Štyri poznámky k výsledku amerických volieb, ktoré budú mať veľký dosah nielen na USA, ale aj na ďalšie regióny vo svete vrátane nás v strednej Európe.

1. Čo sa vlastne stalo v USA?

Donald Trump opäť fascinuje tým, ako vie pochovať papierové predpoklady. V roku 2016 šokoval víťazstvom nad Hillary Clintonovou, hoci mal jasne prehrať. Tentoraz vstupoval do volieb ako mierny favorit, takže jeho výhra neprekvapuje, pozoruhodný je však rozsah jeho víťazstva. Renomované agentúry už celé týždne a posledné dni merali, že sily Trumpa a Kamaly Harrisovej sú veľmi vyrovnané a rozdiely v jednotlivých kľúčových štátoch sú len v rámci štatistickej chyby.

Trump napokon vyhral vo všetkých siedmich swing states, i keď v princípe sa dá povedať, že agentúry v týchto štátoch netriafali až tak vedľa: niekde vyhral o percento či dve, nečakané je len to, že sa mu to podarilo v každom takzvanom nerozhodnom štáte.

Pozoruhodné však je, čo sa udialo po celej Amerike: už keď začali prichádzať prvé výsledky, v štáboch demokratov so zdesením sledovali, že aj na bohatých predmestiach so vzdelanou populáciou, kde mala Harrisová celkom prevalcovať Trumpa, bol jej náskok značne nižší, než sa čakalo. Napokon sa ukázalo, že nešlo len o lokálne výkyvy, ale o celoamerickú vlnu.

V štáte New York, ktorého súčasťou je aj mesto New York, získal Trump takmer 45 percent hlasov, čo je pre republikánskeho kandidáta v podstate senzačný výsledok. Podobný zisk v tomto štáte naposledy získal George Bush starší v roku 1988, odvtedy sa tu republikáni trápili s výsledkami hlboko pod 40 percent. Len Bush junior, ktorý v roku 2004 deklasoval Johna Kerryho, tu dosiahol aspoň 40 percent.

Trump šokoval na severovýchode aj v ďalšom štáte – v New Jersey, ktoré susedí s New Yorkom a rovnako bolo dosiaľ neohrozenou baštou demokratov. Tam ho volilo takmer 47 percent miestnych, len o päť percent menej než Harrisovú, hoci naposledy ho tu porazil Biden o 16 percent, podobne ako predtým Clintonová. Obama tu svojho času vyhrával nad republikánmi aj o 18 percent.

Donald Trump však zmenil politickú mapu aj v štátoch, ktoré ešte nie tak dávno patrili medzi takzvané swing states, no posledné roky sa prikláňali k republikánom. Na Floride vyhral dvakrát Obama, v roku 2016 tu porazil Trump Clintonovú o 1,2 percenta, teraz však preskočil Harrisovú o rovných 13 percent. Inak povedané, dominoval tu nad ňou viac než ona nad ním v liberálnom New Yorku. To isté platí aj o Ohiu, v nultých rokoch bol Bush šťastný, že tu zvíťazil o dve-tri percentá, Ohio si potom vzal Obama, Trump tu však teraz porazil Harrisovú o celých 11 percent.

Podobné voličské presuny sa diali na celom území USA vrátane západného pobrežia. V progresívnej Kalifornii, kde získal Trump v roku 2016 len vyše 31 percent, má zatiaľ (v čase písania tohto textu je prepočítaných okolo 60 percent hlasov) 40 percent.

Neprekvapuje, že Trump porazil Harrisovú v počte voliteľov z jednotlivých štátov, teda v špecifickom volebnom systéme, ktorý viac zvýhodňuje republikánskych kandidátov, ale to, že dosiahol výrazne viac hlasov v absolútnych číslach voličov. Od tejto méty bol Trump vždy značne vzdialený: v roku 2016 síce porazil Clintonovú, no tú volilo o tri milióny Američanov viac, pred štyrmi rokmi zas Bidena volilo o sedem miliónov Američanov viac než Trumpa. Tentoraz sa karta obrátila, predbežný odhad je, že Trumpovi odovzdalo hlas o 1,5 milióna Američanov viac než Harrisovej.

Už teda celkom neplatí naratív o rozdelenej Amerike na bielych, rurálnych, menej vzdelaných a starších Američanov a tých druhých, ktorí volia inak. Trump bodoval aj medzi vzdelanými a na liberálnych predmestiach.

Čo sa teda stalo?

Určite platí, že tak ako bola veľkým spojencom Bidena v roku 2020 frustrácia z covidu, Trumpovi zas pomohla inflácia. Americká ekonomika síce rastie a nezamestnanosť je nízka, ale Američania boli posledné dva-tri roky vystresovaní z vyšších cien, a hoci inflácia už klesá k dvojpercentnému cieľu, obraz zlyhania za Bidena a predtým úspešných čias za Trumpa bol veľmi silný.

Nemenej podstatné bolo aj zlyhanie demokratov, ktorí proti Trumpovi stavali až trestuhodne slabých kandidátov.

O Bidenovi jeho okolie už dva roky vedelo, že jeho mentálne kapacity slabnú, napriek tomu z toho ani liberálne médiá neurobili včas väčšiu tému. Skôr sa to tutlalo, lebo všetci v liberálnom tábore už boli zmierení s Bidenovou kandidatúrou s tým, že o jeho kognitívnom úpadku sa netreba rozširovať, lebo to len pomôže Trumpovi.

Potom prišla na konci júna debata Trump – Biden, v ktorej pôsobil 78-ročný republikán proti 81-ročnému prezidentovi takmer ako svieži mladík. Bidenov štáb už nevedel problém zakryť a liberálne noviny v početných textoch opisovali, že Biden nemal len veľmi zlý deň, ale jeho výkon zodpovedal reálnemu stavu, ktorý sa najmä od minulého roka čoraz viac zhoršuje.

Tlak médií aj zvnútra demokratov prinútil Bidena odstúpiť. Liberálna tlač následne vyzývala stranu, aby usporiadala bleskové primárky a pokúsila sa vybrať kandidáta s najväčšou šancou vyhrať.

Ale novú situáciu šikovne využila dovtedy značne nepopulárna viceprezidentka Kamala Harrisová, ktorá si zorganizovala podporu nielen Bidena, ale aj kľúčových demokratov, a takmer cez noc sa stala vyzývateľkou Trumpa.

Zvyšok príbehu už poznáme – hoci demokratické jadro voličov a časť redakcií ovládla eufória, postupne sa odhaľovali jej slabiny: vyhýbala sa spontánnym rozhovorom, na rozdiel od Trumpa nevyhľadávala prostredia, kde čelí predsudkom. Rovnako bolo ťažko pochopiteľné, prečo Harrisová odmietla prísť na tradičnú charitatívnu večeru, ktorú od roku 1945 organizuje katolícka cirkev, kde si jednotliví kandidáti uťahujú zo seba a svojich protivníkov a účasť sa považuje za milú povinnú jazdu.

Politická slabosť a ideologická uzamknutosť tak spôsobili, že aj napriek masívnej kampani s vynaložením obrovských peňazí demokrati až takto jednoznačne prehrali s kandidátom, ktorý je pritom väčšine Američanov nesympatický a ako osoba nedôveryhodný.

2. Viac než potraty fungovala migrácia

Kamala Harrisová stavila kartu najmä na voličky – ženy, ktoré boli znepokojené tým, že po rozsudku Najvyššieho súdu spred dvoch rokov viaceré republikánmi ovládané štáty zvyšovali ochranu nenarodených detí. Alebo, povedané inak, sprísňovali potratovú legislatívu. Demokrati urobili z ohrozenia takzvaných reprodukčných práv top tému svojej kampane, čím dostali pod tlak Trumpa, keďže aj nemalá časť jeho voličov/voličiek patrí skôr do tábora takzvanej slobody voľby.

Aj preto Harrisovej štáb dúfal, že k voľbám pritiahne čo najviac žien, obzvlášť mladých žien, ktorým okrem reštrikcií v prístupe k potratom prekáža aj mačistická kultúra okolo Trumpa.

Lenže hoci sa vo viacerých štátoch súbežne s voľbami konali aj referendá o liberalizácii potratovej politiky, ktoré získavali väčšinovú podporu, Trumpovi a republikánom téma potratov zjavne neublížila.

Podľa exit pollov volilo síce Harrisovú celkovo viac žien (54 percent), ale bol to pre ňu menší náskok, než sa čakalo.

Na druhej strane Trumpovi sa nadmieru darilo medzi hispánskymi voličmi (45 percent), pritiahol ich k sebe ešte o jedno percento viac než George Bush v roku 2004, keď sa považovalo za malú senzáciu, že republikán získal až toľko Hispáncov.

Zjavne viac než potraty bola hnacím motorom k volebným urnám migrácia.

Za Bidena sa táto oblasť vymkla z kĺbov, keď cez americko-mexickú hranicu prešli každoročne dva až tri milióny nelegálnych migrantov, oveľa viac než predtým za Trumpa. Vo volebnom roku sa demokrati napokon spamätali, ilegálne prechody padli nadol, ale to už nič nezmenilo na oprávnenej kritike republikánov, ako túto tému katastrofálne nezvládli.

Mnohí Hispánci žijú v južných štátoch, kde problém nelegálnej migrácie intenzívne pociťujú – aj to sa významne podpísalo pod úspešným ťažením Trumpa naprieč všetkými etnickými aj sociálnymi skupinami.

Samozrejme, Trumpovi sa výdatne darilo medzi mužmi, bielymi aj hispánskymi. A tu sa dostávame k ďalšiemu problému Harrisovej a progresivizmu vôbec. Ezra Klein, významný liberálny komentátor z New York Times, to pomenoval po zverejnení prvých výsledkov volieb: demokrati si celé roky nevšímali, ako rastie nevraživosť mladých mužov voči ich strane, a liberálne kruhy sa nevedeli normálne rozprávať o maskulinite, vždy k nej pridávali slovo „toxická“. Vychvaľovanie ženskej sily a, naopak, kritika mužskej kultúry viedli podľa Kleina k tomu, čo dnes s údesom zistili americkí liberáli pri pohľade na volebnú mapu.

Je otázka, čo vlastne táto porážka spraví s americkým progresivizmom, ktorého neblahý intelektuálny aj politický vplyv siaha aj k nám do Európy a v niečom aj na Slovensko. Pragmatici v Demokratickej strane najneskôr dnes pochopili, že je to slepá ulička.

Ale otázne je, ako si to vyhodnotia liberálne médiá či ľudia v akademickom svete, či sa ešte viac zapuzdria vo svojich bublinách alebo prevážia silnejúce hlasy, že s bojom za neustále nové práva novovznikajúcich menšín sa to celkom prepálilo.

Nedobrou predzvesťou je, že progresivizmus získaval vo verejnom priestore na sile práve za Trumpa v rokoch 2016 – 2020, keď Trumpovo hulvátske správanie opačný extrém skôr posilňovalo, než tlmilo.

Dobrou známkou je, že progresívci už nepôsobia ako hnutie s vitálnou silou, ale ako mierne vyčerpaná, ustupujúca, hoci stále veľmi hlučná menšina.

3. Moja osobná poznámka: Zhruba od konca vlády Georgea Busha som si želal, aby americkí republikáni prehodnotili niektoré svoje politiky, ktoré mali negatívny dosah na stabilitu vo svete a aj na politické myslenie u nás.

Zahraničná politika neokonzervatívcov, ktorá viedla ku katastrofálnej vojne v Iraku a k naivným predstavám o nastolení demokracie na Blízkom východe, rozpútala nielen zlé vojny, ale bola aj príčinou nárastu rôznych konšpiračných teórií, ktoré podnecovali antiamerikanizmus aj u nás.

Rovnako bola škodlivá aj iluzórna predstava o kapitalizme a slobodnom obchode, ktorá si nielen v Amerike nevšímala, čo robí s domácim priemyslom a mnohými pracovnými miestami až prílišná otvorenosť voči Číne. Po finančnej kríze aj po zistení, že ekonomická liberalizácia v Číne a rastúca obchodná výmena s rastúcou veľmocou nevedie automaticky k rozmachu demokracie, nastalo vytriezvenie.

Bol to práve Trump, ktorý svojím prirodzeným inštinktom zachytil vrenie v spoločnosti a nastolil témy, ktorými v poslednej dekáde ovládol diskurz v Amerike a určovať ho bude aj nasledujúce štyri roky.

Trumpizmus bol logickou a vo viacerých ohľadoch správnou odpoveďou na chyby predošlých dekád, intelektuálne ho dnes najlepšie stelesňuje a ďalej rozvíja budúci viceprezident J. D. Vance.

Žiaľ, a to už vieme posledných desať rokov, nositeľom tohto obratu je človek, ktorý svojím (anti)charakterom, narcizmom a sklonom k autoritárstvu priniesol okrem nádejí na zmenu aj celkom nové hrozby.

Aj preto majú dnes mnohí konzervatívci tak trochu schizofrenické pocity.

4. Najdôležitejšie však je, aká bude reálna politika Trumpovej administratívy a ako sa to dotkne nás.

Politika zadržiavania Číny v ekonomickej aj vo vojenskej oblasti je sama osebe správna. Trump však v kampani hovoril o drakonických clách nielen proti Číne, ale aj na všetok dovážaný tovar z Európy. Rozpútanie veľkej obchodnej vojny by ublížilo práve malým otvoreným ekonomikám, akou je tá naša. Na druhej strane nový akcent v zelenej a energetickej politike sa môže preniesť aj cez Atlantik do pregreendealovanej EÚ.

Najviac nás však bude zaujímať politika Trumpa voči Rusku a Ukrajine, kde sú namieste obavy, ale aj istá nádej, ako o tom dnes písal kolega Jozef Majchrák.

Jedinou istotou je, že nás s Donaldom čakajú vzrušujúce časy.