V diskusiách o navrhovanej reforme školstva postupne vyplávali na povrch zámery a ciele jej autorov, ktoré neboli hneď zrejmé z dôvodových správ a legislatívneho znenia. A je to ešte horšie, než som si pôvodne myslel. Diskusia sa spočiatku sústreďovala na finančnú diskrimináciu žiakov neštátnych škôl. To je samo osebe nesprávny krok, ale k tomu autori reformy postupne vysvetlili, prečo má dôjsť k zníženiu normatívu pre neštátne školy. Kľúčovým pojmom sú školské obvody.

V novom návrhu zákona je stanovené, že každá verejná škola musí mať definovaný jeden školský obvod, z ktorého je povinná prijímať žiakov. Tieto obvody sa nemôžu prekrývať. Do tohto systému chce ministerstvo začleniť aj neštátne školy, a preto im sľubuje, že im nezníži financovanie o 20 percent, ak sa stanú „verejným poskytovateľom“, a teda súčasťou školských obvodov.

Minister školstva a jeho podporovatelia očakávajú, že táto zmena prinesie „poriadok a jasné pravidlá“. To znamená, že každý rodič bude vedieť, kam patrí jeho dieťa a že tam preň vždy bude miesto. Tým sa má zvýšiť dostupnosť vzdelávania. (Mimochodom, o tom, že existuje problém s dostupnosťou, neexistujú žiadne analýzy, dáta ani dokumenty a minister v diskusiách hovorí len o anekdotických príkladoch a že im na ministerstvo „píšu rodičia“.)

Na prvý pohľad sa táto zmena nemusí javiť ako revolučná. Ministerstvo školstva nezavádza povinné školské obvody, ako je to napríklad v USA. Nenastavuje povinnosť deťom navštevovať konkrétnu školu, ale povinnosť školy prijať dieťa z jej obvodu.

V skutočnosti však táto zmena môže pre značnú časť rodičov znamenať, že ich dieťa sa nedostane do školy, ktorú preferujú (mimo spádového školského obvodu). Dôvodom je, že školy budú musieť prijať žiakov zo školského obvodu, ktorý im určia úradníci, obce alebo mestá, a logicky tak zostane menej miesta alebo dokonca žiadne miesto pre deti z iných obvodov. De jure teda rodičom nikto nebude zakazovať ani prikazovať, kam môžu svoje deti zapísať. Systém školských obvodov a kvót však bude nastavený tak, že de facto môžu túto možnosť stratiť, pretože pre ich dieťa nebude miesto.

Druckerov plánSú obavy cirkevných škôl v súlade s realitou?

Peter Beňa

Toto však nepovažujem za najhorší aspekt nového návrhu školských obvodov. Za najhorší považujem výrazný negatívny vplyv na motiváciu aktérov v školstve. Vytváranie samostatných oddelených obvodov pre každú školu potlačí aj to málo zdravej konkurencie, ktorá medzi školami doteraz existovala. Vďaka tomu, že obvody v navrhovanej podobe neexistovali a rodičia v mestách zapisovali svoje deti na rôzne školy podľa vlastných preferencií, existovala v spoločnosti informácia o tom, ktoré školy majú kvalitnejšie vedenie, ktoré dokážu lepšie riadiť učiteľov a poskytovať kvalitné služby.

Táto informácia tlačila na rozširovanie kapacít kvalitných škôl, k zakladaniu nových škôl v oblastiach, kde kvalitná škola nebola, a motivovala nekvalitné školy k zlepšeniu služieb. Systém tak poskytoval aspoň akú-takú spätnú väzbu.

Keď sa zavedú povinné školské obvody pre každú školu, proces získavania informácií o kvalite škôl a vytvárania konkurenčného tlaku zanikne. Nahradia ho politici a úradníci, ktorí určujú školské obvody. Tí dokážu od stola zabezpečiť dopyt aj menej kvalitným školám tým, že vhodne upravia hranice obvodov.

Keď sa zavedú povinné školské obvody pre každú školu, proces získavania informácií o kvalite škôl a vytvárania konkurenčného tlaku zanikne.

Táto reforma negatívne zasiahne aj motiváciu rodičov. Na Slovensku politici a odborníci na vzdelávanie opakovane poukazujú na to, že vzdelávanie nie je dostatočne prioritnou témou a že mu ľudia neprikladajú patričnú dôležitosť a pozornosť. Jednou z príčin je to, že rodičia majú len obmedzený vplyv na to, aké vzdelanie vyberú svojim deťom. Všetky školy – vrátane neštátnych – musia totiž dodržiavať Štátny vzdelávací program a spĺňať viac než 750 regulácií, ktoré určujú každý aspekt ich fungovania.

Nový návrh oberá týchto demotivovaných rodičov o ďalšiu možnosť ovplyvniť vzdelávanie, ktoré ich deti dostanú. Je to ďalší krok k tomu, aby sa rodičia stali nesvojprávnymi používateľmi vzdelávacích služieb – ešte viac sa z nich stanú pasívni účastníci, ktorí nemusia vyvíjať žiadnu aktivitu a majú iba poslušne poslať svoje dieťa do školy, do ktorej ho zaradil úradník v meste.

Taktiež považujem za nesprávne robiť zo školských obvodov tému číslo jeden, pretože tým presmerovávame pozornosť na tzv. „hry s nulovým súčtom“. To sú hry, pri ktorých, aby jedna strana získala, musí druhá stratiť.

Ministerstvo vyvoláva dojem, že existujú kvalitné a nekvalitné školy a že časť populácie si dnes uzurpuje miesta v kvalitných školách, zatiaľ čo ostatným zostávajú len nekvalitné. Preto príde úradník a prekreslí obvody, aby tomu zabránil. Úradník s perom a pravítkom však nedokáže zlepšiť celkovú úroveň kvality škôl. Dokáže len poprehadzovať deti, čím rozohrá hru s nulovým súčtom.

Na Slovensku by sme mali upriamiť pozornosť na hry s kladným súčtom – hľadať riešenia, ako čo najviac zlepšiť čo najviac škôl. Ako v maximálnej miere rozvinúť potenciál všetkých detí. Keby bol toto problém, ktorý rieši ministerstvo školstva, tak by mu ani nenapadlo začať penalizovať neštátne školy. Ale skôr hľadať spôsoby, ako zlepšiť verejné školy – či už tie nekvalitné a zlyhávajúce, alebo aj tie kvalitné verejné školy – lebo aj také sú. Namiesto toho sa bude riešiť, kto, kde a ako nakreslí hranicu obvodu.

Kam až môže viesť obsesia so školskými obvodmi, vidíme na príklade z USA. V súčasnosti sú tam veľké rozdiely v (ne)kvalite verejných škôl, čo motivuje ľudí, aby sa sťahovali do oblastí s kvalitnejším vzdelávaním, no žiadnym spôsobom to nepomohlo deťom z generačnej chudoby.