Nie je žiadnym tajomstvom, že muži si v 21. storočí prechádzajú kolektívnou krízou. Čoraz menej z nich ide na vysokú školu, nájde si prácu alebo sa ožení a má deti; oveľa viac z nich pácha samovraždu, užíva drogy, sleduje porno a porušuje pravidlá. Ženy už celé desaťročia čoraz viac zatieňujú mužov v rozličných oblastiach a mnohé vlny feminizmu postupne nahlodávajú definujúce črty maskulinity.

Tomuto problému sa pokúša priamo postaviť senátor Josh Hawley vo svojej knihe Manhood (Mužnosť), kde ponúka cestu cez stigmy a zmätky, ktoré zatieňujú pravú maskulinitu. Mnohé patológie postihujúce mužov podľa neho pramenia z dnešných hodnôt alebo ich nedostatku. Kým v predchádzajúcich generáciách boli muži formovaní v kultúre, ktorá bola pevne kresťanská a jej prioritou bol rozvoj charakteru a zdravé spoločenstvá, dnešných mužov zvádza to, čo Hawley nazýva „moderný epikureizmus“, ktorý ich posiela na cestu pôžitkárstva, priemernosti a závislosti.

Hawley začína absolútnym prototypom maskulinity: Adamom. Od čias, keď bol Adam stvorený, je povolaný byť vodcom, „ktorý oddane slúži prácou v záhrade – chráni svoju rodinu, rozširuje chrám, zlepšuje svet a klania sa Bohu“. Svojou neposlušnosťou však nakoniec robí opak a ľudstvu zostáva iba pokúšať sa vytvoriť záhradu „vonku v tme“, bez Boha.

Potom Hawley ilustruje paralely medzi Adamom a dnešnými mužmi. Muži, žiaľ, stále robia tie isté chyby a stále dookola zažívajú ten istý osud ako prvý človek. Namiesto toho, aby bojovali s temnotou (chaosom modernej ideológie), rozširovali svoj chrám (domácu cirkev manželstva a detí), zlepšovali svet (prostredníctvom zárobkového zamestnania) a klaňali sa Bohu (nie sebe), sa poddávajú rozličným klamstvám a tak sa zriekajú svojej mužnosti.

Týchto slabých mužov je dosť ľahké kritizovať, no Hawley v druhej časti knihy ponúka cestu vpred s pomocou iných starozákonných hrdinov, konkrétne s príkladmi Abraháma, Jozueho, Dávida a Šalamúna.

Prvé dve roly, ktorým sa Hawley venuje, sú tie, ktoré dnešní muži buď odkladajú, alebo sa ich úplne vzdávajú: „manžel“ a „otec“. Pre obe tieto roly Hawley používa príklad patriarchu Abraháma, ktorý prijal Boží príkaz byť manželom a otcom pre svoj vyvolený národ. Manžel sa musí zaviazať chrániť manželku a starať sa o ňu. To isté platí aj o otcovstve, ktoré obsahuje aj ďalšie prvky pokory a obety.

Roly, ktorým sa venujú nasledujúce Hawleyho kapitoly, sú pre úlohy manžela a otca oporou. Nato, aby si muž dokázal plniť svoje povinnosti ako manžel, musí sa stať bojovníkom ochotným ísť do boja s temnotou. Toto už nie je samozrejmosťou v agresívne nekonfrontačnej kultúre, ktorá sa už od útleho veku snaží všetkých mužov spacifikovať a silu a odvahu označuje za prejavy „toxickej maskulinity“.

Hawley nás vedie k zamysleniu nad ďalšími dvomi rolami, na ktoré majú obhajcovia maskulinity sklon zabúdať: „staviteľ“ a „kňaz“. Muži sú stvorení pre prácu a bohoslužbu, no mnohí dnes už celé desaťročia nechodia do práce ani do kostola. Pokiaľ ide o prácu, nejde ani tak o to, že príliš veľa ľudí tvrdí, že práca je zlá, ako skôr o to, že ich príliš málo tvrdí, že je dobrá.

V kapitole o role kňazov Hawley uznáva, že keď chýba viera v Boha, život nielen stráca zmysel, ale často sa náhradou za pravé náboženstvo stáva nebezpečný utopizmus. Dejiny obsahujú množstvo príkladov ateistických režimov, ktoré tvrdili, že „oslobodia“ ľud od jeho predchádzajúcich presvedčení a zvykov, len aby mu nanútili prísnejšiu hierarchiu, ktorá o slobode nechce ani počuť. Ateizmus má do určitej miery ničivý vplyv aj na osobnej rovine, keď sa muži vzdávajú viery v Boha iba preto, aby vliali svoju dušu do nejakej neresti, ako je alkohol či opiáty.

Nakoniec Hawley ukladá mužom, aby sa stali „kráľmi“ – a ako príklad uvádza Šalamúna. Hawley chápe myšlienku kráľovstva ako príležitosť hovoriť o iných hodnotách, o slobode a sebaovládaní. Podobne ako Sokrates v Platónovom Štáte chápe kráľovstvo ako alegóriu na dušu. Na rozdiel od moderných epikurejcov, ktorí v záujme slobody propagujú „sebauspokojenie“ a „snahu o slasť“, Hawley vysvetľuje, ako tieto veci ľudí zväzujú a prekážajú im v pravej slobode, ktorá prichádza vďaka disciplíne a usporiadanej duši: „Keď si muž urobí poriadok v sebe, stáva sa tým, čím by mohol byť – a získava novú kontrolu nad vlastným životom. Získava slobodu.“

Zdá sa, že úprimní konzervatívci, a dokonca aj najmiernejší progresívci, nemajú knihe Manhood veľmi čo vytknúť. Veď to, že cnostný život predstavuje cestu k pravej blaženosti, tvrdil pred tisícročiami Aristoteles v Etike Nikomachovej a ďalej sa táto myšlienka rozvíjala v kresťanskej tradícii. Zaiste, je to dôležitá vec, ktorú treba pripomínať každej novej generácii mužov, no Hawley si to často príliš zľahčuje tým, že vkladá radikálnej ľavici do úst argumenty, ktoré potom poľahky vyvracia.

No aj keď Hawleyho celkový argument nie je veľmi presvedčivý, našťastie ho vyvažuje dobre napísanými príbehmi. Keďže vyrástol medzi kukuričnými poľami v malom kansaskom meste a chodil na katolícke školy, dokáže citlivo a vrúcne vyčariť pútavé scény. Vďaka príbehom o rodinných stretnutiach, vedení študentov na právnickej fakulte či trénovaní veslárskeho tímu v Anglicku je kniha čítavá a celkom dojemná. V tomto smere je veľkou výhodou i to, že Hawley je pomerne mladý. Aj ako starší mileniál niečo po štyridsiatke ukazuje, že dobrý život môžu žiť aj dnešné generácie mužov, a dokáže sa do nich vcítiť lepšie než väčšina ľudí.

Celkovo si Hawley zasluhuje obrovské uznanie, že sa vyjadruje k jednému z najväčších problémov 21. storočia. Dúfajme, že sa mu podarí prelomiť monopol, ktorý, zdá sa, majú uvrieskaní hulváti ako Andrew Tate a iní internetoví „influenceri“. Hawley možno nie je až taký nablýskaný či zábavný, ale je oveľa autentickejším obhajcom mužnosti, dá sa s ním ľahšie stotožniť a jeho slová vyznievajú pravdivo.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Auguste Meyrat je učiteľ angličtiny v okolí Dallasu. Má titul MA z humanitných vied a MEd z výchovného vedenia. Je redaktorom týždenníka The Everyman, napísal eseje pre stránku The Federalist, pre časopisy The American Thinker a The American Conservative, ako aj pre Dallaský inštitút pre humanitné vedy a kultúru.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.