Ministerstvo školstva v rámci svojho plánu Veľký skok vpred plánuje znížiť normatívny príspevok pre deti navštevujúce súkromné školy o 20 percent. Ide o významnú zmenu, ktorú ministerstvo obhajuje potrebou „spravodlivosti“. Spravodlivosť je však veľmi ohybný pojem a pravdepodobne sa nezhodneme na všetkých kritériách spravodlivosti ani na ich významnosti.

Poďme preto radšej diskutovať o faktoch, ktoré sú normatívne neutrálne. Pozrime sa na to, do akej situácie táto zmena dostane súkromné školy.

Po novom budú mať súkromné školy na výber dve možnosti. Buď budú fungovať ako doteraz a dostanú o 20 percent nižší normatívny príspevok, to znamená na žiaka o 500 eur ročne menej, alebo prestanú vyberať poplatky a budú dostávať 100 percent normatívu. Pre nezainteresovaného človeka to môže vyzerať „fér“ – súkromné školy majú na výber. Nikto ich do ničoho nenúti. Buď jedno, alebo druhé.

No minimálne od napísania známeho románu Williama Styrona vieme, že nie každá voľba je skutočnou voľbou. Sofiina voľba je situácia, pri ktorej neexistuje dobré východisko. A to platí aj pre Druckerovu dilemu, ktorú pre súkromné školy pripravil. Posúďte sami, medzi čím si má priemerná súkromná škola vybrať.

V prvej alternatíve ministerstvo školstva škole zníži normatívny príspevok na jej žiakov o 20 percent a ona môže naďalej vyberať poplatky. Keďže však poplatky tvoria vo väčšine prípadov výrazne menšiu časť zdrojov v porovnaní s normatívom, školy ich budú musieť zvýšiť oveľa viac než o 20 percent. Predpokladajme, že naša súkromná škola vyberá ročne 200 eur od každého žiaka. V takom prípade bude musieť poplatky zvýšiť minimálne dvaapolkrát, aby kompenzovala stratu normatívu. Ak čitateľ týchto riadkov niekedy podnikal, vie si predstaviť, čo znamená pre poskytovateľa služieb náhle zvýšiť ceny pre zákazníkov o 150 percent.

V druhej alternatíve sa súkromná škola môže rozhodnúť, že sa stane „verejným poskytovateľom“, čím si ponechá 100 percent normatívu, ale stratí možnosť vyberať poplatky. V tom prípade však nastáva iný problém.

Na rozdiel od verejných škôl nemá súkromná škola bezplatné priestory a musí si ich zabezpečiť na realitnom trhu, kde nič nie je zadarmo. Aj keď jej teda ostane celý normatív, priemernej súkromnej škole so 150 žiakmi bude chýbať približne 30 000 eur ročne na zabezpečenie priestorov. Súkromné školy sú často malé, rodinné „podniky“, ktorých majitelia nejazdia na luxusných SUV. Pre nich je 30 000 eur ročne existenčný problém.

Samotný minister Tomáš Drucker navyše pri téme zabezpečenia priestorov, jemne povedané, zavádza, úprimne povedané, klame. V rozhovore uviedol, že súkromné školy vynakladajú na nájomné ročne 3,1 milióna eur. V skutočnosti mu jeho analytici vypočítali, že ide o 11,7 milióna eur, pričom 3,4 milióna eur je len „účtovne“ hradených zo školného.

Navyše toto číslo je určite podhodnotené, pretože vychádza z administratívnych údajov vypĺňaných samotnými školami, ktoré do položky „nájomné“ automaticky nezahŕňajú všetky náklady na priestory – od opráv a údržby až po investície.

Súkromné školy sú často malé, rodinné „podniky“, ktorých majitelia nejazdia na luxusných SUV. Pre nich je 30 000 eur ročne existenčný problém.

Za analyticky nesprávne považujem aj porovnávanie tejto sumy s celkovými vybranými poplatkami súkromných škôl, ktoré dosahujú 44 miliónov eur. Minister určite čítal revíziu výdavkov, kde samotní analytici upozorňujú, že výber týchto poplatkov je značne nerovnomerný. Väčšina škôl vyberá poplatky vo výške 0 až 100 eur ročne, zatiaľ čo veľmi malá časť škôl vyberá veľmi vysoké poplatky. Štatisticky povedané, distribúcia výberu poplatkov je silne vychýlená doprava.

Naopak, pri distribúcii nákladov na nájomné môžeme očakávať viac normálne rozdelenie. Inými slovami, na priemernej škole skutočne použijú väčšinu školného na nájomné, hoci celkové sumy sa môžu líšiť.

V komentári k návrhu sa síce dočítate, že samosprávy by mali „pomôcť“ súkromným školám s financiami na prevádzku. Ale v doložke dosahov nenájdete v budúcich výdavkoch samospráv ani euro. Aj tento rok by obce mali celkovo skončiť v deficite, určite nebudú mať záujem financovať konkurenciu nimi zriaďovaných škôl.

Vráťme sa tak k Druckerovej dileme ponúknutej súkromným školám:

Buď vám znížime normatívny príspevok o 20 percent a vy budete musieť zvýšiť poplatky dvaapolkrát.
Alebo vám ponecháme celý normatív, ale nebudete môcť vyberať školné a bude vám chýbať približne 30 000 eur ročne na priestory.

Čo si vyberiete? Čo by ste robili vy, keby ste boli majiteľom súkromnej školy?

Pri takýchto dilemách nie je správnym prístupom nariekať nad jednou alebo druhou možnosťou. Správnym prístupom je poukázať na nesprávnosť samotnej existencie tejto dilemy. To isté treba urobiť aj v prípade Druckerovej dilemy.

Je to zlý návrh, ktorý nič nerieši vo vzťahu k nekvalitnému vzdelávaniu pre deti zo znevýhodneného prostredia. Nič nerieši z pohľadu verejných financií. Nič nerieši z pohľadu chýbajúcich učiteľov. Nič nerieši z pohľadu kurikulárnej reformy. Jediné, čo tento návrh robí, je, že stavia súkromné školy pred Sofiinu voľbu.