločnosti, ktorá sa príležitostne rada odvoláva na „sociálnu spravodlivosť“.

Od rozhodnutia v prípade Dobbs sa popredné korporácie predbiehajú v tom, aby oznámili, že svojim zamestnankyniam budú s radosťou uhrádzať potraty, ba dokonca aj cestovné náklady do štátov povoľujúcich prenatálne zabíjanie, keby bolo zakázané v mieste ich bydliska. Nemálo korporácií tlačilo na štátne zákonodarné zbory, aby ani neuvažovali o pro-life zákonoch. Newjerseyský guvernér Phil Murphy a kalifornský guvernér Gavin Newsom dokonca propagovali svoje štáty ako destinácie, do ktorých sa majú presťahovať firmy, nie pre ich neznesiteľnú daňovú štruktúru, ale preto, že oba „kodifikovali“ potrat na požiadanie až do pôrodu.

Štandardnou výbavou v repertoári obhajcov potratov je, že potrat na želanie je nevyhnutný na zlepšenie situácie žien, lebo keď sú ženy zbavené „reprodukčnej starostlivosti a kontroly“, nevyhnutne sú ekonomicky znevýhodnené. Toto tvrdenie je, samozrejme, v priamom rozpore s mýtom o potrate ako o „zdravotnej starostlivosti“. Keď sa však zdravie zadefinuje ešte širšie ako čosi natoľko vágne a podliehajúce manipulácii ako „finančné zdravie“, údajné „výhody“ potratov môže racionalizovať takmer čokoľvek.

Samozrejme, nikto nevystavuje pravdu v celej jej obscénnej nahote: pre firmu je oveľa lacnejšie deti potratiť než poskytnúť materskú dovolenku a následnú zdravotnú starostlivosť pre dieťa spolu s okamžitou rodičovskou dovolenkou a dlhodobou práceneschopnosťou, s rodinnou dovolenkou, voľnom na školské akcie a s úpravami pracovného času vyplývajúcimi z toho, že má človek deti.

Firmy, ktoré hradia potraty, budú nepochybne trvať na tom, že ich sociálna politika vyplýva z „oddanosti voči voľbe“, bez toho, aby uznali, že v konečnom dôsledku sú voči určitým „voľbám“ pravdepodobne priateľskejšie než voči iným.

Dá sa tušiť, že spoločnosti, ktoré tak ochotne venujú toľkú ekonomickú „štedrosť“ ukončovaniu tehotenstva (čiže zabíjaniu detí v matkinom lone), by ostro protestovali, keby sa od nich vyžadovalo s rovnakou štedrosťou uhrádzať materskú starostlivosť, aby vytvorili prostredie, kde je skutočná rovnosť „voľby“.

Preto je nevyhnutné vyzývať obe naše hlavné politické strany, aby vytvárali ekonomické opatrenia, ktoré budú skutočne pomáhať rodinám a deťom.

Sociálnu spravodlivosť nie je možné dosiahnuť bez toho, aby sa chránilo najzákladnejšie zo sociálnych a individuálnych práv, právo na život. Bez ohľadu na rozličné politické filozofie sa prakticky všetci myslitelia musia zhodnúť na tom, že absolútne nevyhnutným predpokladom každej spoločnosti je ochrana základných práv jej členov.

Z tejto prvej axiómy vyplývajú dva závery: že spoločnosť identifikuje, kto sú jej členovia (a nebude predstierať epistemologický agnosticizmus o statuse nenarodených či iných v stave odkázanosti), a chápe, ktoré práva sú „základné“. Dokonca aj vyložený materialista ako Thomas Hobbes pripúšťal, že žiadne právo nie je základnejšie než existencia a od nej závisia všetky ostatné. Dokonca sa dá povedať, ako povedali aj naši americkí biskupi, že „nad všetky vyniká“.

Katolíci teda musia naštartovať túto debatu o sociálnej spravodlivosti. Po zrušení Roe verzus Wade už novému zadefinovaniu tejto diskusie nestoja v ceste ústavné prekážky. Je však potrebné znovu rozpovedať spoločnosti odlišný naratív, lebo tá ho jasne nepočula takmer pol storočia.

Zabudli sme, že liberáli ako Mark Hatfield, William Proxmire a Harold Hughes boli za život, lebo správne pochopili, že ochrana života nenarodených je otázkou občianskych práv, a dá sa povedať, že je to hlavná otázka občianskych práv našich čias.

Nové zadefinovanie tejto debaty si vyžaduje položiť si otázku, prečo sa zlepšenie ekonomickej situácie žien považuje za podmienené potratmi. Je to preto, že vo svete ekonomiky ženy nemohli postupovať ako ženy, lebo neboli mužmi, čiže lebo otehotneli, mali a chceli vychovávať deti a chceli prácu, ktorá sa prispôsobí týmto skutočnostiam, a nie takú, ktorá bude očakávať, že sa tieto skutočnosti prispôsobia ich práci?

Je štedrosť dnešných spoločností, ktoré hrdo vyhlasujú: „Zaplatíme vám potrat“, iba prejavom toho, že tieto spoločnosti akoby chápali svoje zamestnankyne len ako „nedokonalých mužov“?

Desaťročie po skončení školy (strednej či vysokej) obvykle charakterizuje „zanechanie detských spôsobov“ (1 Kor 13, 11) a prechod k stálosti v živote. Pod tým sa obvykle myslí nájsť si prácu, nasťahovať sa do vlastného, oženiť sa a mať deti.

Túto „rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom“ podkopáva naše súčasné ekonomické usporiadanie vrátane spoločností, ktoré chcú platiť za potrat.

Zamestnania, ktoré často ponúkajú minimálny plat pri maximálnych očakávaniach, čoraz väčšmi sťažujú dosiahnutie ekonomickej nezávislosti a tak odďaľujú manželstvo aj rodičovstvo. Vlastne mnohé z týchto istých woke korporácií zaplatia svojim zamestnankyniam zmrazenie vajíčok, aby im oddialili tehotenstvo, akoby žena v 45 rokoch bola rovnako pripravená byť mamou ako v 25.

Možno bol profesor Henry Higgins v skutočnosti moderný špecialista v oblasti ľudských zdrojov v jednej z woke spoločností spomedzi 500 najväčších, keď sa v My Fair Lady pýta : „Prečo žena nemôže byť väčšmi ako muž?“

John Grondelski (Ph.D., Fordham) je bývalý prodekan Teologickej fakulty Univerzity Seton Hall v newjerseyskom South Orangei. Všetky názory vyjadrené v tomto článku sú výlučne jeho.

Anglický originál článku nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.