Zimná olympiáda v Pekingu Opojný medailový úspech zakryl všeobecný podpriemer

Opojný medailový úspech zakryl všeobecný podpriemer
Zlatá Petra Vlhová. Foto: TASR/AP
Olympijský oheň v Pekingu zhasol. Slovensko ešte zaslúžene oslavuje najlepších, ktorých je však žalostne málo.
 
Vypočuť článok
Zimná olympiáda v Pekingu / Opojný medailový úspech zakryl všeobecný podpriemer
0:00
0:00
0:00 0:00
Peter Kravčák
Peter Kravčák
Má za sebou trinásť rokov práce v regionálnych médiách. Vyštudoval žurnalistiku, v ktorej absolvoval aj doktorandské štúdium na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku, kde aktuálne pôsobí ako vedúci katedry.
Ďalšie autorove články:

Euro do 21 rokov Sklamanie z výsledku, radosť z hry, hrdosť na výkony

Euro do 21 rokov Väčší turnaj vo futbale už u nás byť nemôže. Hrať sa bude aj na ihrisku tímu zo 6. ligy

Politika, zásnuby aj amputácia Na záver sa hovorilo o hrách novej éry. Paríž priniesol nezabudnuteľné okamihy, ktoré tvorili históriu

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Naplnenie náročných očakávaní v podobe medailového umiestnenia Petry Vlhovej – najlepšej slovenskej športovkyne súčasnosti –, ale aj prekonanie olympijského „prekliatia“ a senzačný bronzový úspech momentálne azda najpopulárnejšieho slovenského športu.

To sú dva leitmotívy, ktoré prekryli všetko ostatné, čo sa za 17 dní v ďalekom Pekingu udialo.

Olympijská šampiónka chce zostať aj na svetovom tróne

Emočne nabité víťazstvo famóznej Petry Vlhovej v slalome prinieslo na Slovensko obrovskú radosť. Po Anastasii Kuzminovej, ktorá prišla z Ruska, aby v slovenských farbách získala neuveriteľné tri zlaté a tri strieborné medaily v biatlone, ide o prvé zlato rodenej Slovenky zo ZOH v ére samostatnosti.

Celkovo je to však už náš piaty najcennejší kov. Ku zlatým medailistom – Slovákom – treba prirátať aj Ondreja Nepelu v Sappore 1972.

Všetci sme nejaký úspech v podaní Petry vlastne čakali, ale kým ho nevybojovala v pote tváre a nápore všetkých papierových predpokladov priamo na trati, všetok ten tlak očakávania – verejnosti, tímu, fanúšikov, ale najmä samej seba – musela niesť na svojich pleciach len a len sama.

My si ho síce môžeme skúsiť predstaviť, ale to je asi tak všetko. Zažiť ho nikto z nás nedokáže. O to väčšia pochvala a poďakovanie pre šampiónku, ktorá v pretekoch, ktoré sú jednorazové, potvrdila svoju extratriedu a nabila na chvíľočku pozitívnou energiou medziľudsky rozhádané Slovensko.

No vcítiť sa do kože 26-ročnej Liptáčky by sme sa aspoň na okamih mali pokúsiť, aby sme si dokázali vysvetliť Petrin následný olympijský ústup.


Petra Vlhová počas víťaznej jazdy. Foto: TASR/AP

Vlhová mala na svojej strane pozitívnu emóciu zo skvelého výkonu v 2. kole slalomu, opadnutie obrovských očakávaní, ktoré už naplnila, enormnú podporu a ošiaľ verejnosti, mentálne zlomenú najväčšiu súperku Mikaelu Shiffrinovú a pred sebou kombináciu, kde patrila k favoritom.

Preteky v kombinácii boli v Pekingu navyše pravdepodobne poslednými v histórii a súťažilo sa o posledný zápis medzi „nesmrteľných“. Netreba dvakrát spomínať, že olympiáda je raz za štyri roky a nikto nevie, čo bude v Taliansku 2026. Byť na špici tak dlho, nielen v lyžovaní, nie je samozrejmé.

Napriek tomu sa rozhodla olympiádu zabaliť, nepokúsiť sa o ďalší cenný kov a sústrediť sa na obhajobu veľkého glóbusu vo svetovom pohári. Vlhová vymenila jeden pokus o medailu za 10 pokusov na dobytie svetového pohára.

Kým ďalší cenný kov v Pekingu bol otázkou dvoch vydarených jázd (preteky v kombinácii tvorí zjazd a slalom), na dobehnutie 17-bodového manka Shiffrinovej vo svetovom pohári má ešte 10 pretekov, presnejšie 15 jázd (v zjazde a Super G sa ide len jedno kolo). Po zisku aj jednej medaily má momentálne veľký glóbus pre Petru väčšiu cenu.

Najviac však zavážila spomínaná fyzická a mentálna únava z vypätia, ktorým si Vlhová na ceste za vytúženým zlatom prešla. K tomu športové aj nešportové podmienky v Pekingu, ktoré jej evidentne nesedeli, a rozhodnutie, ktoré na chvíľu sklamalo slovenskú športovú verejnosť, bolo na svete.

O avizovanom zranení sa netreba baviť, pretože Petra sama potvrdila, že v pretekaní ju neobmedzuje.

Zlatý bronz pre slovenský hokej

Štafetu športových očakávaní plynulo na seba prevzali hokejisti. Po sklamaní z prvých dvoch stretnutí, ktoré zjavne potrebovali zverenci Craiga Ramsayho na zohratie sa, prišli konečne výkony, ktoré sme už síce poznali, ale keď začali prinášať aj výsledky, všetko vyzeralo zrazu krajšie a očarujúcejšie.

Systém olympijského turnaja je o jednom zápase. Ibaže tých zápasov je hneď niekoľko a každý nezvládnutý znamená koniec. Začína sa po základných skupinách – Slováci padli do osemfinále, kde sme narazili na Nemcov, s ktorými vyhrávať na veľkých turnajoch veľmi nevieme.

Víťazstvo 4 : 0 a najmä predvedený dominantný výkon zdvihli obočia na celom Slovensku. A potom to už poznáte. Infarktový záver s Američanmi a úspešné nájazdy, prehra s naším výsledkovo neobľúbeným súperom Fínskom a takmer dokonalý a bronzom odmenený výkon v záverečnom dueli so Švédskom.

„Vidieť skupinu hráčov dať sa takto dokopy a ťahať za jeden povraz bolo skvelé. Byť toho súčasťou, i keď nie som hráč, vidieť to, cítiť to bolo veľmi vzrušujúce,“ povedal kanadský tréner Craig Ramsay, ktorý zisk bronzu zo Slovákmi zaradil vyššie ako Stanley Cup, na ktorý si siahol ako asistent trénera s Tampou Bay v roku 2004.

Mladí slovenskí hokejisti poslali domov toľko eufórie, ako sme nezažili od Helsínk 2003 a 2012 alebo Petrohradu 2000, no a chvíľku všetci tí, čo zažili zlatý Göteborg 2002, mali azda v hlave aj tieto krásne spomienky.

Ešte väčší význam má toto víťazstvo pre mladú generáciu slovenských športovcov – obzvlášť hokejistov. Tá súčasná unisono tvrdí, že vyrástla práve na úspechoch, ktoré sme menovali.

Čerstvá je myšlienka dnes už 17-ročnej slovenskej hokejovej hviezdy Juraja Slafkovského, ako dopozeral zápas slovenských hokejistov vo Vancouveri 2010 a išiel do škôlky (najskôr zrejme do postele spať, ale na detailoch si v týchto momentoch iste nepotrpíme).

Mladí slovenskí hokejisti potrebovali vidieť úspech, ktorý bude magnetom pre ich ďalšie snaženie. Teraz vedia nielen z rozprávania otcov a starých videí, že tréningy a obeta majú zmysel, že okrem disciplíny na klzisku treba mať poriadok v hlave a že aj malé Slovensko dokáže vyrobiť v športe svetové úspechy.

Nuž a pre nás, strednú a staršiu generáciu, má tento úspech ešte jeden atribút. Náplasť za skvelé olympijské turnaje v Lillehammeri, Turíne a Vancouveri, kde sme to napriek fantastickým výkonom a výbornej partii hokejistov nedotiahli až na medailu.

V neposlednom rade je to aj malá športová satisfakcia za Nagano či Salt Lake City, kde Slovensko neprešlo kvalifikáciou, ktorá sa hrala už priamo pod piatimi kruhmi. Podľa špeciálnych pravidiel sa na nej nemohli zúčastniť hráči z NHL, respektíve nie toľko, koľko by sme potrebovali, a náš z „Európanov“ poskladaný káder to na rozdiel od Pekingu nezvládol.


Bronzová hokejová radosť. Foto: TASR/AP

Za úspechom Slovenska je viacero faktorov a tým najvyššie postaveným je tímový výkon a súdržnosť za každých okolností. Každý tím však ťahajú aj jednotlivci. Juraj Slafkovský ovládol so siedmimi gólmi nielen streleckú tabuľku, ale i tabuľku produktivity.

Patrik Rybár sa stal s dvomi čistými kontami a percentuálnou úspešnosťou v 17 odchytaných tretinách na úrovni omračujúcich 96,58 percenta najlepším brankárom. Obaja sa dostali do najlepšej päťky turnaja.

Len pre osvieženie: niečo podobné sme zažili v legendárnom Lillehammeri 1994. Prví traja hráči v tabuľke produktivity boli Slováci: Pálffy, Šatan, Šťastný. Peter Šťastný bol navyše medzi najlepšou päticou hráčov turnaja, a to sme skončili v Nórsku na 6. mieste.

Vo Vancouveri 2010 boli na čele kanadského bodovania dvaja Slováci: Pavol Demitra a hneď za ním Marián Hossa. Na turnaji plnom hviezd kanadsko-americkej NHL. Demitra sa dostal do najlepšej päťky olympiády. Slovensko obsadilo 4. miesto.

Čeliť treba aj slabším výsledkom

Peking 2022 však nebol zo slovenského pohľadu len o medailách a rozprávkach so šťastným koncom. Rozprávať by o tom vedeli biatlonistky – reprezentantky nášho najúspešnejšieho športu zo zimných olympiád (3 – 3 – 1).

Paulína Fialková síce dosiahla v individuálnych disciplínach na 10. a 14. miesto, čím takmer naplnila očakávania, no v gradujúcom bežeckom výkone zostala pachuť z neúspešnej streľby, ktorá zakaždým pochovala väčšie nádeje.

Rozprávať by o tom vedela jej sestra Ivona, ktorá zabehla v stíhacích pretekoch 3. najrýchlejší čas celého štartového poľa, no napriek tomu bola na 36. mieste. Pretože mala sedem streleckých chýb. Aj o tom je biatlon.

Výkony a v dvoch štartoch aj výsledky Paulíny Fialkovej sú tým jediným zo zvyšku, čo znesie prísnejšie kritériá na našich športovcov. Čiastočne ešte 15. a 16. miesto súrodencov Žampovcov v obrovskom slalome, čím dosiahli sezónne maximum. No Adam už vie, ako chutí aj top 10 na svetovom fóre, čo sa mu podarilo v Soči 2014.

Biatlonová diera za Anastasiou Kuzminovou bola väčšia, no za sestrami Fialkovými je už priepastná. Henrieta Horvátová a Veronika Machyniaková sú síce mladšie, no už vo veku, keď by mali ukazovať potenciál. V Pekingu to umiestneniami v poslednej dvadsiatke štartového poľa nevyšlo.

Ešte väčším sklamaním boli výkony mužskej biatlonovej reprezentácie. Očakávania od chalanov, ktorí sa do Pekingu dostali na poslednú chvíľu, neboli veľké, ale to, čo predviedli, bolo trápením a smutným pohľadom na budúcnosť tohto športu u nás. Najlepšie umiestnenie získal 43. miestom vo vytrvalostných pretekoch Michal Šima. Na víťaza stratil viac ako päť minút. Zvyšok sa zvykne v športovej terminológii označovať frázou: hlboko v poli porazených.


Paulína Fialková na olympijskej trati. Foto: TASR/AP

Ešte väčšiu tragédiu predviedli bežci a bežkyne na lyžiach. Mohli by sme neúspech zvaliť na nich a bezpochyby na ňom majú svoj obrí podiel viny, no pri podmienkach, za akých sa (aj) tento šport u nás robí, zrejme nemôžeme od bežcov očakávať viac.

„V najlepšom treba prestať. Som živnostník v poľnohospodárstve a tým sa budem živiť. Už ani nie je šanca, žeby ma pri lyžovaní udržali. Chcem žiť, toto už nie je život,“ veľavravne hovoril sklamaný 25-ročný Ján Koristek pre RTVS po posledných pretekoch. Dobehol si po 40. (strata šesť minút) a 45. miesto, čo bolo zároveň najlepšie umiestnenie slovenského bežca na lyžiach v Pekingu. Zvyšné sú z poslednej štvrtiny štartového poľa.

Na vytvorené podmienky a možnosti urobiť lepšie výsledky má však iný názor vedúci slovenskej výpravy v Pekingu Roman Buček: „Považujeme to za slabšie výsledky od jednotlivých športových výprav. Po skončení hier predostrieme analýzu, chce to detailnejší rozbor,“ hodnotil výkony a výsledky našich športovcov, okrem Vlhovej a hokejistov, športový riaditeľ Slovenského olympijského a športového výboru.

Neprekročenie vlastného tieňa sme sledovali prakticky aj u všetkých ostatných reprezentantov: sánkarov i zjazdových lyžiarok. Klaudia Medlová mala kus smoly, keď v kvalifikácii prvej disciplíny Slope Style spadla a zranila si koleno. Viktória Čerňanská v monoboboch ešte len začína, nateraz to bolo 17. miesto z dvadsiatich štartujúcich.

Veríme, že všetci naši športovci na olympiáde robili to najlepšie, čo vedeli a mohli, a preto im treba za reprezentáciu poďakovať. Nech už to dopadlo akokoľvek.

Treba sa však seriózne zamyslieť nad slovami Michala Handzuša v rozhovore pre denník Postoj o podvyživenom a zanedbávanom športe, ktorý síce dokáže príležitostnými úspechmi zomknúť spoločnosť, ale tá mu to už roky nedokáže vrátiť.

Zobraziť diskusiu
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na [email protected]

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť