Tento jav ovplyvňujú mnohé faktory: zmätok pri samotnej definícii „manželstva“ a jeho nahrádzanie falošnými napodobeninami; ekonomická neistota, ktorá mladých ľudí, najmä mužov, odrádza od vstupu do dospelosti; napätie medzi „dospelým“ a „profesionálnym“ životom, v ktorom sú rozdiely medzi pohlaviami; odlišné a často nerealistické očakávania od manželstva či úpadok cirkevného povedomia, ktoré sa prejavuje aj cirkevným sobášom s človekom rovnakého vyznania, atď.

Všetky tieto faktory prispievajú k oslabovaniu manželstva. Možno je však ešte aj ďalší, ktorý neberieme veľmi do úvahy, lebo nás ovplyvňuje bez toho, aby sme si to uvedomovali, ako vzduch, ktorý dýchame. Je ním spôsob, ako vnímame „normálneho“ človeka. Je „normálny“ človek prirodzene situovaný v spoločenstve osôb, akým je manželstvo, alebo je to drsný individualista, pre ktorého je manželstvo možno „doplnkom“, ale nie „naplnením“?

Kniha Genezis 2, 18 učí: „Nie je dobre, že je človek (ha’adam, הָֽאָדָ֖ם) sám.“ Pri tomto úryvku stoja za pozornosť dve veci. Prvou je, kto hovorí tieto slová: je to Boh. Nie je to „človek“, ktorý si uvedomuje svoju samotu, tým menej jej nedostatky. Je to Boh, kto autoritatívne vyhlasuje, že samota „nie je dobrá“ (čo je jeden z mála prípadov v Knihe Genezis, keď niečo nie je „dobré“).

A po druhé, kto je tento „človek“? Obvykle sa táto veta chápe tak, že je to muž bez ženy. Dokonca sme aj z hebrejského slova, ktoré znamená „človek“ vo všeobecnosti – adam –, urobili jeho vlastné meno, Adam.

Teológia tela od svätého pápeža Jána Pavla II. posúva túto otázku ešte ďalej. Je „človek“ v tomto stave prvotnej samoty muž – alebo človek ako taký? Môže „človek“ vedieť, čo znamená byť „mužom“, kým nespozná svoj komplementárny kontrast vo forme „ženy“? „Človek“ to spoznáva negatívne, to znamená, že Boh mu robí prehliadku stvorenia v štýle doktora Doolitla, no nie je tam žiaden „pomocník, ktorý by mu bol podobný“. Boh hovorí, že to „nie je dobré“. Vie však aj on, Adam, že to „nie je dobré“ alebo iba to, že pomocník „nie je“? Je toto jeho poznanie vedomé? Pocitové? Ani-ani? Alebo aj-aj?

Boh napráva „nedobrú“ situáciu človeka stvorením ženy, ktorá – ako upozornil Ján Pavol – jasne utvára skúsenosť „muža“ a „ženy“, pričom znovu upozorňuje, že pohlavná diferenciácia nie je pre ľudskú antropológiu čosi náhodné ani bezcenné. Moja otázka znie: Majú rovnakú skúsenosť „muža“ a „ženy“ aj moderní ľudia?

Vnímajú americkí muži nad 20 alebo 30 rokov, ktorí bývajú u rodičov v pivnici, ako „nie dobré“, že sú sami, alebo to berú ako fakt a nijako to neriešia? Považujú americké ženy nad 20 alebo 30 rokov, často lepšie vzdelané a schopnejšie vstúpiť na pracovný trh než ich mužské náprotivky, za nevyhnutné „dobro“ niekoho mať?

Keď si požičiam terminológiu Brada Wilcoxa súvisiacu s tým, ako vnímame rodičovstvo, považujú tieto ženy manželstvo za „uholný kameň“ potrebný na vybudovanie „dobrého“ života alebo za „vrchnú klenbovku“, akýsi úspech, ktorý je korunou ich životopisu?

Bývali časy, keď rodičia citlivo aj menej citlivo pobádali svoje deti k manželstvu. Najmä mladých žien sa pýtali: „Chodíš s niekým?“ „Kedy sa vydáš“ „Na čo ešte čakáš?“ „Budeme mať niekedy vnúčatá?“

Tieto otázky sa však netýkali iba žien: dostávali ich aj mladí muži spolu so socio-kultúrnymi očakávaniami typu: „Kedy si nájdeš prácu, aby si sa mohol osamostatniť?“ – čo v skutočnosti neznamenalo, že by mal byť sám, ale že bude mať manželku a s ňou dospelý vzťah. (Všimnime si, že očakávanie znelo: „Kedy si nájdeš prácu, a nie nevyhnutne kedy získaš titul.“)

Tieto rodičovské tlaky smerujúce k manželstvu sú tu stále, i keď sú často tlmené alebo vyjadrené jednoducho vo forme „voľby“. Autor tohto príspevku je tiež dosť starý na to, aby si pamätal časy, keď bol „životný stav“ u katolíka buď manželský, alebo kňazský, či rehoľný. Až niekedy v 70. rokoch 20. storočia začali ľudia hovoriť o „manželstve, reholi alebo slobodnom stave“.

Možno však treba túto zmenu preskúmať. Vždy sa mi zdalo, že nie je úplne v súlade s výrokom „Nie je dobre, že je človek sám.“ Tento nedostatok riešilo manželstvo, ktoré bolo prirodzeným stavom pre väčšinu ľudí. Ale aj rehoľný život, najmä ak sa chápal správne ako duchovné otcovstvo alebo materstvo. Možno práve vtedy, keď sa celibát začal vnímať tak, že je v ňom človek „slobodný“, a zľahčoval sa jeho rozmer duchovného rodičovstva, sa u nás prehĺbila aj kríza povolaní.

Obhajcovia „slobodného stavu“ chceli redefiníciu a trvali na tom, že sa má preformulovať ako pozitívna, kladná a samostatná identita popri manželstve a rehoľnom živote. Poukazovali na slobodného človeka, ktorý sa veľkodušne „zaviazal“ svojej práci, ako napríklad obetavý lekár či sestra.

Človek však nežije len z práce.

Tento radikálny individualizmus iba posilňuje americká kultúra zakorenená vo falošných osvietenských antropológiách spoločenskej zmluvy, ktoré chápu ľudské spoločenstvo prinajlepšom ako voliteľné a prinajhoršom ako príčinu odcudzenia. A nenachádza sa iba v akademickej filozofii. Protestantská teológia vychvaľuje kresťanstvo, v ktorom je Ježiš „osobný“ Spasiteľ a inštitúcie (Cirkev či sviatosti) sú voliteľné doplnky. Od Horatia Algera cez Marlboro Mana osamelo sediaceho uprostred parku Grand Teton až po Franka Sinatru ševeliaceho „Spravil som to po svojom!“ vychvaľuje západná, najmä americká kultúra individualizmus a putá spájajúce ľudí považuje za nepriateľov ľudského rozvoja a ľudskej slobody.

Možno je jedným z dôvodov našej súčasnej manželskej krízy kumulatívny efekt týchto kultúrnych jedovatých výparov, ktoré podkopávajú postreh v Knihe Genezis: „Nie je dobre, že je človek sám.“ A nestratil taktiež moderný človek uprostred zmätkov spôsobených genderovou ideológiou zo zreteľa to, čo Ján Pavol nazval „skúsenosťou muža a ženy“, ktorá po prvýkrát nastala vtedy, keď Adam stretol Evu…, a potom zakaždým, keď Harry stretne Sally?

Pri spytovaní svedomia je našou prvou sociálnou otázkou: „Naozaj verím, že mal Boh pravdu, keď nám povedal: ,Nie je dobre, že je človek sám‘?“

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

John Grondelski (Ph.D., Fordham) je bývalý prodekan Teologickej fakulty Univerzity Seton Hall v newjerseyskom South Orange. Všetky názory vyjadrené v tomto článku sú výlučne jeho.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.